Medvede sú najväčšie európske šelmy, ktoré sa vyskytujú aj v slovenských horách. Hoci sú plaché a bezdôvodne neútočia, občas dochádza ku konfliktom s ľuďmi. Najmä, ak ich znenazdajky prekvapíme a ony sa cítia ohrozené. Alebo ak ich sami pripravíme o prirodzené inštinkty a naučíme ich prichádzať za potravou k ľudským obydliam. Pokiaľ však o nich budeme dosť vedieť a budeme rešpektovať pravidlá, môže byť naše spolužitie s dnes už vzácnymi zvieratami bezproblémové. Na malej snímke: Čerstvé medvedie stopy sú varovaním, že šelma môže byť nablízku a treba sa mať na pozore, aby sme ju znenazdajky neprekvapili.
S troškou preháňania by sa dalo povedať, že zobúdzanie sa medveďov pripomína Silvester. Začína sa totiž strieľaním zátok. Počas zimného spánku macovia nechodia na toaletu. Sú doslova zaštupľovaní a až na jar, keď opustia brlohy, aby sa nažrali, zo zadku im vystrelia štuple z trusu. Práve ony ako prvé upozornia lesníkov, že šelmy sa pustili po slovenských chotároch. A púšťajú sa čoraz ďalej. Dnes už na ne možno natrafiť aj na kukuričných poliach južne od Zvolena. Pre miestnych je to trochu šok, no medvede kedysi žili po celom Slovensku, takže sa len vracajú do pôvodných teritórií. Akurát, že tie sa medzičasom zaľudnili a chodníčky šeliem a ľudí sa križujú. Preto je dôležité naučiť sa s huňatými susedmi čo najlepšie vychádzať. Paradoxne, zlepšiť spolužitie Slovákov s medveďmi, ale aj vlkmi či rysmi sa pokúša Angličan Robin Rigg. Založil spoločnosť SWS - The Slovak Wildlife Society, ktorá sa snaží minimalizovať konflikty medzi ľuďmi a šelmami.
Prírodovedec Robin Rigg sa do slovenských hôr dostal prvý raz pred deviatimi rokmi so skupinou škótskych dobrovoľníkov, ktorí pomáhali opravovať senníky. Divoká príroda mu učarovala a on sa rozhodol zostať tu a pomáhať.
"Príroda na Slovensku je úžasná. Vo svete zďaleka nie je bežné, že sú lesy také pestré a plné zveri. Preto by bola veľká škoda, keby o dvadsať rokov Slovensko vyzeralo ako Británia. Naša príroda je totiž zdevastovaná. Škótsko je na tom síce trošku lepšie, ale Anglicko, to je katastrofa! Pôvodné lesy sú vyrúbané a šelmy vyhubené. Najdlhšie vydržali vlky, posledné sa vyskytovali v Škótsku na začiatku 18. storočia, kým medvede sa vybili už za Rimanov. Najväčšími britskými šelmami sú teda vydra a jazvec. Je síce pravda, že Briti dnes už dbajú na ekológiu, ale najlepšie to vystihol jeden slovenský zoológ. Rozprával mi, ako bol v Anglicku, kde mu ukázali národný park. Vraví mi - všetko bolo skvele zorganizované, až na to, že pomaly nebolo čo chrániť."
V Británii by radi vrátili šelmy do voľnej prírody, naráža to však na mnohé prekážky.
"Prvý mal byť bobor, no rybári a vodohospodári sú proti, takže sa to ťahá roky. A teraz si predstavte, že by sa zrazu začalo hovoriť o vlkoch. V Škótsku je však jeden boháč, ktorý skúpil obrovské majetky, chce ich oplotiť a tam vlky vypustiť. Bolo by to viac než zoo, no stále to ešte nie je návrat do voľnej prírody."
Prekvapená svorka
Slovenské hory boli niečím, čo Robin nepoznal. Dovtedy nezažil také tuhé mrazy ani záľahy snehu. No najviac ho uchvátili šelmy. Rozhodol sa skúmať ich a pomáhať. Spočiatku si to predstavoval príliš jednoducho. Bude sa túlať horami a vyhľadávať medvede a vlky. Trvalo však celé štyri roky, kým prvý raz narazil na vlka. Hoci po tomto stretnutí túžil, zároveň mal zo šeliem strach. Najmä, keď počúval historky bačov či lesníkov. No ako mu pribúdalo skúseností, zistil, že mnohí rozprávači preháňajú. Utvrdilo ho v tom aj prvé stretnutie s vlčou svorkou, ktorá ho pozorovala, hoci o tom nevedel.
"Boli sme s kamarátom hlboko v horách, až pri hraniciach s Ukrajinou, keď začal mať vážne zdravotné problémy. Nikto nevedel, kde sme, a tak sme sa vlastnými silami museli vrátiť do doliny. Bola však strašná zima, hlboké záveje. Postupovali sme veľmi pomaly, takže sme napokon museli prespať v lese. No a ráno, keď sme sa zobudili, našli sme okolo seba čerstvé vlčie stopy. Jasne sa z nich dalo vyčítať, ako nás v noci pozorovali, kým my sme o ničom netušili. Obchádzali nás, niektoré si aj sadli, asi od údivu, kto to tam je. Vôbec sa však nepokúsili zaútočiť, len si nás poobzerali a potom odbehli."
Aj keď po štyroch rokoch konečne narazil na vlky zoči-voči, nedopadlo to dramaticky:
"Bolo to koncom zimy. Raz ráno som sa predieral nepoužívanou cestou a zrazu predo mnou ležali. Asi v noci lovili a teraz oddychovali. Boli rovnako prekvapené ako ja, akurát, že pre mňa to bol úžasný zážitok."
Osudová neopatrnosť
Robin tento príbeh rozpráva aj preto, že SWS robila prieskum, čo Slováci vedia o svojich najväčších šelmách. Ukázalo sa, že hoci si väčšina myslí, že do hôr patria, vedomosti o nich majú veľmi skreslené. Najviac sa boja vlka. Považujú ho za krvilačné zviera, žijúce vo veľkých nebezpečných svorkách. Pritom slovenské svorky tvorí dva až päť kusov. Okrem toho sú vlky mimoriadne plaché zvieratá a neexistuje hodnoverný záznam, že by ublížili človeku. Nebezpečné sú skôr pre ovce.
Oveľa lepšie než vlky obstáli v obľúbenosti medvede. Pritom, paradoxne, tu bývajú strety dramatickejšie. Hoci na Slovensku za posledných sto rokov nie je známy prípad, že by medveď zabil človeka, poranenia môžu byť vážne, najdlhšia péenka trvala až rok. Stáva sa to síce zriedka, ale úrazy sú. Najmä preto, že ľudia nevedia, ako sa k šelmám správať. Preto je jedným z cieľov SWS šíriť osvetu. Poučiť sa dá napríklad zo skúseností z cudziny.
V Kanade, kde je v národných parkoch množstvo medveďov, turisti vedia, že v stanoch nemôžu mať potraviny. Preto sú všade kladky, pomocou ktorých si batohy vytiahnu vysoko nad zem a stanujú opodiaľ. Naši ľudia nie sú naučení, že medveďa môže prilákať vôňa. Dokumentuje to prípad turistky, ktorá si v stane varila polievku. Prišla medvedica, vyvliekla ju zo stanu za hlavu a doslova oskalpovala, ako ju ťahala po lúke.
Nebezpečné sú práve tieto "kontajnerové medvede", ktoré si zvykli, že u ľudí nájdu potravu.
"Hľadajú ju v odpadkových košoch v okolí ľudských príbytkov a niekde ich miestni ešte aj prikrmujú. Problémom je, že po čase sa začnú konflikty, lebo zviera si začne potravu vynucovať. Ľudia sú však citliví, keď na to upozorňujeme, vraj čo ich máme čo poučovať! Snažíme sa preto nekázať, ale nájsť vhodný spôsob ako poskytnúť informácie, aby boli vo vzťahu k zvieratám zodpovednejší. Aby sa nemuselo pristupovať k najhoršiemu riešeniu - odstrelu či odchytu."
Utajené medvede
Na prítomnosť medveďa môže upozorniť trus, stopy alebo charakteristický pach. Ten však už signalizuje, že šelma je naozaj nablízku. Vtedy si treba dávať pozor, najmä ak ideme na bicykli, pretože k zvieraťu sa približujeme rýchlejšie ako pri chôdzi.
"Určite to však nie je tak, že ideme do lesa, kde číha medveď a chce nás zabiť," smeje sa Robin. "Najčastejšie vôbec nezistíme, že je v našej blízkosti. Viacerí turisti mi popisovali, ako z hrebeňa sledovali v doline medveďa, ktorý žral maliny. Keď začul hlasy blížiacich sa ľudí, skrčil sa medzi malinčie, takže oni prešli a vôbec netušili, že sú od neho päť metrov. Keď prešli, zase vyliezol a pokračoval v hodovaní."
Medvede nepokazené ľuďmi sú plaché a ak im o našej prítomnosti dáme včas vedieť, stretnutiu sa radšej vyhnú. Aby sme ich neprekvapili, je dobré chodiť po hore v skupinke a ak je človek sám, môže si spievať alebo nosiť zvonček. Stačí jemný zvuk, medveď zaregistruje, že do lesa nepatrí a radšej sa schová.
Zoči-voči
Čo však robiť, keď na medveďa predsa len natrafíme? SWS má k dispozícii skúsenosti z cudziny, vrátane Ameriky, kde žije oveľa nebezpečnejší medveď grizly a občas dochádza aj k smrteľným útokom.
Odborníci preštudovali stovky stretnutí s medveďom a vyhodnotili, kedy dopadli najlepšie.
"Jednoznačne odporúčajú, že ak nás medveď nezbadal, nemáme na seba upozorňovať, a pomaly odísť. Ak nás zaregistroval, treba si všímať jeho správanie. Ak sa len díva, máme sa tváriť, že sme ho nezbadali a pokračovať v ceste."
Ak sa zviera začne pohybovať smerom k nám, nesmieme začať utekať:
"Viem, že je to ťažké, ale v prírode je to tak, že ak zviera uteká, šelma ho prenasleduje. Takže, treba zastať a potom začať pomaly ustupovať, aby medveď videl, že má priestor vycúvať. Treba sa tiež vyhnúť pohľadu z očí do očí, ktorý u zvierat signalizuje agresiu, ale dívať sa bokom, aby pochopil, že nemáme zlé úmysly. Nie je to stopercentná záruka, ale je väčšia šanca, že sa stiahne a odíde."
"Niekedy pomôže urobiť sa väčším. Zdvihnúť ruky nad hlavu, alebo si na ňu dať ruksak. Ale žiaden rýchly pohyb. Funguje aj prihováranie sa pokojným hlasom, ktoré môže upokojiť medveďa aj nás," dopĺňajú Robina ďalší ľudia z SWS, Svetlana Beťková a Kamil Pooš.
A čo robiť, keď medveď predsa len zaútočí? Trojica sa jednoznačne zhodne, že najlepšie sa osvedčilo ľahnúť si na brucho, rukami si zakryť hlavu a krk, nehýbať sa a čakať, kým zviera neodíde.
"Samozrejme, je to hrozná predstava, pud sebazáchovy velí utiecť. Je to však to najhoršie, čo môžeme urobiť. Medveď dokáže na kratšie vzdialenosti bežať rýchlo ako kôň. Niektorí ľudia si myslia, že sa mu zle beží z kopca, ale práve naopak. V strmine sa behom ani nenamáha, pustí sa dole ako na saniach, a je tiež dobrý plavec a lezec."
Hodovanie v kukurici
O medveďoch sa hovorí, že nemajú mimiku, ktorá by upozornila, že chcú zaútočiť. Nie je to pravda.
"Videla som sériu fotografií medveďa vyliezajúceho z brlohu. Na prvej má ušká normálne vpredu, keď sa však fotograf priblížil, stiahol ich dozadu, čo u zvierat znamená nevôľu. Tiež neplatí, že medvede útočia postojačky, ako sa s obľubou ukazuje v dobrodružných filmoch. Naopak, útočia z pevného postoja na štyroch," hovorí Svetlana a Kamil, ktorý pracuje v zoo v Stropkove, ju dopĺňa:
"Ja som si napríklad všimol, že kým naše medvede pozerali priamo, bolo to v poriadku. Akonáhle sklonili hlavu a pozerali zospodu, už nebolo dobre."
Robin vyvracia ďalší mýtus:
"Na Slovensku sa učí, že veľké samce majú svoje teritórium, ktoré si označkujú a iné samce tam netolerujú. Poliaci však mali projekt, pri ktorom viaceré medvede označili obojkami s vysielačkami, a zistili, že napríklad jeden z veľkých samcov používal za rok oblasť veľkú skoro tristo kilometrov štvorcových. Takže ani technicky by nebolo možné, aby si ju ustrážil."
Medvede sú síce samotári, ale niekedy sa držia pospolu. Najmä pri väčšom zdroji potravy. Typická je Aljaška, kde ich môže byť pri rieke plnej lososov aj niekoľko desiatok, no stáva sa to aj na Slovensku.
"Poľnohospodári mi popisovali, ako prišli s kombajnom na kukuričné pole a keď začali žať, vybehlo z kukurice niekoľko medveďov."
Somráci od smetiakov
Medvede, ktoré sa v Amerike zbiehajú okolo vôd, keď tiahnu lososy, si zvykli na fotoaparáty turistov a tolerujú ich aj na menšiu vzdialenosť. Oveľa nebezpečnejšie sú však "kontajnerové medvede", ktoré si zvykli na potravu od ľudí. Tak ako sa to bežne stáva napríklad v Nízkych Tatrách, kde sa chodievajú hrabať v odpadkoch z hotelov a chát.
"Spočiatku je to pre ľudí atrakcia, takže niektorí ich zámerne kŕmia, aby ich nalákali. Mimoriadne obľúbené sú najmä medvieďatá. Samozvaní Kŕmiči však nedomyslia, čo bude, keď mláďa zvyknuté na ľudí, vyrastie."
To bol aj prípad medvedice Brigity, ktorú kŕmili turisti na Podbanskom. Kým bola malá, každý jej rád čosi podhodil. Lenže dospela a keď zbadala ruksak, vedela, že v ňom sú tie skvelé žemle, a začala na ne útočiť. Nakoniec ju museli odchytiť. Mala šťastie, že skončila v Holandsku vo veľkom medvedinci, lebo "pokazené" medvede zväčša napokon zastrelia.
Riešením sú zabezpečené kontajnery, ktoré si medvede nedokážu otvoriť. Keď sa presvedčia, že sa k pochúťkam nedostanú, prestanú chodiť. Potvrdila nám to aj recepčná v hoteli Družba neďaleko Demänovskej jaskyne. Pred takými piatimi rokmi, kým nezabezpečili odpadky, tam vraj bývali medvede takmer každý deň. Trochu až ľutuje, že ich už nevídať, bol to vraj zážitok, keď ich sledovali z auta.
Postriežka na balkóne
Za medveďmi smúti aj pán Karol z neďalekej bytovky, kam tiež zvykli medvede chodievať. Myslí si, že zmizli preto, lebo ich lesníci vystrieľali. Pravda je však taká, že v lesnom minisídlisku vymenili smetiaky. Miestnym však pravidelné divadlo chýba. Karol nám hrdo ukazuje fotky medveďa, ktorý sa mu prechádzal rovno pod balkónom na prízemní. Susedom vraj dokonca raz na balkón aj vyliezol, lebo tam mali smeti. Pospomína si aj na ďalšie historky:
"Už sme ich poznali. Samec prichádzal vždy za dažďa, medvedica s troma medvieďatmi za súmraku. Dve mladé boli šikovnejšie, no posledné vždy zostalo na kraji hory a nariekalo ako malé dieťa. Suseda - hubára raz medveď strhol z bicykla. Tiež som zažil, ako iné medvieďa spadlo v neďalekom hoteli do kontajnera a zabuchlo sa veko. Museli zavolať hasičov a strážil tam aj policajt so samopalom, lebo okolo fučala nebezpečná medvedica, ktorá sa bála o mladé."
Upozorní nás ešte, že na ťažkom železnom kontajneri vidieť škrabance, ako sa ho maco snažil otvoriť.
"Dokonca ho prevrátil do potoka, šiesti chlapi sme mali čo robiť, aby sme ho vytiahli," lúči sa s nami, evidentne smutný, že zážitky ustali. Lenže, napríklad Robin najnepríjemnejšiu situáciu so šelmou zažil práve s kontajnerovým medveďom.
Smrť pri kontajneri
Stalo sa to v Nízkych Tatrách v roku 2002 v chate pod Ďumbierom.
"Bola tam medvedica, ktorá mala svoj okruh, chodila aj na Tále, na Trangošku a možno aj inde, a hľadala odpadky. Niekoľkokrát som ju videl, ako vyberala latrínu, kam turisti hádzali zvyšky potravy. No a raz večer som prišiel z túry a všetci ľudia stáli pred chatou. Vraj, pred chvíľkou tam bol medveď. A naozaj, o dvadsať minút sa medvedica opäť zjavila. Predsa len ešte celkom nestratila prirodzenú opatrnosť, a tak sa priblížila asi na desať metrov a zašla za chatu. Lenže, nejaké české turistky boli zvedavé a podišli bližšie, keď vtom sa medvedica znovu vynorila spoza rohu. Vtedy už bola naozaj blízko. Možno by sa však ešte stále nič nestalo, keby zostali stáť, ale ony sa vystrašili a dali sa na útek smerom k nám. Medveď inštinktívne zareagoval a začal bežať za nimi. Vtedy už vypukla panika a situácia začala byť nebezpečná. Až keď začal personál hádzať delobuchy, medvedica sa stiahla a utiekla do hory. No o pár dní napadla v stane turistku a vtedy už vydali povolenie na jej odstrel ako nebezpečného zvieraťa. Zastrelili ju priamo pri kontajneri."
Robin Rigg (1972) - anglický prírodovedec. V roku 1994 vyštudoval prírodovedu na univerzite v britskom Cambridgei. Dva roky pracoval v Škótsku ako asistent v psychiatrickej nemocnici. Na Slovensko prišiel v roku 1996, najprv ako ochranár - dobrovoľník. Od roku 2000 začal s ekoturizom, vďaka ktorému sem prichádzajú skupiny dobrovoľníkov z celého sveta a pomáhajú s výskumom slovenských šeliem a popularizovaním našej prírody. Ďalším jeho projektom je návrat strážnych pastierskych psov na slovenské salaše. Robil tiež výskumy o škodách spôsobených vlkmi a medveďmi na ovciach. Za výskum potravy týchto šeliem, ktorý robil ako svoju magisterskú prácu, získal tohto roku titul Master of Science. V roku 1998 založil na Slovensku mimovládnu organizáciu The Slovak Wildlife Society, ktorej cieľom je pomáhať prežiť ohrozeným šelmám na Slovensku a riešiť ich spolunažívanie s človekom. Finančné zdroje získava prevažne z Veľkej Británie, no medzi pracovníkmi a spolupracovníkmi SWS je dnes už veľa Slovákov.
