Pravdu o politickom azyle poznajú iba tí, ktorí v ňom žili. DUŠAN ŠIMKO, novinár, spisovateľ, docent pôsobiaci na univerzite v Bazileji, je jedným z nich. Z Československa do Švajčiarska odišiel v roku 1968, krátko po príchode sovietskych vojsk na naše územie. Bol mladý, znechutený z pasivity ľudí, mal vážne obavy z represií a sprísnenia vtedajšieho politického režimu. Hoci má k vojne hlboký odpor, štúdium, vedecká práca na univerzite, žurnalistika a literárna tvorba ho napokon doviedli ku skúmaniu vojnových konfliktov. O tom, prečo ľudia vedú vojny, hovoril aj na svojej nedávnej prázdninovej prednáške pre deti z Detskej univerzity v Bratislave.

Nemali deti problém porozumieť takej vážnej téme, ako je vojna?

Myslím, že základným veciam porozumeli, ale nebolo ľahké odpovedať im na otázky. Bol som veľmi príjemne prekvapený atmosférou. Také nadšenie človek len tak ľahko nezažije. Zažil som ho v roku 1968 vo Frankfurte na prednáške filozofa a spisovateľa Theodora Adorna. To bola vtedy veľká bitka o miesta.

Bolo to už po vašej emigrácii?

Áno, odišiel som ôsmeho septembra 1968. Chcel som byť slobodný človek. To bol hlavný dôvod, prečo som emigroval. Nepatril som k veľkým nadšencom kompromisnej dubčekovskej línie.

Vaša rodina ostala tu?

Áno. Brat opustil republiku, ale až neskôr. A otec zostal. Povedal, že nejde, lebo má v Košiciach pacientov. Bol vtedy primárom na chirurgii. Potom mal ťažkosti, vyhodili ho z primariátu, ale nakoniec sa zase vrátil na oddelenie popálenín. Vybudoval najväčšie oddelenie na popáleniny v Československu. Zomrel pred dvoma rokmi. Ešte ho stihli povýšiť na generálmajora slovenskej armády.

Ako ste za hranicami začínali?

Najskôr som začal robiť kovorobotníka vo fabrike, neskôr som dostal aj štipendium. Po skončení štúdií som pracoval ako geológ vo Švajčiarsku aj v zahraničí, venoval som sa žurnalistike. Popri tom ma fascinovala literatúra a spoločenské vedy.

Ako ste prežívali obdobie, keď ste sa nemohli vrátiť domov?

Asi v roku 1974 som začal písať po slovensky do rôznych exilových médií a neskôr pod pseudonymom aj pre Slobodnú Európu. Keď som urobil interview so spisovateľom Jiřím Grušom, ktorý vtedy musel opustiť Československo, vzali mi československé občianstvo. Po štrnástich rokoch som sa stal občanom Švajčiarska, no ani potom som domov nemohol chodiť.

Aké bolo Švajčiarsko voči exulantom?

V emigračnej vlne v roku 1968 prišlo do Švajčiarska dvanásť-až štrnásťtisíc exulantov. Azyl sme dostali bez akejkoľvek diskusie. Boli sme prijatí skutočne fantasticky a veľkoryso, politickými špičkami aj bežnými ľuďmi. Stačilo mať dva semestre a nemuseli sme robiť ani jazykové skúšky. Teraz je celkom iná situácia - bohatá západná Európa sa exulantom, emigrantom a imigrantom bráni. Zdá sa mi to absurdné. Kým dnes ľudia z rozvojových krajín dokážu, že sú prenasledovaní, vysánkujú ich z krajiny.

Prečo bolo v minulosti jednoduchšie emigrovať?

Čo sa týka Švajčiarska, myslím si, že to vychádzalo z pozície, ktorú nadobudlo cez druhú svetovú vojnu. Vtedy prijalo tisíce utečencov, ale na druhej strane poslalo mnohých ľudí, ktorí boli z rôznych dôvodov prenasledovaní, od hraníc preč a bránilo sa slovami, že čln je plný. Mnohí Švajčiari sa však zachovali statočne a ponúkali neoficiálnu pomoc. Fakt je, že tí, čo mohli zostať, boli skutočne zachránení. A to je výkon, ktorý treba uznať, aj napriek naštrbenej neutralite štátu, ktorý spolupracoval s Hitlerom a po čase aj s Britmi a Francúzmi. Z toho sa, myslím, zrodilo zlé svedomie a spôsobilo, že neskôr boli prijatí Tibeťania, potom v roku 1956 Maďari, a napokon v roku 1968 aj my.

Ako ste sa presadili?

Prišli sme vo fáze, keď bol pracovný trh nenasýtený. Vládla stopercentná zamestnanosť. Medzi nami boli väčšinou ľudia s vysokoškolským alebo vyšším odborným vzdelaním, kopa inžinierov, lekárov, zubárov, chemikov. Tí dostali rýchlo prácu. Chemické firmy dokonca chodili do utečeneckých táborov a hľadali odborníkov. Študenti dostali štipendiá a mohli vyštudovať. Na univerzite v Bazileji vtedy bolo asi osemdesiat Čechov a Slovákov.

Vašou vedeckou disciplínou je sociálna a politická geografia. Čím sa zaoberá?

Má styčné body so sociológiou. Zaujímajú ju ľudia, ale kladie dôraz na kontext v priestore a čase. Dopracoval som sa k nej postupne. Svojho času som sa okrem geológie zaoberal aj urbanizmom a mestským plánovaním, neskôr problematikou štátnych hraníc, suverenity, medzinárodného práva a hlavne vojnových konfliktov. Zvlášť ma zaujímala Juhoslávia. Moja nebohá mama bola Srbka, mám v Čiernej Hore a Vojvodine dodnes početnú rodinu. Je to teda pre mňa nielen záležitosť vedeckého, kulturologického, ale aj osobného záujmu.

Ako prežívala vaša srbská rodina vojnu v Juhoslávii?

Samozrejme, bola ňou postihnutá. Niektorí jej členovia boli donútení zúčastniť sa bojov. Mladším sa podarilo utiecť do zahraničia. Posledným padlým bol môj bratranec, zavraždený ako civilista polovojenskou jednotkou v Chorvátsku. Myslím, že s juhoslovanskou tragédiou ľudia dodnes nie sú vyrovnaní. Nie je tam však jasná deliaca čiara medzi páchateľmi a obeťami. "Myslím si, že dnes nie. Možno v učebniciach.

Prejavujete nielen vedecký, ale aj osobný záujem o vojnové konflikty. Dokážete ich potom spravodlivo, objektívne posúdiť?

Nie. Každý takýto konflikt je veľmi komplexná vec. Otázky morálky a spravodlivosti sú na úplne inej úrovni. A iné je tiež, keď v tejto súvislosti myslím ako literát, spisovateľ.

Vojna je pre tvorcov a umelcov stále lákavou témou. Prečo?

Násilie priťahuje, to je známa vec. Nie som tu však od toho, aby som to odsudzoval. Isté je, že selanky a idyly z mierových čias sa už nechytajú. Aj milostný príbeh musí mať dramatický náboj. Dnes sme schopní pozerať sa pri večeri na priamy prenos z popravy, na vraždu, na priame správy z bojiska. Je to bežné. A pritom je to hrôza.

Čo pre vás znamená vojnový konflikt?

K vojne mám hlboký odpor. Možno to je dôvod, prečo sa ňou vedecky zaoberám. Môj otec ako vojenský chirurg hovoril o vojne veľmi málo a nerád. Ako chlapec som však videl jeho pacientov.

Existuje odpoveď na otázku, prečo ľudia vedú vojny?

Vojnový konflikt sa obvykle nedá vysvetliť na základe jednej príčiny. Väčšina tých dnešných má charakter občianskej vojny a nie klasického stretu dvoch znepriatelených štátov. Obvykle sa odohrávajú v rozvojových krajinách. Napríklad tragický rozpad Juhoslávie sa nápadne podobal na konflikty v Afrike, Ázii či Južnej Amerike. Bol však priamym dôsledkom zložitých vnútorných aj zahraničných intervencií.

O čo všetko môže ísť?

Vojny vedú zásadne vplyvné skupiny ľudí. Snažia sa násilím a bezohľadne presadiť vlastné požiadavky a názory. Pritom ide vždy o mocenské a politické otázky. O takzvanú národnú nezávislosť, 'národné zjednocovanie' alebo suroviny. Deje sa to aj kvôli rôznym záujmom: v mene spravodlivosti, náboženského presvedčenia, v snahe zvrhnúť zvolenú vládu násilnym spôsobom alebo chrániť existenciu či samostatnosť jedného národa, kmeňa, jazykovej, náboženskej skupiny. Ako príklad môže poslúžiť srbská provincia Kosovo, kde počas správy OSN došlo k masovému vyháňaniu nealbánskych menšín Goranov, Srbov a Rómov. Medzinárodná správa zlyhala na celej čiare a nedokázala vytvoriť istoty pre tieto menšiny.

Prečo je riešenie vojnového konfliktu takým dlhodobým procesom?

Príčiny zrodu vojny sú iné ako ciele bojujúcich strán. V priebehu konfliktu sa mení jeho dynamika a doba trvania. Často sa dnešné vojny 'osamostatnia' a stanú sa pre polovojenské bandy takpovediac spôsobom života. Takto sa predlžujú konflikty v Kolumbii, Sierre Leone a podobne. Je to zo zotrvačnosti, pretože často sa znepriateleným stranám zdá jednoduchšie pokračovať v bojoch, ktoré zabezpečujú ekonomiku regiónu, ako uzavrieť dočasný mier. Napríklad ako v Sudáne. V globalizovanom svete znepriatelené spoločenstvá a ich politické elity nemôžu vystupovať nezávisle.

Pred pätnástimi rokmi ste prišli s nápadom založiť na Slovensku švajčiarsku kultúrnu nadáciu Pro Helvetia. Nedávno tu svoje pôsobenie ukončila. Je to podľa vás škoda?

Pro Helvetia sem prišla, keď som vyzval švajčiarsku stranu, aby sa z hľadiska zrovnoprávnenia a uchovania česko-slovenskej federácie nevytvorilo kultúrne centrum len v Prahe, ale aj v Bratislave. Akceptovali to a projekt som tu mohol rozbehnúť. Po mne prišli ďalší ľudia a robili to dobre. Zrodilo sa veľa projektov. Žiaľ, skončilo sa to. Ale taký bol celkový koncept - pomáhať krajinám, kde sa demokracia rozvíja.

Takže u nás by mala byť demokracia už rozvinutá?

Z hľadiska nadácie je Slovensko už zabezpečená krajina. Viac sa k tomu radšej nechcem vyjadrovať. Mám dojem, že to všetko ešte nie je v poriadku.

Po prevrate ste sa na Slovensko mohli natrvalo vrátiť. Prečo ste to neurobili?

Pre mňa je dôležité, že píšem knihy, že ich píšem po slovensky a že vďaka tomu môžem byť tam aj tu. Pravdepodobne ich už nikdy nebudem písať po nemecky, hoci z logických dôvodov by som mohol. Napriek tomu chcem, aby vychádzali v dobrých vydavateľstvách, v dobrých nákladoch a aby boli dobre preložené napríklad do nemčiny.

Prečo nechcete písať knihy v nemčine?

Odborné publikácie a novinové články píšem po nemecky, ale prózu výhradne po slovensky. Je to psychologická záležitosť. Citová, a zároveň racionálna. Cez svoje prózy si uchovávam erotický vzťah k jazyku. Písanie v nemčine odo mňa vyžaduje iný typ myslenia. A ja som aj po tých stovkách článkov, napísaných v nemčine, iný človek.