Verejnosť sleduje, ako sa správajú, aké majú vystupovanie, čo majú oblečené. V socializme to tak nebolo. Politici sa s manželkami veľmi neukazovali. Ak aj niekde manželov sprevádzali, boli skôr nenápadne v pozadí. Zmena prišla až s Gorbačovovou perestrojkou a jeho ženou Raisou.
Málo pozornosti za socializmu, ale aj po ňom sa ušlo aj dvom manželkám posledného socialistického prezidenta Gustáva Husáka, ktorý bol na čele štátu dlhé obdobie normalizácie. Husák si potrpel na ženy inteligentné, na úrovni. A málokto vie, že obe boli Češky - s Magdou Lokvencovou sa rozviedol ešte pred tým, ako sa stal prezidentom, a Viera Millerová tragicky zahynula.

Magda Lokvencová - prvá režisérka
Magda Lokvencová žila po Husákovom boku tridsať rokov vrátane desaťročia, keď bol vo väzení. Mali spolu dve deti. Zomrela desať rokov pred tým, ako sa Husák stal prezidentom. Aj keby sa však toho dožila, na hrad by sa nedostala, s Husákom sa totiž rozviedla.
Lokvencová nebola bežnou ženou vysokého politického funkcionára. Pamätníci sa zhodujú, že bola veľkou dámou. Bola herečkou, prvou ženou režisérkou na Slovensku a založila divadelný archív. Napriek tomu je pre slovenskú verejnosť takmer neznáma. Ani za socializmu to nebolo inak - slovníky ju spomínali len sporadicky a v niektorých je zamlčané, že bola Husákovou manželkou.
Lokvencová bola rovnako nadšená komunistka ako jej muž. Myšlienke komunizmu zostala verná aj po tom, čo Husáka v päťdesiatych rokoch vo vykonštruovanom procese odsúdili na doživotie. Napriek tomu ostala verná myšlienke komunizmu.
In memoriam jej československí kritici udelili cenu Trilobit za prínos v odbore televíznej inscenácie spolu s takými osobnosťami, ako je Miloš Forman či Jozef Kroner.

„Za Husákovho života ju radšej nespomínali, nebolo isté, ako zareaguje hlava štátu," povedala teatrologička Nadežda Lindovská na kolokviu venovanom Lokvencovej. „Možno sa na ňu zabudlo preto, že prvá slovenská profesionálna divadelná režisérka bola pôvodom Češka... Alebo sa na ňu zabúdalo jednoducho preto, že bola ženou."
Podobný osud mal aj herec Ctibor Filčík, kvôli ktorému sa Lokvencová s Husákom rozviedla, čo jej Husák dlho nevedel odpustiť. Aj keď Filčík patril medzi uznávaných umelcov, nikdy nebol nominovaný na titul národný umelec, toto ocenenie totiž odovzdával prezident. Nenašiel sa nikto, kto by to riskoval. „A to ho mám navrhnúť ja?" údajne raz na túto tému povedal Husák.

Lokvencovci prišli z Čiech
Lokvencovci sa na Slovensko prisťahovali, keď mala Magda asi sedem rokov. „Viem tak, že môj starý otec prišiel sem po vzniku republiky ako správca štátneho majetku, bol poľnohospodársky inžinier v Horných Motešiciach. Krátko po príchode na Slovensko mu zomrela manželka. Moja mama mala vtedy deväť rokov a dvoch mladších súrodencov," hovorí syn Vladimír Husák.
Gymnázium vyštudovala v Banskej Bystrici, kde bol riaditeľom jej strýko doktor Roubal. „Na gymnáziu strýko dokázal včas zasiahnuť, keď nastali problémy, a tak Magda aj s horšími známkami prechádzala," píše Pavel Kosatík v knihe Devět žen z hradu.
Magda bola temperamentná, zvykla byť stredobodom pozornosti. Už na gymnáziu ju nadchlo divadlo, hrala v ochotníckom súbore.

Iskra preskočila na straníckej prednáške
Magda sa s Gustávom Husákom prvýkrát stretla v Banskej Bystrici. Ona študentka gymnázia, on vysokoškolák, ktorý ako funkcionár Zväzu slovenského školstva chodil po školách a prednášal o sociálnej demokracii. „Po prednáške sme si sadli v menšom kruhu, a tak sme si nejako padli do oka. Potom sme si písali a navštevovali sa," spomínal po rokoch Husák v knihe svojho dôverníka Viliama Plevzu Vzostupy a pády.
Nejaký čas si písali a po maturite sa Magda aj pod vplyvom Husáka neprihlásila na konzervatórium, kde ju to ťahalo najviac, ale na Právnickú fakultu v Bratislave.
Už ako študentka vstúpila do KSČ a spolu s Husákom viedli aktívny „spolkový" politický život: boli členmi akademického spolku Právnik, Zväzu slovenského študentstva, Spolku socialistických akademikov. Písala do študentského časopisu Šíp, ktorý redigoval Husák.

Nenápadná svadba
Svadbu mali v septembri v roku 1938, keď Magda ešte študovala. Hostí veľa nebolo. Magdin otec nebol nadšený, že si berie komunistu, sám bol sociálne demokraticky orientovaný masarykovec. „Vzal si vynikajúcu intelektuálku, krásnu ženu, ale aj dlhoročnú spolupracovníčku v študentskom hnutí," píše o Magde Plevza.
Ich rodinný život nebol zďaleka ideálny. Času, ktorý trávili spolu, nebolo veľa. Magda nepoznala spoločnú dovolenku, ba niekedy ani spoločne strávenú voľnú nedeľu. „I občasné prechádzky spájal Husák s konšpiračnými návštevami spolupracovníkov," píše Kosatík.

Život v kruhu ľavicových intelektuálov
Po sobáši žili v malej garsónke v Bratislave. V roku 1940 sa spolu s niekoľkými ďalšími komunistickými intelektuálmi nasťahovali do podnájmu do bytu po Jozefovi G. Tajovskom. Práve tento byt sa stal miestom stretnutí vtedajších mladých ľavicových intelektuálov, ktorí stáli v opozícií voči politike slovenského štátu - patril medzi nich aj Laco Novomeský, Fraňo Kráľ, architekt Frideš Weinwurm, maliar Ján Mudroch, Imrich Karvaš. V tom čase sa začalo aj priateľstvo Husákovcov s Clementisovcami. Husák pracoval v Clementisovej advokátskej kancelárii až do čias, kým ju nezavreli. Lída Clementisová neraz radila Magde, ako sa správať v spoločnosti, stala sa jej vzorom.

V dome si platili gazdinú Helenu Kyselicovú, ktorá slúžila Husákovi až do konca jeho života. Zomrela rovnako ako on v roku 1991.
Po skončení práva pracovala v Moravskej banke. V tom čase začala študovať na konzervatóriu. Bolo to obdobie vojny, keď na Slovensku boli pri moci ľudáci. Magda čakala prvé dieťa počas povstania. Tesne pred pôrodom ju poslal Gustáv do Moskvy, kde sa jej 23. októbra narodil syn. Otom, ako prijal správu o narodení syna, napísal Husák v knihe Svedectvo o SNP na mieste, kde hovorí o jednej politickej porade 25. októbra 1944: „Sedeli sme dlho do noci. Na pretras prišli aj iné témy. Šverma slávnostne prečítal posledný telegram z Moskvy: 'Husákovi se v Moskvě 23. října narodil syn Vladimír. Matka i synek jsou zdrávi. Blahopřejeme. Gottwald'... Tak sme to teda oslávili, bol by hriech to tajiť. A pripili sme na veľké priateľstvo Čechov, Slovákov a Rusov."

Magda sa do Košíc vrátila na jar 1945. Sovietske divadlo ju očarilo, stalo sa jej vzorom do budúcna, no z chudobných pomerov v Rusku bola šokovaná. V roku 1946 sa im narodil druhý syn Ján.
Od jari 1946 sa Husák stával vedúcou osobnosťou politického života, stal sa podpredsedom SNR a povereníkom pre veci vnútorné. Politika bola pre neho všetkým, veľa cestoval, domov prichádzal zriedka.
Ani Magda netrávila veľa času s deťmi, čoraz viac vyhľadávala divadlo. Domácimi prácami sa veľmi nezaoberala - aj keď to už v tom čase nebolo zvykom, mali dve pomocníčky - jedna sa starala o deti a druhá (Helenka Kyselicová) o domácnosť a varila.

Manželka vysokého politika
Kým sa Husák venoval politike, Magde sa začali napĺňať jej sny spojené s divadlom. Chodila na besedy s Bagarom, Borodáčom, ovplyvňovala ju moderná poetika Bertolta Brechta. Z učiteľov mal na ňu najväčší vplyv Ján Jamnický. Dostala sa na stáž do slávneho Divadla E. F. Buriana v Prahe. Šéf divadla Burian sa z Magdinej prítomnosti v divadle priveľmi netešil. Považoval ju za „protekční kvítko a uměleckou rychlokvašku," ktorá konjunkturálne využíva manželov politický vplyv, napísal Kosatík. Magde to neprekážalo.

Spoluzakladateľka Novej scény
V roku 1946 vznikla pri SND Nová scéna, Magda stála pri jej zrode ako asistentka réžie. Herci vedeli, že má prísť manželka vysokého politika, no nikto ju poriadne nepoznal. Mnohí si mysleli, že divadlo je len rozmar nudiacej sa politikovej manželky. „Pamätám sa na to, keď som ju prvýkrát videla: Bola to vznešená dáma. Taká kráľovná," spomína si na príchod Magdy Lokvencovej na Novú scénu herečka Vilma Jamnická.
Na Lokvencovú spomína aj herec Ladislav Chudík. „Bola inteligentná, nadaná, charizmatická. Z jej muža, doktora Husáka, som mal - bez urážky - pocit, že ho divadlo nezaujíma. Bral ho ako záľubu svojej ženy a nás si držal na dištanc. Bol to človek, ktorý myslel len na politiku a sníval o moci," povedal pre český časopis Story.

Magda si v divadle veľmi rýchlo získala rešpekt. Po roku získala ponuku, aby režírovala samostatne. Začínala s veselohrou pre deti Rozmaznaná Pamela, nasledovali detektívky Agathy Christie Desať malých černoškov. Pod jej réžiou sa na Slovensku prvýkrát hrala Žobrácka opera Bertolta Brechta. Zakrátko získala miesto medzi uznávanými režisérmi - v slovenskom divadle to bola prvá žena režisérka.
V čase najväčšieho úspechu prišla veľká rana. V roku 1950 Husáka odvolali z postu predsedu Zboru povereníkov, vo februári 1951 ho zatkla polícia a nasledoval vykonštruovaný súdny proces s „buržoáznymi nacionalistami".

Husákov politický pád strhol aj Magdu
V deň Husákovho zatknutia bola Magda aj s deťmi a dvomi pomocníčkami na niekoľko dní internovaná. Eštebáci ich naložili a niekam viezli. Kam a na ako dlho, Magda nevedela. Štrnásť dní izolácie strávili v štátnej vile Harmónia v Modre. Keď sa vrátila do divadla, o izolácii veľa nehovorila. Podľa Kosatíka sa zdôverila len najbližšej priateľke. „Deti mohla mať pri sebe... Eštebáci sa k nim správali korektne, dovolili im chodiť na prechádzky do záhrady, stále na ich niekto dával pozor," píše Kosatík.
Zo spoločenského výslnia sa zakrátko dostala do izolácie a nemilosti režimu. Vyhodili ju z Vysokej školy múzických umení, kde prednášala, a v roku 1952 aj z divadla. V tom čase režírovala politickú agitku Hlas Ameriky a rozprávku Mocný Jano. Zavolali jej, nech sa hneď dostaví na ministerstvo, kde jej oznámili, že z divadla musí odísť. Dôvod, ktorý jej oznámili, nebol však Husák, ale jej údajný zlý vplyv na súbor a jej nemorálny život. V tom čase sa už stretávala s hercom Ctiborom Filčíkom. Luxusnú vilu na Dankovského ulici ŠtB zhabala. Magda sa s deťmi aj pomocníčkou presťahovala k bratovi.

Odstavená do múzea
Po niekoľkých mesiacoch bez práce Magdu Lokvencovú zamestnali v Slovenskom národnom múzeu, kde sa spriatelila aj so známou fotografkou a etnografkou Ester Plickovou. „Pred nástupom do závodov MDŽ ju zachránil Miloš Tomčík, povereník školstva a kultúry, ktorý sa s Rudolfom Strechajom, predsedom KNV, rozhodli, že Magde nájdu dôstojné miesto. Zavolali Zápotockému, ktorý povedal: Nájdite je primerané miesto. Vybavili jej miesto v múzeu, kde pracovala tri roky," povedala pre TV oko pani Plicková.

Podľa nej sa v múzeu Magda cítila dobre. „V žiadnom prípade to pre ňu neboli stratené roky." SNM sa vtedy stalo miestom, kde sa odkladali politicky nepohodlní ľudia. „Atmosféra v SNM bola ako za čínskym múrom. Tie ťažké roky sme mohli prežiť v spoločnosti na vysokej intelektuálnej úrovni," spomína Plicková. „Už pri prvom stretnutí medzi nami preskočila iskra priateľstva, ktoré sa medzi nami vytvorilo." Najprv robila korešpondentku, neskôr jej dovolili zhromažďovať divadelné zbierky, dala tým základ divadelnému ústavu. V tom čase za ňou chodili veľké osobnosti divadla - Záborský, Jamnický. „Vtedy bola veľmi spokojná." Popritom režírovala v dedinskom divadle, aby si privyrobila, písala rozprávky, ale aj plietla.
Hraničné predstavenie po období odstavenia bolo režírovanie Reštaurácie v Štátnom v košickom divadle v roku 1955.
„Bol to jej veľký návrat do divadla. Dodalo jej to sebavedomie a silu," hovorí Plicková. Po rokoch dostala angažmán a do Košíc šli mnohí jej priatelia a kolegovia, ktorí ju veľmi podporovali.
Po návrate na Novú scénu (1956) Magda Lokvencová režírovala spolu 49 divadelných hier a urobila aj 6 televíznych inscenácií.

O tom, že je Husák vo väzení, sa v múzeu taktne nehovorilo. Nespomínala to ani ona. „Hovorila len, že ide navštíviť Gustáva." Proces považovala za nespravodlivosť.
Husáka takmer desaťročie, ktoré strávil v komunistickom žalári ako politický väzeň väčšinou vsamoväzbe, veľmi poznačilo. Keď ho prepustili, Magda sa ho snažila vytrhnúť zo spoločenskej izolácie. Prehovárala ľudí, aby ho prišli pozrieť. „Keď sa zotaví, dá do poriadku, príď a daruješ mu tvoju knihu," hovorila Ester Plickovej.

Rozpad manželstva
Vzťah medzi manželmi však haproval už pred Husákovým zatknutím. Počas jeho väzby sa ŠtB pokúšala Lokvencovú presvedčiť na spoluprácu a prehovárali ju, aby sa s ním rozviedla, za čo jej sľubovali návrat do divadla. O rozvod však požiadala, až keď sa vrátil z väzenia. „V čase, keď pracovala v múzeu, nikdy nehovorila, že sa rozvedie. „Nemohla by som sa s ním rozviesť, lebo by som za ním nemohla chodiť," spomína si na Magdine slová Ester Plicková
V čase Husákovho väzenia žila Magda s hercom Ctiborom Filčíkom. „Začala s nim chodiť, aby sa zachránila. Veľmi jej pomáhal. Husáka totiž odsúdili na doživotie. Obdobie päťdesiatych rokov bolo veľmi ťažké," spomína herečka Vilma Jamnická.

Husák o vzťahu svojej ženy s Filčíkom vedel, ale očakával, že keď sa vráti z väzenia, skončí sa. No nestalo sa tak a rozviedli sa. Husák to krátko pred smrťou vo svojich spomienkach zhodnotil: „Bola to moja veľká láska. Vzorne sa starala o výchovu našich detí. V čase, keď sa od nej odvracali dokonca aj dovtedy veľmi blízki známi a priatelia, potrebovala podporu. Filčík jej pomáhal aj finančne. Magdu si mimoriadne vážil. Nechcel narušovať ani vzťah našich detí ku mne, preto sa k nej nikdy nenasťahoval."

O rozpade manželstva a dôvodoch Husák v spomienkach nehovorí. Len sucho konštatuje, že sa mu rozpadlo manželstvo a po rozvode s Magdou si za honorár za Svedectvo o SNP a „odškodné" z väzenia kúpil dom v Bratislave a auto.
Po rozvode sa Husák sústredil len na svoju občiansku a stranícku rehabilitáciu, dočkal sa jej v roku 1963, keď z Dubčekových rúk opäť prebral stranícku legitimáciu. Magda po rozvode dlho nežila. 17. januára 1966 nečakane zomrela na mozgovú mŕtvicu, ktorú spôsobila aneurizma (výduť cievy). Bolo to krátko pred jej päťdesiatkou.
V deň Magdinho pohrebu Husák podľa vyjadrení Felixa Vašečku „azda prvýkrát v živote neutajil - aj pred priateľmi - bolesť a dojatie, ktoré dusil kdesi hlboko v sebe".
Filčík po smrti Magdy akoby prijal úlohu vdovca. „Spomínal na ňu s obrovskou úctou, nazýval ju 'pani doktorka' a vraj to z jeho úst znelo skoro ako pán Boh," napísala teatrologička Lindovská.

Aká bola Magda?
„Magda bola emancipovaná, moderná vysokoškoláčka. Patrila k vtedajšej pokrokovej skupine. S Husákom si veľmi rozumeli. Keď sa zoznámili, obaja boli v opozícii voči vtedajšiemu ľudáctvu. Husák si potrpel na vzdelané a inteligentné ženy," povedala Ester Plicková.
Magda bola povahovo úplným opakom Husáka. Kým on bol nekompromisným realistom, ona žila vo svojej fantázii, bola veľká romantička. Napriek všetkému ostala podľa Kosatíka presvedčenou komunistkou, strane bezvýhradne verila. Keď Husáka zatvorili, vzali jej stranícky preukaz. Po desiatich rokoch jej preukaz vrátili, s tým, že musela doplatiť členské známky za desať rokov. Zo strany však nevystúpila.

Aký bol Husák?
Jeho priateľ Ladislav Holdoš o ňom povedal: „Je to človek rezervovaný, ktorý neuzatvára priateľstvá ľahko. Osobne je skromný, nenáročný, ale... jeho povahe zodpovedá vládnuť, skutočne vládnuť iným. ... Nie je to typ demokrata, školu demokracie neabsolvoval, duch demokratickosti je mu cudzí. Je skôr taký slovensky autoritatívny."
„Chladný, racionálny intelekt s analytickým, stále zamestnaným a matematicky kombinujúcim mozgom," napísal o Husákovi Kosatík.

Neznáma pani prezidentová - Viera Husáková
Viera Millerová rodená Čáslavská sa za Husáka vydala v čase, keď už bol prvým tajomníkom ÚV KSČ, jedným z popredných mužov normalizácie. Fotografie ich svadby nezaplnili žiadne titulky, na verejnosť sa nedostalo ani krátke oznámenie, že sa prezident oženil. Po jeho boku sa pri oficiálnych cestách či prijatiach objavovala zriedkavo. Napriek sobášu žili oddelene. On v Prahe ako prezident, ona v Bratislave ako novinárka.
Svadba, ktorá sa odohrala v roku 1973, bola nenápadná a boli na nej len dvaja svedkovia - zamestnanci Úradu vlády. Nevedeli o nej ani Vieriní známi. „Pamätám sa, že sme si robili vtipy, že mala najdrahšie a najhonosnejšie sobášne oznámenie: verejnosť (aj my, jej bývalí bratislavskí priatelia) sme sa o sobáši totiž dozvedeli zo správy na prvej strane novín, že Gustáv Husák odcestoval do Indie - na pozvanie premiérky Indiry Gándhíovej - so svojou m a n ž e l k o u Vierou," spomína Agneša Kalinová - Vierina niekdajšia kolegyňa a priateľka. „Domýšľali sme si, že Viera asi Indiru pri jej pražskej návšteve tak nadchla svojou milotou a anglickou konverzačnou pohotovosťou, že ju zároveň s Husákom osobne pozvala. Asi nevediac, že im ten sobášny list ešte chýba... Tak ho museli zo zahraničnopolitických a diplomatických príčin rýchlo získať. To bol náš, nikým nepotvrdený dohad," dodáva dnes Kalinová.

Tak ako Magda Lokvencová aj Viera Čáslavská sa narodila v českej rodine, hoci už v Bratislave a sama sa považovala za Slovenku. Otec bol inšpektor štátnych lesov, člen Rádu maltézskych rytierov. Matka sa starala o domácnosť. Viere sa dostalo prestížnej výchovy vrátane francúzskej guvernantky. Ako sa správať, vystupovať v spoločnosti mala v malíčku. Študovala právnickú fakultu, či ju však skončila, je otázne, lebo jej oficiálne životopisy sa v tomto rozchádzajú. Počas školy pracovala aj ako úradníčka na ministerstve hospodárstva slovenského štátu.
Prvýkrát sa vydávala pomerne skoro - za právnika Jozefa Millera. Ako politického funkcionára ho v päťdesiatych rokoch zatvorili. Mali dve deti Alexandru a Vladimíra.
Po vojne sa venovala už len novinárčine a prešla viacero redakcií. Mala talent na jazyky. Bola prekladateľkou, tlmočníčkou z francúzštiny a nemčiny.

Do politiky sa nemiešala
„V spoločnosti dokázala pôsobiť očarujúcim dojmom. Točila sa vždy okolo ľavičiarov... Priťahovala ju komunistická politika," napísal o nej spisovateľ Kosatík.
Dobre sa s ňou poznala Agneša Kalinová, niekdajšia redaktorka Kultúrneho života, ktorá bola spolu s manželom vylúčená zo strany - po roku 1968 sa stali pre režim nepohodlní, manžel bol na dva roky odsúdený. V roku 1978 odišli na Západ. Blízkymi priateľkami sa stali približne v roku 1957. „V tom čase bola externou spolupracovníčkou Kultúrneho života, kde som sama už dlhšie pracovala a po čase tu tiež nastúpila ako redaktorka. V tom období - zhruba od r.1957 do jari l968 - sme trávili spolu veľa zo svojho voľného času, mali sme rovnako staré dcéry, kopu spoločných priateľov a záujmov; stretávali sme sa často aj cez víkendy v lete: v millerovskej chate pri seneckých jazerách," spomína si dnes Agneša Kalinová.

Aká bola Viera? „Veľmi milá a to ku každému. Usmievala sa a počúvala každého tak pozorne a s takým záujmom (pričom sa dívala zblízka do očí - bola totiž krátkozraká a okuliare mala len pri čítaní a písaní), že som si spočiatku kládla otázku, či to môže byť úprimné," hovorí Kalinová. „Neskôr sa mi zdalo, že je to predovšetkým sebaobranný reflex zraniteľného človeka, ktorý si takto koleduje o podobný slušný prístup. Väčšinou to aj dosiahla a svoje okolie tým vlastne nenápadne manipulovala." Ako ďalej hovorí jej niekdajšia priateľka Viera sa nerada škriepila, radšej ustúpila v diskusii, než aby tuho presadzovala svoje stanovisko. „Dodnes neviem, či to bol nedostatok vlastných pevných názorov, alebo sebavedomia, ale prikláňam sa skôr k tomu druhému - veď sa vyznačovala takisto presnou inteligenciou ako veľkou citlivosťou," dodáva Kalinová.

Kedy sa stretla s Husákom
Viera sa s Husákom zoznámila v čase povstania v Banskej Bystrici, ešte pred tým, ako sa vydala za Millera. V tom čase vstúpila do strany a bola dokonca členkou partizánskej skupiny. Ich hlbší vzťah sa začal v čase Husákovej rehabilitácie, keď sa vrátil z väzenia. Keď s ním začala chodiť, mala niečo cez štyridsať, bola vydatá, mala dve deti. Manželstvo Husáka s Magdou Lokvencovou bolo tesne pred rozvodom, kvôli Husákovi sa po čase (asi v roku 1967 - 1968) rozviedla aj Viera.

„Nemožno povedať, že medzi hĺbkou citového vzťahu Husáka k jeho družke a neskôr manželke a Magde Lokvencovej by sa dalo klásť znamienko rovnosti," napísal historik a blízky dôverník Husáka Viliam Plevza v knihe Vzostupy a pády, s podtitulkom G. Husák prehovoril. Syn Gustáva a Magdy Vladimír Husák s Plevzovým hodnotením až tak nesúhlasí. Vierka Millerová bola vynikajúca žena, vynikajúca," spomína. Jej miesto po boku jeho otca by nijako nezmenšoval a podľa neho ani to nejde porovnávať. „Bolo to v úplne inom období a situácii..."

Viera si Husáka nesmierne vážila a obdivovala ho. „Bola z nového vzťahu šťastná a na Husáka hrdá ako na človeka ina nezlomenú obeť politickej perzekúcie. Trošku v ňom - aspoň spočiatku - videla romantického hrdinu," hovorí Kalinová. Po tom, keď sa vrátil zväzenia, priatelia a kolegovia Husáka obdivovali. „Preto, že sa ako jediný z vypočúvaných komunistov vo väzení nezosypal, odmietol si pri procese sypať popol na hlavu; popri tom sme si cenili, ba preceňovali jeho inteligenciu."

„Viera bola veľmi inteligentná a neobyčajne pozorná žena, vedela aj to, kedy treba mlčať," povedal o nej podľa Plevzu Husák. Husákovi vyhovovalo, že Viera pochádzala z jednej zo známych bratislavských rodín, že bola novinárka, a tak mu slúžila ako dôverná informátorka. „A keď sa v šesťdesiatych rokoch okolo neho začalo rozjasňovať politické nebo, zvážil fakt, že potrebuje reprezentatívnu partnerku. Viera spoločenskú úroveň, samozrejme, mala," napísal Plevza.

Od '68 v Husákových stopách
V roku 1968 Viera pracovala v Kultúrnom živote, ktorý stál na strane reformných síl. „Zdalo sa nám, že na Dubčekov nástup v januári '68 reagovala rovnako ako my, všetci ostatní: s uspokojením," spomína Kalinová. V redakcii už boli zvyknutí, že Viera nejako zvlášť nevstupovala do diskusií. „Hádam sme si opomenuli všimnúť, že v prvých mesiacoch roka čušala ešte vytrvalejšie ako predtým."

Niekedy v apríli sa Viera dala pre chorobu vypísať a o dva dni zatelefonovala, že dáva výpoveď, lebo nastupuje v redakcii týždenníka Nové slovo, ktoré v tom čase zakladal Husák. „Nepochybovali sme, že to urobila na Husákov pokyn. Bolo to v čase, keď z redakčnej rady Kultúrneho života práve odišla polovica jeho vplyvných členov (Novomeský, Válek, Mihálik atď.) na protest proti celkovej línii časopisu, ale konkrétne pre článok na obhajobu Ladislava Mňačku, (ktorý bol v tom čase v emigrácii) a rozhovoru s ním. Boli sme presvedčení, že aj túto akciu proti Kultúrnemu životu v pozadí inicioval Husák, lebo zistil, že tento časopis nie je preňho dosť spoľahlivým a poddajným nástrojom a založil si vlastný."
Po okupácii Československa v auguste 1968 bol Kultúrny život zakázaný. Mnohí redaktori a spolupracovníci boli nasledujúcich dvadsať rokov prenasledovaní a zbavení možnosti publikovať, tak to bolo aj v prípade Agneše Kalinovej.

Normalizácia - obdobie zabúdania
Na jar 1968 Husák podporoval Dubčeka. Po pár mesiacoch po okupácií Československa však bolo všetko inak a on sa stal hlavnou postavou normalizácie. K ľuďom, ktorí mu pomáhali dostať sa na vrchol, sa obrátil v lepšom prípade chrbtom, no mnohých dal zavrieť. Tvrdil, že je to ich vina, lebo všetko pokazili. Práve jeho priateľ český historik Milan Hübl, ktorý presvedčil veľkú časť ÚV KSČ, aby Dubčeka nahradil Husák, sa stal v roku 1972 jedným z prvých nových politických väzňov.
Viera sa zo začiatku snažila pomáhať známym a kolegom, ktorých v čase normalizačných previerok vyhodili zo strany. No podľa Kosatíka bola časom skôr opatrná, bála sa riskovať.

Podľa Kalinovej Viera Husákovi - aspoň spočiatku tak dôverovala, že bezvýhradne prijala jeho názory nielen v politike, ale aj na ľudí: bola ochotná kvôli nemu obetovať dlhoročné priateľstvá. „To sa mi znepáčilo už na jeseň l967, keď zrazu hodila cez palubu Eda Friša (niekdajšieho šéfredaktora Pravdy, ktorý jej viackrát v živote pomohol) a jeho manželku. Zrejme sa vtedy Husákovi znepáčil Frišov postoj v diskusii Kultúrneho života o ľudáctve a čechoslovakizme. Napokon to isté urobila potom o pol roka neskôr so mnou a s ostatnými kolegami z Kultúrneho života, pokiaľ neprešli s ňou zo dňa na deň do redakcie Nového slova, ktoré Husák práve obnovil," hovorí Kalinová.
Po roku 1969 zrušila mnohé často i dlhoročné priateľstvá. Navždy zaniklo aj priateľstvo s Agnešou Kalinovou. „Normalizáciu som už s ňou neprežívala. Stretli sme sa jediný raz náhodne na ulici a milo sme sa porozprávali... O ničom."
Ako ju dnes s odstupom času hodnotí? „Dodatočne si myslím, že popri svojej vonkajškovej poddajnosti a ústupčivosti mala pevné jadro, že si vedela napriek všetkému zachovať kus vnútornej integrity."

K svadbe ho donútil Brežnev
Husák sa s Vierou tak skoro ženiť nechcel. Situácia sa nezmenila, ani keď sa stal prvým tajomníkom a požadovala to od neho strana. „Ešte pred svadbou kalkuloval, zvažoval, aký prospech jeho politickej kariére manželstvo prinesie," píše Kosatík. Oženiť sa rozhodol však až potom, keď mu údajne dohovoril Brežnev, ktorý Vieru poznal z Krymu, kam chodila s Husákom na dovolenky.
Vzali sa po desiatich rokoch známosti v roku 1973.

Ako prvá dáma
Viera bola ideálnou prvou dámou - bola verná strane, ovládala viac jazykov, mala kultivované vystupovanie, vedela byť vždy milá, prívetivá. „Mala v malíčku požiadavky slušného správania a etikety, takže sa toho ani nemusela kŕčovite držať. Mala z domu klasickú dobrú výchovu a vedela s tým uvoľnene narábať," hovorí Kalinová.

Viera aj keď bola prezidentovou ženou, nijako sa to na jej živote neprejavilo. Naďalej pracovala ako novinárka v redakcii Nového slova, sama si nakupovala, chodila do divadla a nikdy nevyužila služby prezidentskej ochranky. Keď sa stala Husákovou ženou, presťahovala sa na Ulicu Fraňa Kráľa, kde žila naďalej so svojou dcérou a synom.
S Husákom sa stretávali len cez víkendy. Výnimkou bolo niekoľko oficiálnych príležitostí, keď ho sprevádzala. Väčšinou cestovala za ním ona. Spravidla už v piatok popoludní. Cez týždeň jej pravidelne telefonoval.

„Správca Kolodějského zámku sa nevedel vynačudovať, že po zámockom parku kráčali vedľa seba a dlho nevyriekli ani slova," píše Plevza o stretnutiach manželov. Rozšírená bola podľa Plevzu aj klebeta, že Viera bola skôr Husákovou vynikajúcou informátorkou o pomeroch v Bratislave: zo Slovenska vozila so sebou poštu, sťažnosti, hlásenia. Zúčastňovala sa na oficiálnych akciách, na ktorých bola prítomnosť prvej dámy nevyhnutná. „Husákovi takýto vzťah vyhovoval. Napriek svadbe mal stále slobodu, ktorú potreboval, manželstvo ho neobmedzovalo v jeho životných a pracovných zvykoch, pritom bol so svojou ženou v dennodennom kontakte, lebo si každý večer telefonovali," píše Jiří Pernes v knihe Takoví nám vládli.
Viera tvrdila, že je šťastná a spokojná. No len najbližším známym sa s ťažkým srdcom zdôverila, že Husák ani raz, keď na nedeľu prišiel do Bratislavy, neprejavil záujem navštíviť ju v jej byte a celé roky zostal verný neuveriteľným rituálom, o ktorých píše Plevza: „Cestou z letiska ma doviezol až pred vchod do domu a bez toho, že by vyšiel z auta, sa so mnou rozlúčil." Zamával a nechal sa odviesť do svojej vily. Že nežili ako manželia, znášala ťažko.

Nezmyselná a nešťastná smrť
Manželstvo netrvalo dlho. Viera bola na liečení v Bardejovských kúpeľoch, kde sa pošmykla a zlomila si ruku. Zranenie mohli ošetriť aj v niektorej miestnej nemocnici, ale primár chirurgického oddelenia sanatória Pavel Novák rozhodol o prevoze do Bratislavy. Spolu s ňou letel vrtuľníkom. Leteli napriek tomu, že poveternostné podmienky boli zlé. Nad Bratislavou však bola pri pristávaní hmla a veliteľovi letky odporúčali použiť piešťanské letisko. Posádka sa napriek tomu rozhodla pristáť v Bratislave, čo bolo pre Husákovú a celé osadenstvo vrtuľníka osudné. Vrtuľník spadol neďaleko letiska do poľa. Pád nikto neprežil. Bolo to 20. októbra 1977 a Viera mala vtedy 54 rokov.

Aký bol Husák k ženám?
Potrpel si na ženy intelektuálky, dámy z lepších rodín. Magda bola intelektuálkou a navyše silnou osobnosťou, naopak Viera podľa historika Pavla Kosatíka skôr „prispôsobivá antiosobnosť". Husák nijako nepodporoval ženskú emancipáciu a podľa neho ženy na zodpovedné miesta, ako je napríklad aj politika, nepatria.

Kosatík o ňom píše, že Husák bol takým „mužským šovinistom". Ako príklad uvádza spôsob, akým Husák usporadúval večierky. „Pred tým, než sa spoločnosť porozsádzala do kresiel, nalialo sa do pohárikov a zapálili sa cigarety, Husák zavelil: „A baby von."
Okrem dvoch manželiek sa v jeho živote objavila ešte jedna žena - istá Marta. Bolo to po tom, ako sa vrátil z väzenia a on získal miesto úradníka v jednom podniku „Bola to vraj jednoduchšia pani, úradníčka, a ich vzťah bol podľa schémy: on silná autorita, ona jeho oddaná nasledovníčka. Z Husákovej strany šlo o dočasnú záležitosť," píše Kosatík. Jej priezvisko nikto neuvádza. Ich vzťah opisuje Kosatík takto: „Keď s ňou Husák trávil dovolenku v zotavovni v Smoleniciach, stávalo sa, že osadenstvo bolo budené v skorých ranných hodinách ženským krikom: „Buď si ma vezmeš, alebo..." Husák sa s ňou rozišiel a začal vážny vzťah v Vierou. Viera o Marte vedela, nepovažovala ju za svoju konkurenciu.

Vladimír Husák: Otec mi hovoril, že Magda bola jeho najväčšia láska
Vladimír Husák je synom herečky a režisérky Magdy Lokvencovej a niekdajšieho prezidenta Gustáva Husáka. So svojou manželkou žije v Bratislave vo vile svojho otca. Zariadenie je bežné, nijako výstredné, rovnako ako ojazdené auto. Návrh na rozhovor na tému svojej matky ho potešil, rozpráva o nej rád. Myslí si, že sa o nej málo vie, á má ťažké srdce na to, že v súčasnej spoločnosti nie je docenená. „Jej filozofický, ľudskejší pohľad na svet do istej miery prekrývajú nové mýty, ktoré vyvierajú, podľa môjho názoru, z fascinácie publicistov prítomnosťou dvoch významných mužov v jej živote (Gustáva Husáka a herca Ctibora Filčíka). A tak naďalej chýba k celistvosti jej profilu historicko-umelecké zakotvenie jej osobnosti a diela," hovorí. O otcovi ako jej manželovi v rozhovore síce hovoril, no dal si podmienku, aby sme sa nepýtali na veci súvisiace s politikou. Na otázky súvisiace s hodnoteniami jeho otca odpovedal veľmi zdržanlivo, niektoré dodatočne žiadal nepoužiť.

Keby ste mohli niekoľkými slovami charakterizovať, aká bola vaša matka?
Ja si na ňu spomínam ako na nesmierne pokojného človeka. Bola milá, vzdelaná, veľmi pracovitá, tvorivá. A navyše veľmi krásna žena.

V Povstaleckej histórií bola zobrazená ako strážkyňa rodinného kozuba. Bolo to ďaleko od pravdy?
Neviem, či strážkyňa, ale rozhodne vytvárala harmonickú rodinnú atmosféru. Prispievali k tomu aj jej vysoko intelektuálne záujmy - literatúra, hudba, výtvarné umenie, divadlo a film. Ich počiatky vari siahajú ďaleko do jej mladosti, veď ešte ako gymnazistka si dopisovala s matkou Jiřího Wolkra.

Historik Plevza o vašom otcovi napísal, že politika bola pre neho všetkým, rodina stála bokom. „Prvých zúbkov, prvých krôčikov a prvých slov svojich chlapcov si všimol, až keď ho na ne upozornili. A i keď ich brával na ruky, myšlienkami bol niekde inde a za chvíľu sa lúčil," bola to pravda?
Nedá sa to jednoznačne takto povedať. Niekto má k malým deťom vzťah hneď, niekto ho získava postupne.

Akí boli vaši rodičia?
Obaja boli veľmi silné a vzdelané osobnosti. Stále sa snažili rozširovať si vzdelanie. Pochopiť a poznať všetky nové prúdy. Otec bol viac orientovaný na politiku a sociálne veci, mama zase mala divadelné ambície. Obaja boli veľmi zaneprázdnení, každý vinom čase dňa, asi mali problém vôbec sa stretnúť. Dnes sú napokon takého situácie v rodinách dosť bežné.

Ako sa dostala vaša mama k divadlu?
Tieto cesty boli dosť spletité, viedli cez dve vysoké školy. Štúdium práva skončila doktorátom. Nepochybne významný vplyv na ňu mal avantgardný herec a režisér Dr. Ján Jamnický. Obdivovala medzivojnový film, očarila ju moderna v umení, v divadle, vo filme. Milovala Voskovca a Wericha. Ako azda jedna z prvých režisérok mala priamu skúsenosť už v roku 1945 s úchvatnými inscenáciami Mejerchoľda, Vachtangova, Ochlopkova a ďalších. Sama tiež hrala, ale myslím si, že to nebolo presne to, v čom by sa našla. Bola vynikajúca analytička a mala ohromnú predstavivosť.

Keď vášho otca zatvorili a vašej mame zakázali prácu v divadle, mali ste sedem-osem rokov. Čo si pamätáte?
Veľmi si to nepamätám, mal som len šesť rokov, bol som v prvej triede. Pre mamu to bolo určite nesmierne ťažké.

Ako ste prežívali obdobie, keď bol váš otec vo väzení a mama bez práce?
Mama si našla zamestnanie v múzeu, kde robila najprv sekretárku. Dostala sa do spoločnosti ľudí, kde po všetkých tých ťažkostiach našla ľudské teplo. Mali sme problémy aj s financiami. Žili sme štyria z jedného platu.

Ako sa k vám vtedy správalo okolie?
Pamätám sa, že na základnej škole boli ku mne učitelia ústretoví, tam som pociťoval solidaritu.

Navštevovali ste otca?
Štyri roky, až do vykonštruovaného procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami, sme otca nesmeli navštíviť.

Vedeli ste o tom, že vašej matke ŠtB ponúkala návrat do divadla, ak sa s vaším otcom rozvedie?
Nevedel. Dozvedel som sa to až po mnohých rokoch.

Ako sa vyvíjal vzťah vašich rodičov?
Zrejme sa pýtate na povojnové obdobie. Život bol iste zložitý. Obaja boli veľmi dynamické osobnosti. Ako v každom inom vzťahu, aj v ňom občas zaiskrilo. Možno aj nemali na seba dosť času. Obaja mali mimoriadne vysoké nároky na intelektuálnu úroveň partnera.

Prečo sa rozviedli?
Podľa toho, čo viem, podnetom bolo momentálne nedorozumenie. Onedlho na to matka zomrela.

Ako to otec niesol?
Veľmi ťažko. Hovoril mi, že Magda bola jeho najväčšia láska v živote.

Keď bol váš otec vo väzení, mama mala vzťah s hercom Ctiborom Filčíkom. Váš otec v Plevzovej knihe povedal: „V čase, keď sa od nej odvracali dokonca aj dovtedy veľmi blízki známi a priatelia, potrebovala podporu. Filčík jej veľmi a nezištne pomáhal." Ako to bolo?
Filčík nám pomáhal hlavne ľudsky, v nesmierne ťažkom období, hoci nikdy nebol členom našej domácnosti. Ako mnohí iní, aj on začínal ako ochotník, bol však veľmi talentovaný herec a snažil sa stále zdokonaľovať. V mame našiel vynikajúceho učiteľa a mama v ňom vynikajúceho žiaka.

Aká bola Viera Millerová, druhá manželka vášho otca?
Vynikajúca žena, vynikajúca. Jej miesto po boku môjho otca v úplne inom období a situácii nemožno porovnávať. Rozhodne by som ho nijak nezmenšoval. Vierka bola tvorivou osobnosťou, uplatnila sa ako úspešná prekladateľka krásnej literatúry z francúzštiny. Bola aj brilantnou redaktorkou. Bola obľúbená pre priateľskú povahu, veľmi pomáhala druhých ľuďom. Príslovečný bol jej jemný humor. Mám na ňu veľmi pekné spomienky.

To, že obe manželky vášho otca boli Češky, bola náhoda?
Nikdy som o tom takto nerozmýšľal. Dokonca som si nikdy neuvedomil, že teta Vierka bola Češka. Spájala ich blízkosť názorov.

Boli ste synom prezidenta, čo to pre vás znamenalo? Mali ste nejaké výhody?
Chcel som byť architektom. Doštudoval som v čase, keď nebolo ani chýru o tom, že môj otec bude raz prezidentom. Stať sa v odbore profesionálom vždy vyžaduje osobné úsilie.

Zmenili sa po roku 1989 vzťahy ľudí k vám?
Niekoľkí sa k nám otočili chrbtom, ale väčšina priateľstiev pretrvala.

Zosadili ho z postu prezidenta, vylúčili zo strany, nezlomilo ho to?
Myslím, že vylúčenie zo strany ho nezlomilo. Poznamenal, že je to už tretíkrát.

Čo ho najviac rozčúlilo po odchode z politiky?
K tomu sa neviem zodpovedne vyjadriť.

Videl v novom systéme nejaké pozitíva?
Udalosti, ktoré ešte otec mohol sledovať, počas už len krátkeho životného obdobia, prebiehali vo veľkom kvase. Črtali sa aj rôzne pozitívne riešenia.

Ako žil posledné dni?
Mal rád prírodu, záhradu, slnko. Zaujímal sa o dianie v spoločnosti, pravidelne sledoval tlač, televíziu, rozhlas. Musím však povedať, že jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Pre mňa bolo zarážajúce, že takú významnú osobnosť, keď bol už voľný a ničím neviazaný, nenavštívil žiaden historik. Historici sa mohli pritom veľa dozvedieť. Preto som sa rozhodol osloviť Viliama Plevzu, ktorý pripravil knihu aj na základe rozhovorov s otcom.

Vy ste sa v tom čase ohradili proti istým zverejneným informáciám v tlači. Čo vám prekážalo?
Vtedy sa objavila správa, že JUDr. Gustáv Husák si užíva dôchodok, oddychuje a píše pamäti. Nebola to vôbec pravda. Dôchodok mu nevybavili a ja som musel zháňať potvrdenia o tom, že maturoval, že vyštudoval vysokú školu. Bolo dosť zložité nájsť v archíve takéto dokumenty. Nakoniec dôchodok dostal. A že písal pamäti, bola lož.

Zapochyboval niekedy o ideológii komunizmu?
Z vlastnej osobnej a historickej skúsenosti bol presvedčený o správnosti socialistického modelu spoločnosti.

Napriek tomu, že vaša mama bola prvou ženou režisérkou na Slovensku, položila základy divadelnému ústavu, veľký priestor sa jej v odbornej literatúre nedal, akoby sa na ňu zabudlo. Čo si myslíte, prečo?
Niekomu sa to môže tak vidieť. JUDr. Magda Husáková-Lokvencová bola však skutočne prvou profesionálnou divadelnou režisérkou na Slovensku. Pokiaľ viem, všetky jej divadelné premiéry nachádzali veľmi živý, odborne fundovaný ohlas, dokonca niektoré boli rozsahom širšie a obsahovo hlbšie ako bolo v tomto smere zvyčajné. Okrem toho sa jej meno nachádza v našich špičkových encyklopédiách s erudovaným hodnotením. Nuž a dojem, akoby sa na ňu zabudlo, môže súvisieť aj s tým, že práve javiskový tvar má svoje špecifiká. Jednak bezprostredne komunikuje s divákom a na druhej strane má do istej miery efemérne pôsobenie, je viazané na daný okamih, ktorý samozrejme časom vyprcháva. Zopár diel sa predsa len zachovalo. Sú to jej televízne inscenácie. Krátko po smrti jej udelili in memoriam cenu československej televíznej a filmovej kritiky Trilobit. Vtedy ju získal napríklad aj mladý český režisér Miloš Forman. Aj po roku 1989 sa v odborných kruhoch venovala jej dielu pozornosť. Dokonca sa pred časom uskutočnilo aj vedecké kolokvium o jej diele. Jej filozofický, ľudskejší pohľad na svet však do istej miery prekrývajú nové mýty.