S veštcami a vešticami sa dnes stretávame v televízii a úplne bežne v novinách v podobe každodenného astrologického hlásateľstva. Aj keď sa niekedy zdá, že od hádania z ruky je k vizionárstvu iba krôčik, tušíme, že tieto tajuplné povolania majú vlastnú hierarchiu. Z Acroydovho životopisu Williama Blaka môžeme evokovať obraz doby a spoločnosti, ale predovšetkým neisté postavenie vizionárov, ktoré iba málokto vedel odlíšiť od bláznov.

Astrológia – a astrológovia – ktorú Blake prehliadal, bola naopak vo všeobecnej úcte, lebo radám typu „v stredu sa nezoznamujte s cudzím človekom a nejedzte reďkvičku“ sa verilo takmer tak ako dnes. Blakovo vizionárstvo spočívalo v tom, že vedel predpovedať definitívnu premenu veku a víťazstvo éry Zla, keď sa útlak stane súčasťou Systému. „Musím stvoriť Systém, inak ma zotročí iný,“ napísal a tejto myšlienke podriadil doslova celý život a dielo.

Dokázal zlúčiť obraz a slová do jedného celku a vytvárať obrazové básne, ktoré predbehli históriu umenia o celé storočie. V kresbe a maľbe išiel v stopách Michelangela: zobrazoval typy hrdinské. Mohli slúžiť dobru alebo zlu, Blake tento protiklad považoval za jeden z najdôležitejších rysov sveta, v ktorom musel žiť. Rozlišoval však podľa vlastných kritérií a myšlienkového systému, ktorý si vytvoril. Vyznával napríklad zásadu, že „aktívne Zlo je lepšie ako pasívne Dobro“.

Predstaviteľom prvej kategórie bol pre Blaka fyzik Newton. „Nech nás Boh ochráni pred jednotným videním a Newtonovým spánkom,“ hovorí vizionár. Umelec dával prednosť imaginácii pred racionalitou vedca. Bolo to logické od človeka, ktorý v rozhovore s priateľmi rád vyhlasoval, že neverí, že svet je guľatý. A práve naopak verí, že je úplnou plackou. Súčasníkmi bol považovaný za anarchistu a kresťanského reakcionára, čo by nebolo také zlé.

Ale zároveň mal povesť výstredníka, blázna a umelca kolísavých kvalít: táto povesť mu uškodila a zavinila chudobu, ktorá bola v posledných dvadsiatich rokoch života Blakovým trvalým stavom a určovala podobu diela. Nič to nemenilo na skutočnosti, že Blake bol cenený iba ako výtvarník. Ale aj výtvarné diela boli podrobené prísnemu kritickému odsúdeniu, ktoré v podstate pretrváva dodnes.

Predovšetkým je jasné, že Blake vôbec nevedel maľovať zvieratá. Maľoval figurálne alegórie a v tom, ako sa zdalo, bol neprekonateľný. To je všetko. Ako básnik bol úplne neschopný. Jedna z dobových kritík Blakovej básne znie: „Až sa autor bude snažiť vyliezť na horu Parnas, priatelia by mu v jeho potulkách mali zabrániť zvieracou kazajkou.“

Málo známe sú umelcove práce na erotické motívy. Blake bol totiž po celý život zástancom viery v sexualitu ako prejav božskej energie. Tvrdil, že manželky by mali byť spoločné a hlásal ezoterickú náuku obojpohlavnosti. V skutočnosti však žil osamelým životom so svojimi vidinami. Umelcova žena Catherine Blaková o tom jednému z mála pravidelnejších návštevníkov rozprávala: „Spoločnosti pána Blaka si užili iba málo, stále bol v Raji.“

Acroydov Blake je idealista, človek, ktorý neúnavne kráča – síce pripúšťa realizmus, ale prísne vylučuje akúkoľvek prostrednosť.

JIŘÍ OLIČ

(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritk)