Fotografia malého Adžmala, ktorému hladovanie spôsobilo slepotu, spustila v Čechách projekt na jeho záchranu, aj tisícok ďalších slepých Afgancov. V Afganistane sa totiž doteraz nesmela robiť, vo svete bežná, transplácia rohovky. Docent Martin Filipec (na snímke v pozadí) síce zistil, že Adžmalove oči sa už nepodarí zachrániť, jeho príbeh však pomohol iným. Český lekár už v Kábule úspešne zoperoval desiatky pacientov a miestni lekári sa chystajú v návrate zraku pokračovať.

Starý muž otvoril jedno oko, miesto druhého mal už dávno iba zahnisanú dieru. Zamrkal opuchnutým viečkom, nadýchol sa a zvolal: "Sláva Alahovi a vám, pán doktor, ja vidím!" všetci okolostojaci sa rozpačito zasmiali. Muž sa nadvihol na posteli a chytil za ruku mladíka, ktorý šiel náhodou okolo postele. Pritisol si ju k perám a vyhlásil: "Na túto chvíľu čakám dvadsať rokov." Že bozkáva ruku niekoho úplne iného než českého lekára Martina Filipca, ktorý mu k "chvíli", na ktorú tak čakal, pomohol, netušil. Druhý deň po komplikovanej operácii, ktorej súčasťou bola aj transplantácia rohovky, síce pozrel jedným okom na svet, ale bystrozrakým sa tak rýchlo nestal. Skrátka si svojho záchrancu splietol na vzdialenosť jedného metra s miestnym zriadencom. "Nevadí," povedal úplne pokojne doktor Filipec. "Až rohovka sadne, určite ma spozná."

Starý Afganec sa volá Omar Chán a pôvodne ho vzhľadom na jeho vek (myslí si, že má okolo 80, ale v Afganistane svoj presný vek nepozná takmer nikto) na operáciu neodporúčali. Nakoniec sa všetkým čiperného starca uľútilo. Bol celkom slepý, ale ešte schopný živiť rodinu. Transplantácia rohovky, operácia, ktorá sa doteraz v Afganistane vôbec nerobila, z neho spravila, ako on sám hovorí "znovu poriadneho muža". Jemu, a stovkám ďalších pacientov, ktorým dvojmesačný pobyt českého odborníka zmení život, sa zdá nápad zaviesť v Afganistane transplantácie rohoviek geniálny. Úrady sa však zo začiatku na iniciatívu českého občianskeho združenia Berkat a súkromnej kliniky Lexum tvárili nedôverčivo.

Aj za pohľad na skazu ďakujú

V Česku sa ročne robí okolo 600 transplantácií rohovky, v Afganistane do júna 2005 ani jedna. "Niekedy si hovorím, že u nás je lepšie byť slepý a bojím sa, či nám tí ľudia, čo napríklad dvadsať rokov nevideli a teraz tú skazu okolo uvidia, za nové oči vôbec poďakujú," s nádychom čierneho humoru hovoril ešte pred prvou transplantáciou riaditeľ kábulskej nemocnice Šachafani NOOR doktor Rešad Sediqyar.

Ďakovali všetci. Dokonca aj ten, ktorý zaľahol na operačný stôl ako prvý a pre zlú narkózu a z toho dramaticky zvýšený tlak sa mu oko skoro vyvalilo na nie príliš sterilnú podlahu operačnej sály. "Netušil som, že majú také problémy s anestéziou. Ale toho pána skúsime ešte raz," dušoval sa unavený doktor Filipec.

Muselo sa operovať pri lokálnom umŕtvení. V tej chvíli dočasne odložili malé deti, ktoré by sa mrvili tak, že by im doktori mohli oko vypichnúť. Až po týždni sa anestéziológ znova odvážil vrátiť na operačnú sálu a slávnostne, trasúcimi sa rukami uspal štvorročnú Tabasom so sivým zákalom na oboch očiach.

Dostala jednu umelú šošovku, na druhú si ešte bude musieť počkať. Našťastie, transport umelých šošoviek nie je taký náročný, ako doprava rohoviek odobraných od zosnulých darcov. V špeciálnych boxoch nevydržia večne. Búrlivá diskusia okolo nich sa však začala dávno predtým, než sa vydali spolu s českým lekárom sprevádzaným talianskym kolegom Claudiom Carresim na cestu z Prahy do Kábulu.

Čo hovorí Korán

"Neviem, neviem, nič sa o tom síce v Koráne nehovorí, ale predsa len ..." mädlil si fúzy jeden z členov Rady ulemov, najvyšších predstaviteľov moslimského duchovenstva v Afganistane. Po troch rokoch zháňania peňazí na projekt, ktorého cieľom bolo zachrániť Adžmala, hladom umierajúceho a následkom toho aj slepého chlapca, teraz osud celého nápadu, Adžmala a tisícok ďalších detí a dospelých závisel od jedného slova váženého mullu. Bol jún 2005. Fotografia vychudnutého Adžmala sa v českej tlači objavila koncom roka 2001. Zaujala nie príliš majetnú pani Martu Nollovú. O tri roky neskôr už mala okolo seba tím ľudí z občianskeho združenia Berkat a kliniky Lexum, za sebou kopu darcov.

Peniaze boli na konte, lekári v pozore, rohovky v prepravných boxoch a afganskí ulemovia premýšľali, či rohovka z mŕtvoly kresťanskej, židovskej alebo nedajbože neveriaceho komunistu môže byť prišitá na oko pravoverného moslima. A to aj napriek tomu, že sa podobné operácie v rade islamských krajín robia. "Keď si moslim môže vziať kresťanku aj židovku, pretože tie tiež veria v jediného Boha, prečo by od nich nemohli získať kúsok tela?" meditovali ulemovia, ale podpis na povolení stále chýbal.

Chýbal tam aj vo chvíli, keď si lekári s drahocennými dvoma kufríkmi so siedmimi rohovkami sadali v Prahe do lietadla a mysleli si, že nasledujúci deň budú v Kábule. Jeden kufrík bol studený, druhý teplý. Štyri rohovky v teplom boxe sa počas transportu uchovávali metódou tkanivových kultúr, ostatné tri v studenom pri plus štyroch stupňoch. "Mali by vydržať," vyhlasoval ešte v Mníchove doktor Filipec, keď zistil, že lietadlo do Dillí, a teda aj nasledujúci spoj do Kábulu nenávratne odletel bez neho. Aj bez rohoviek. Druhý deň v Katare, kde sa z nepochopiteľných dôvodov lekári ocitli, bol pán docent nervóznejší. V Dubaji mu už tiekli nervy i kufrík.

Rad na nové oči

V Kábule medzitým nemocnica šalela, pacienti, ktorí sa dopočuli o "zázračnom lekárovi, ktorý bude ľuďom dávať nové oči", sa tlačili pri vchode a o tom, či dostanú rohovku od kresťana či budhistu, nepremýšľali. Tí, ktorí prišli z dedín, zaparkovali svojich oslíkov vedľa hlavnej brány a utáborili sa pred nemocnicou.

Pán riaditeľ Rešad sa chytal za hlavu a ako neskôr prezradil, uvažoval o tom, že ak sa rohovky pokazia, podplatí zriadenca miestnej márnice a za asistencie českého kolegu ukradne rohovky miestnym nebožtíkom. "Pokojne sa nechám zavrieť. Veď tieto operácie, to bol môj sen, a teraz to má kvôli nejakému lietadlu krachnúť?" bedákal. Zabudol, že komplikácie môžu nastať aj pre otáľanie náboženských autorít. "Budeme operovať aj bez papiera," hovoril statočne, keď sa konečne lekári s rohovkami blížili a pacienti už sedeli pred operačnou sálou. A povolenie vrchnosti stále v nedohľadne.

Krajina podobný krok vpred nutne potrebuje. Neobyčajné množstvo úrazov, mínových a strelných poranení, infekčných vredov a nezvykle rozvinuté formy kerakotómu sú tu na rozdiel od Európy bežné. Aj vinou podvýživy, ktorou trpia najmä deti, sa rohovka časom rozpúšťa. "Našiel som tu niečo, čo som v živote nevidel," hovoril po týždni práce MUDr. Filipec, ktorý transplantuje rohovky dvadsať rokov. "Druh dedičného ochorenia, ktoré možno ani nie je opísané v odbornej literatúre."

Pozor na psy

Rohovky ázijské horúčavy vydržali. Nedávno, deviateho júla, sa konala prvá operácia, ktorá síce vojde do dejín afganského lekárstva ako nepodarená, ale pretože pacient prežil, afganskí lekári boli spokojní. V rovnaký deň popoludní bol zoperovaný sedemnásťročný Sachi. Druhý deň sa na svet pozrel cez novú rohovku a zmätený radosťou sa posťažoval, že má hnačku a zápchu.

Návaly pred nemocnicou sa zväčšili a najväčším problémom začalo byť to, ako vysvetliť väčšine slepých, že rohoviek je zatiaľ málo. Nikto z nich sa nespýtal, akej viery bola mŕtvola, z ktorej tkanivo odobrali. "Hlavne, že to nie je zo psa," zamudroval asi tridsaťročný muž so zakalenými očami čakajúci v rade.

Najslávnejší pacient, chlapec Adžmal, však už medzi čakajúcimi nebol. Po dlhých prehliadkach a váhaniach obaja lekári konštatovali, že operácia by mu mohla uškodiť. Svoju historickú úlohu splnil, hoci sám zostane slepý. To vďaka jeho zúboženej tvári sa podarilo projekt uskutočniť.

Nasledujúci deň do nemocnice slávnostne doručili list s niekoľkými podpismi a veľkými pečiatkami. Rada ulemov sa uzniesla, že Afganci sa môžu pozerať na svet cez darovanú rohovku. "Vydali sme fatwu," stálo na papieri. "Pretože v minulosti moslimovia prevádzali presadzovanie zubov ovciam, nemáme nič proti vsadzovaniu umelých očí ľuďom," zdôvodňovali ulemovia. Precedentné islamské právo uznalo, že Prorok Mohamed sa o rohovkách nikdy nezmienil v hanlivom kontexte, dokonca sa o nich vlastne nezmienil vôbec.

V tej chvíli už riaditeľ nemocnice Rešad prišíval rohovky tak, že mu český kolega s radosťou len asistoval. "Nie je to zložité, keď sa to vie a keď nenastanú komplikácie. Čo je teda v týchto strašných podmienkach ťažké vylúčiť. Vlastne sa divím, že tu tie oči prežívajú celkom bez ujmy. Asi sú Afganci odolnejší."

Nad operačným stolom trčí zo steny klimatizácia, ktorá nasáva vzduch aj s baktériami z ulice a hádže ho priamo na operovaných pacientov. Handra na dverách sály zo seba pri každom závane vetra vyklepne tonu prachu. Do miestnosti neustále prúdia davy ľudí vrátane príbuzných, ktorí pri operácii trošku rušia. "Zvykám si na miestny štýl práce. Pre mňa je to totálne chaotické," usmieva sa Filipec, keď si spomína, ako jeho pomocníkom na sále padajú sterilné nástroje z ruky na zababranú podlahu.

"Nechceš jeden diazepam?" opýtal sa po niekoľkých dňoch spoločnej práce riaditeľ Čecha. Ten práve zistil, že po operáciách sa o pacientov nikto nestará, ani nikto nevie, či odišli domov, alebo sa uložili niekde v nemocnici. "Napriek tomu máme neuveriteľne málo infekčných komplikácií," radoval sa aj bez diazepamu. "Trinásťročného chlapca som operoval pri lokálnom umŕtvení, a ani sa nehol. U nás by zbúral nemocnicu. Tiež však veľmi neprejavujú emócie. Homu, slepé dievča, som rozosmial až na tretí deň, čo pozerala na svet cez nové rohovky."

Chce to ďalšiu fatwu

Transplantácia rohovky si nevyžaduje závratne drahé vybavenie. Nie je ani príliš komplikovaná, predtým sa dokonca rohovka neprišívala, ale prikryla blankou z obyčajného vajíčka, ktorú pozná každý, kto si ho varí natvrdo, je medzi škrupinkou a vajíčkom. Dnes sa rohovka už prišíva k okraju zvyšku starej rohovky, ktorej stred je starostlivo vytrepanovaný. Na druhý deň pacient začína vidieť. Vzhľadom na to, že väčšina Afgancov nevie čítať a písať, ak rozoznajú kačku od ťavy, je vyhrané.

"Zmenili ste nám život," povedal riaditeľ po trinástej transplantácii a troch ďalších veľmi zložitých operáciách. A už meditoval nad tým, ako získavať zo sveta rohovky (ich cena sa pohybuje od 600 do 1500 dolárov za kus), kým presvedčí afganských ulemov, aby vydali ďalšiu fatwu, ktorá by dovolila odoberať tkanivo z domácich nebožtíkov.

FOTO - PAIKAR

Omar Chán, asi 80-ročný starec, na chvíľu, keď znovu uvidí, čakal dvadsať rokov.

Je takmer zázrak, že v takých hrozných podmienkach, aké sú v kábulskej nemocnici, sa jemné operácie oka daria.

Zvyknúť si na to, že do operačnej sály neustále prúdia zástupy ľudí - príbuzných či len zvedavcov - je náročné.

Autor: Kábul