Logom výtvarníka Jozefa "Danglára" Gertliho je lebka mickeymausa s ušami a skríženými hnátmi. Svoje často provokatívne a ľahko rozpoznateľné obrázky a komiksy predstavuje v mnohých knižkách, časopisoch aj na samostatných výstavách. Inšpiruje sa komiksom, teda žánrom, ktorý sa nepovažuje za "vysoké umenie", ale ani on nechce byť považovaný za "veľkého" umelca. Napriek tomu je jedným z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov svojej generácie. Danglár, muž s výzorom piráta, je celoživotný chuligán, ale aj usmievavý glosátor vecí, čo sa okolo nás dejú.

Pochádzate z Detvy. Cítite sa ako hôrny chlapec?

Ja som taký hôrny chlapec z mesta. Do Zvolena sme sa presťahovali presne na moje desiate narodeniny. Dovtedy sme bývali v horárni. Môj otec bol polesný, pani polesná sa starala o hydinu, dobytok a troch synov. Spočiatku sme nemali ani elektrinu. Keď otec robil nejaké papierovačky, poobracal si hrnce hore dnom, porozkladal na ne petrolejky a pracoval. Potom nám dotrepali na dvor naftový agregát, robil strašný rachot, a nakoniec ozajstnú elektrinu so stĺpmi a drôtmi. Tým sa nám rozšíril večerníčkový sortiment okrem rádia s tetou Vierou Bálintovou na baterky o telku s jedným programom. A potom sme sa odsťahovali do hlavného mesta sveta - Zvolena.

Ako ste tú zmenu prijali?

Keď som sa pozrel z okna a videl len betónový dvor a garáže, bez stromu, plakal som. Ale zvykol som si.

Komiksom ste sa venovali od detstva. Nemali ste na strednej škole, bratislavskej ŠUP-ke, konflikty s pedagógmi, že sa venujete takémuto "poklesnutému žánru"?

Jasné, ale nie veľmi som im veril - a ukázalo sa, že naši akademici nemali pravdu. S ,povinnými jazdami' som nemal problém. Ale na druhej strane, dosť som sa tam naučil vzhľadom na to, že som došiel ako úplný tĺk-samorast.

Ako sa vám počas štúdií vodilo?

ŠUP-ka bola pohodička. Len ma každý rok vyhodili z intráku. Zamykali ho o desiatej a kto to nestihol, mohol spať, kde chcel. Mali sme aj trochu konflikty s vychovávateľkami, starými dievkami. My, výtvarníci, sme boli pre ne humusáci, debili v porovnaní s vyfúkanými fešákmi z konzervatória a kockáčmi z matematického gymnázia, s ktorými sme zdieľali Pohrebák - tak sme volali náš internát. Všetci sme boli vlasatí, nosili sme staré veľké košele, chodili do krčmy. Otec to vždy nejako zariadil, aby ma zobrali späť, ale vo štvrtom ročníku ma vyhodili definitívne. Týždeň som býval za kostolom v nejakom nabúranom aute, potom s dosť čudnou feťáckou zostavou na Zochovej ulici, ale odtiaľ nás vysťahovali policajti. Cez kamaráta som sa potom dostal načierno na Mlyny, vysokoškolský internát.

Ako samorast a anarchista ste plánovali, že pôjdete na vysokú školu?

Hej, aj keď sa nás snažili presvedčiť, že my sme stredoškolské kádre a vysoká škola je pre gymnazistov. Tomu som veľmi nerozumel. Na vysokú školu som sa dostal až na piatykrát, z vojny. Preto ma asi aj zobrali - bol som ostrihaný a oholený fešák.

Čo ste robili medzi strednou a vysokou školou?

Všeličo. Napríklad kulisáka v divadle. Boli tam skrachovaní vysokoškoláci, ľudia, ktorých pustili z basy. Bola to sranda. Ale mal som trochu problémy s dochvíľnosťou. Odišiel som, lebo by ma boli aj tak vyhodili.

Takže kreslením ste sa neživili?

Robil som aj v Banskej Štiavnici dokumentátora v reštaurátorských ateliéroch, kreslil som všelijaké fasády, okná, sochy, portály. Pekné mesto, ale divní ľudia, neznášali cudzincov, stále sme mali problémy s miestnymi policajtmi. Bola tam dobrá partička, ani neviem, prečo som odtiaľ odišiel, tuším som sa nepohodol s mamlasom. To bol šéf. Po odchode ma dosť dlho otravovali tajní, takí ako z filmu. Dvaja, malý a veľký, v károvaných sakách. Zaujímali ich také veci ako kreslený plagát Brežneva medzi kurvami, nalepený červený jazyk na Andropovovej smútočnej nástenke, predávanie Pravdy chudoby po zvolenských krčmách. Srandičky, ktoré som vyrábal pre obveselenie socialistických pracujúcich. Tak som sa radšej zamestnal v geofyzike a motal sa po rožňavskorevúckych horách až ma, trochu oneskorene, odchytili vojaci a nastúpilo skvelé obdobie bránenia výdobytkov medzi potetovancami, čo nevedeli ani písať a jesť príborom, v gubernii Kašperské Hory. Tam boli za trest aj lampasáci.

Renomovaným autorom ste sa potom stali pomerne rýchlo.

Ja som renomovaný?

Asi áno, nie každý má samostatné výstavy v Amerike.

Prevrat v osemdesiatom deviatom ma zastihol ešte na vysokej škole, ktorú som inak dosť preflákal. Vznikli noviny Zmena, to bolo ešte predtým, ako sa ich zmocnili nacionalistickí šialenci. Vydávali ich u komediantov (VŠMU, pozn. aut.). My sme píjavali oproti v kaviarni zvanej Depresso, dosť blízko do redakcie. A tak som začal kresliť svoj prvý verejný komiks. Prišli ďalšie noviny - Echo, Smena... Medzitým ma oslovil Peter Pišťanek, aby som ilustroval jeho román Rivers Of Babylon.

Poznali ste sa?

Nie. Prišiel za mnou do Depressa, že či som Danglár. Položil mi na stôl rukopis a povedal, že buď to budem ilustrovať ja, alebo to vyjde bez obrázkov. Bol som vážne hrdý. Prečítal som si to, nebolo o čom uvažovať, dovtedy som nič takéto u nás nečítal. Aj keď mi to kreslenie trvalo dlho, lebo som lajdák. Odvtedy sa vždy objavovali nejaké knižky, autori boli väčšinou kamaráti a známi. Len pre vydavateľstvo Albatros ilustrujem knihy, ktorých autorov nepoznám.

Vy ste vždy predovšetkým kreslili, ale na posledných výstavách ste vystavovali veľké plátna, olejomaľby. Ako k tomu prišlo?

To sú akryly, prosím pekne. Raz mi Laco Teren povedal, nebuď lenivý, vyskúšaj veľký formát. Hovorím - nemám plátna, ateliér. Hovorí mi - tu máš kľúče od môjho ateliéru, tam sú plátna aj farby. Uvedomil som si, že obrázky na veľkej ploche fungujú úplne inak. Mám z toho radosť. Dohodol som sa so susedmi a prenajal sušiareň, ktorú som povýšil na ateliér.

Nedávno ste mali výstavu v Amerike, vo Washingtone, Bostone a v Iowe. Ako bolo?

Fantasticky. New York je sila, tam je všetko, je to krásne, pestré mesto. Ale trošku mi tam vadili veci, akože zakázali všade fajčiť a vo Washingtone zasa piť. Išli sme napríklad do botanickej záhrady, všade všetko kontrolujú. Topánky vyzuť, všetky kovové veci vybrať. Bolo chladno, a tak som nosil so sebou kovovú ploskačku, aby som mohol usrkávať počas objavných prechádzok. Vyložil som ju teda tiež do košíka a oni nejako prudko reagovali. Nevedel som, čo chcú, neviem po anglicky. Myslel som si, že si chcú dať tiež. Ale moja žena videla, že to je horšie. Tvrdili, že kto má pri sebe otvorenú neokolkovanú fľašu, môže ísť do väzenia. Keďže som bol cudzinec, nezavreli ma, ale musel som tú whisky vyliať, čo sa ma dosť dotklo. Ale inak tam majú neuveriteľné kvantá umenia, štátne galérie zadarmo. Chcelo by to minimálne pol roka.

Niekoľko rokov ste strávili v reklame. Prečo ste odišli?

No, asi osem rokov. Dosť dlho. Zvykol som si na pravidelný príjem a nemal som asi odvahu odísť. Nakoniec sme to uzavreli a odvtedy som na voľnej nohe. Som šťastný človek. Nemusím sa zlostiť na schôdzach v agentúre s klientmi, ktorí si platia, čím sa stávajú najmúdrejšími. Bolo to vyčerpávajúce.

Každý kto robil v reklame, hovorí, že napriek všetkému mu to dalo veľa. Čo to dalo vám?

Veľa. Naučil som sa napríklad zodpovednejšie pracovať s termínmi, rýchlejšie rozmýšľať, veľkorysejšie selektovať nápady. A musel som sa naučiť robiť s počítačom, ktorý som dovtedy nevedel ani zapnúť.

Ako ho využívate?

Asi na dve percentá jeho možností. Na písmo, na vyfarbovanie obrázkov. Nakreslím tušom obrázok, oskenujem ho a vyfarbím v počítači. Je to jednoduchšie a mám záruku, že farby zostanú také, aké chcem. A milujem e-mail, už nemusím posielať obrázky do Prahy po autobusákoch. Nemusím vytiahnuť zadok z domu aj týždeň. Dokúpil som notebook a menší skener a môžem robiť hocikde na chalupe. Obrázky môžem poslať z najbližšej krčmy.

Ako jeden z mála výtvarníkov dôsledne pracujete s "poklesnutými žánrami". Koho si v tomto smere u nás ceníte?

Vyznačujem sa tým, že nemám prehľad o tom, čo sa robí na výtvarnej scéne. Výstavy nikdy nestihnem, lebo by som sa musel obliecť, umyť a vyjsť von. Ale páči sa mi Shooty, ktorý kreslí pre vás. Má skvelé fóry a páči sa mi aj jeho jednoduchá, čistá, trochu ornamentálna kresba. Dôstojný nástupca Fedora Vica.

Často zdôrazňujete, že ste pohodlný človek, takže aktuálna otázka - aký typ dovolenky vyhľadávate?

Ako chlapec z hôr som morské dovolenky nepoznal. Asi v roku 1979 som vyrazil k moru do Poľska, ale bola zima (august), tak sa to zvrhlo na štandardné obrážanie barov v Sopotách. Druhý pokus nebol o nič úspešnejší. Boli sme s kamarátmi na šialenej dovolenke v Bulharsku, vlakom, bez miestenky, ležali sme v chodbičke, popíjali, sledovali nekonečné lány rumunskej kukurice a privádzali dežurného do šialenstva. Keď sme tam došli, v prvý večer sme prepili polovicu peňazí, o dva dni nás okradli a bolo po dovolenke. Ani som sa neokúpal. Keď som sa oženil, pod vplyvom predoltárnych sľubov som súhlasil, že pôjdeme k moru, ale nastolil som takmer nesplniteľné podmienky. Nesmie byť hotel, letovisko, nesmie tam byť veľa ľudí a podobne. Moja drahá vyštrachala na Kréte zašivák, že som sa ráno budil na to, ako okolo domčeka hnali ovce a kozy, čo štrngali zvončekmi. Potom som zistil, prečo je tam málo ľudí - za kopcom bola základňa NATO, tak tam bolo zakázané stavať hotely. Odvtedy chodíme každý rok. Takéto ničnerobenie mám rád. Bez mobilu, bez práce.

Ostalo vám niečo z detstva v horárni?

Lesy mám stále rád, chodím na hríby, alebo sa len tak poflákať. Robí mi to dobre, vyčistí sa mi makovica.

V centre Bratislavy pod Vysokou školou výtvarných umení nazvali po vás krčmu U Danglára. Ako sa to stalo?

Keď ju zakladali, spýtali sa ma, či ju môžu pomenovať po mne. Hovorím - prečo? Vraj, lebo som v týchto končinách dosť slávny nasávač. Pýtam sa - budem mať z toho nejaké výhody? Že určite. Nakoniec som nemal žiadne zľavy, ale občas sa mi stalo, že som sa ráno zobudil v zamknutej krčme a na bare bol odkaz - nalej si, čo chceš, o pol desiatej doveziem tovar, tak ťa odomknem. Inak, svokra sa pred mojou svadbou dozvedela od nejakej známej, že: von má peněz jak želez, jen to před váma tají, von má na náměstí hospodu. Musel som jej vysvetliť, že nie som podvodník, ten názov je len za isté zásluhy.

Neobávala sa manželka vášho bohémstva, keď ste sa brali?

Časom sa priznala, že ju rôzni ,kamaráti' varovali, ale myslím, že som ju presvedčil, že neurobila chybu. Bol už najvyšší čas upokojiť sa. Dvadsaťpäť rokov som sviežo brúsil po lokáloch, tak mi vyhovuje, že som spacifikovaný. Užívam si sporiadaný rodinný život, deti. Som už vybláznený.

foto - autor