Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Všetci by sme chceli partnera, ktorý nám dôveruje, je hrdý na to, čo sme dokázali, stojí pri nás aj v nečase a podporuje nás bez toho, aby si kládol podmienky.
Zdá sa, že kultúra na Slovensku takého našla. Je koniec roka a to je čas, v ktorom potrebujeme počúvať aj pekné príbehy. Toto je jeden z nich.
Umenie odjakživa fungovalo aj vďaka podpore mecénov a filantropov. V anglosaskom priestore je táto podpora doteraz rozsiahla.
U nás je podpora umenia z prostredia firiem či jednotlivcov stále trochu menšinovým žánrom. O to viac si ju ceníme.
Tatra banka je generálnym partnerom Slovenského národného divadla už 16 rokov. Rovnako je generálnym partnerom Slovenskej národnej galérie a stabilne podporuje umenie na Slovensku s rozpočtom, ktorý na našom území nemá okrem verejných financií obdoby.
O tom, ako táto podpora konkrétne vyzerá, sme sa rozprávali s Bohdanou Hromádkovou, riaditeľkou marketingu Slovenskej národnej galérie, a zástupkyňami Tatra banky Miladou Halovou, riaditeľkou brand manažmentu Tatra banky, a Evou Šinkovou, riaditeľkou Nadácie Tatra banky.
Michal Liday, generálny riaditeľ Tatra banky, v jednom z rozhovorov povedal, že Tatra banka si vedome zvolila cestu, ktorá kultivuje spoločnosť. Vnímate to tak aj vy? Vidíte presah svojej podpory v jej vplyve na spoločnosť?
Milada Halová: Áno, jednoznačne. Už dávnejšie sme si uvedomili, že niektoré veci a aktivity robíme prirodzene. Teraz myslím konkrétne podporu umenia a vzdelávania. Je to náš zmysel existencie za hranicou bankovníctva. Vnímame to ako principiálnu rolu silných a zrelých spoločností. Vidíme svoju úlohu v širšom kontexte. V spoločnosti máme nejakú silu a chceme ju využiť na zvýšenie kvality života ľudí tak ako iné veľké svetové spoločnosti. Pre nás je to podpora umenia a vzdelávania.
Eva Šinková: Myslím si, že je povinnosťou firiem vracať do spoločnosti svoj úspech. Je v záujme samotných firiem byť súčasťou zdravej spoločnosti, pretože len v takej dokážu byť úspešné. A zdravá spoločnosť je spoločnosť, ktorá je vzdelaná, je plná umenia aj iných aktivít, ako je len biznis. Biznisová aktivita sama osebe je, samozrejme, zmysluplná tiež, lebo generuje príjem a dáva ľuďom prácu, ale musí tam byť aj nejaký ďalší presah.
Niekoľko posledných rokov Tatra banka venuje Slovenskej národnej galérii, teda nám – celej spoločnosti – diela súčasných slovenských autorov. Ako sa to začalo a kto vlastne prišiel s týmto nápadom?
Bohdana Hromádková: Ako prvé vzniklo partnerstvo s Tatra bankou. Realizovali sme veľa projektov, v rámci nich zamestnanci a predstavenstvo Tatra banky u nás absolvovali mnohé prehliadky a návštevy galérie. Už tam bolo zjavné, že ich zaujíma, čo robíme a ako to robíme. Veľmi vnímavo nás počúvali, pýtali sa, akým problémom čelíme a kde nám chýba podpora.
Iniciatíva investovať do diel súčasných slovenských autorov prišla priamo z Tatra banky. Čítali sme to ako ich potrebu urobiť niečo viac ako len poslať darčeky svojim klientom či partnerom na konci roka. Hľadali cestu, ako obdarovať čo možno najviac ľudí.
Nakoniec svoj dar rozšírili na celú spoločnosť. Prišli totiž s nápadom zafinancovať akvizíciu diela do Slovenskej národnej galérie. V pozitívnom zmysle slova sme to museli rozdýchať. Ale bola to tiež radosť a hneď sme prišli s prvým návrhom diela. A bolo to radikálne dielo aj meno. Išlo o slovenského výtvarníka absolútne etablovaného v zahraničí – Romana Ondáka a jeho dielo Time capsule.
Alexandra Kusá, generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie, v príhovore pri otváraní výstavy k tohtoročnému daru od Tatra banky – dielam Denisy Lehockej a Petra Rollera – uviedla, že je veľkým šťastím mať partnera, ktorému, zjednodušene povedané, môžete oznámiť, že za jeho peniaze chcete kúpiť kopu kameňov a on povie áno. Žiada si to istý druh zrelosti, aby sa ľudia dokázali priblížiť aj k dielam, ktoré doteraz patrili do kuratorského výberu akvizícií, ktoré zafinancovala Tatra banka. Nevyčítajú vám kolegovia, že neinvestujete peniaze do nejakého klasickejšieho diela?
Milada Halová: Ak aj vyčítajú, tak o tom nevieme. Ale nie, my sa usilujeme o vnútorné prijatie aj u našich kolegov. Organizujeme vo firme prednášky, na mnohých sa zúčastnila aj Alexandra Kusá ako prednášateľka.
Angažovanosť Tatra banky na poli umenia nie je len ten dar, ale vrstevnatá podpora, ktorá preteká všetkými možnými aktivitami – napríklad aj dizajnom našich platobných klariet. A práve s nimi sú často konfrontovaní pracovníci v pobočkách.
Netrváme na tom, aby sa konkrétne dielo alebo dizajn páčil, je to tiež jedna z našich rolí, ktorú vnímame dovnútra – vysvetľovať, že na umenie neexistuje jedna definícia a jeden názor.
Alexandra učí nás a našich kolegov, ako čítať umenie, vysvetľuje, prečo sa často súčasné umenie niekomu nepáči, a dodáva ľuďom odvahu umenie spoznávať. Jej prednášky majú vždy vynikajúci ohlas, lebo rozpráva spôsobom, ktorý je veľmi zrozumiteľný.
Postupne robíme vnútornú osvetu, prijatie toho, že sa všetci stále učíme čítať umenie, že sa pri tom nemusíme cítiť zle, ak nám k tomu chýba predchádzajúce vzdelanie alebo skúsenosť. Najdôležitejšie je umenie objavovať a vnímať ho ako prirodzenú súčasť života. Umenie nás zjemňuje a ja vidím, že naši zamestnanci sú hrdí, že môžu byť súčasťou sveta umenia.
Rada by som spomenula ešte jednu vec k Romanovi Ondákovi. Dostali sme na výber dve diela, o ktoré mala Slovenská národná galéria v tom čase záujem. Spomínanú Time capsule a jeden klasický barokový obraz. Inými slovami niečo, na čo je človek zvyknutý z kostola, a na druhej strane raketu.
Jednoznačne sme sa zhodli, že to bude Ondák. Odvaha Tatra banky, to sa nedá oklamať, to nie je niečo, do čoho sa tlačíme. Samozrejme, že sme potom museli vysvetľovať, prečo sme kúpili raketu do galérie, ale my sme to vysvetľovali s veľkou radosťou a myslím, že dnes je na to každý hrdý.
Eva Šinková: Ja doplním, že vybrané diela sú veľmi konzistentné s tým, že Tatra banka je moderná banka, digitálne zameraná, nebojí sa aj experimentovať, prinášať nové veci, takže nám vôbec nevadí, že sú to práve aj nie ľahko uchopiteľné diela.
Eva Šinková, riaditeľka Nadácie Tatra banky (zdroj: Natália Dadíková)Je to teda tak, že keď vaši kolegovia prídu do Slovenskej národnej galérie do Slovenského národného divadla, alebo na kultúrnu udalosť, ktorú podporujete, tak majú pocit, že sú trochu ako doma? Že tieto veci môžu fungovať aj vďaka ich práci?
Milada Halová: Neviem, či sa tak cítia. Ale veľmi verím, že áno, že sa cítia ako doma. Veľmi verím, že to prostredie je pre nich inšpiratívne. Ono sa to nezdá, my sme finančná inštitúcia, ale naša vnútorná kultúra je veľmi dynamická a kreatívna.
Dúfam, že k tomu pocitu prispievame aj dôslednou internou komunikáciou, aby sa porozumenie tomu, čo robíme, dostalo ku každému zo zamestnancov. Organizujeme pre nich prehliadky, prednášky, opakované návštevy divadla alebo galérie.
Bohdana Hromádková: To môžem potvrdiť, pretože keď sme teraz otvorili zrekonštruovanú budovu, tak sme zorganizovali prehliadku galérie pre zamestnancov Tatra banky a často tam zaznelo, že boli hrdí, že sa spájajú s našou inštitúciou.
V SNG je cítiť, že prívlastok kultúrna inštitúcia je oprávnený. Máte teraz nové priestory, z nich už ide naozaj pocit, že sme v 21. storočí v Európe, ale aj v čase pred rekonštrukciou bolo jasné, že sme niekde, kde si ľudia vážia svoju prácu, že sú hrdí na to, že sú súčasťou erbovej inštitúcie, že oceňujú kultivované vedenie. Pracujete na internej komunikácii, aby si ľudia uvedomovali hodnotu inštitúcie, pre ktorú pracujú? Vnímajú vaši zamestnanci aj ten kontext, že podpora od partnerov z vonkajšieho prostredia vôbec nie je samozrejmá, že to je vlastne aj ocenenie ich práce?
Bohdana Hromádková: Interná komunikácia a takéto nastavenie inštitúcie je práca a beh na dlhú trať. Výsledky vidíme až teraz, ale neboli viditeľné ani za rok, ani za dva. Vždy u nás boli veľmi vysoké odborné kapacity, kurátori, tento odborný výkon tam bol odjakživa, ale keď som nastúpila, tak presne oblastiam, ako sú externá a interná komunikácia, nebola prisudzovaná dôležitosť.
K internej komunikácii sa nedá pristúpiť tak, že pošlete e-mail, aby sa všetci k sebe správali milo. Tvorí sa postupne úplne malými krokmi, najmä tým, že si ľudí začnete všímať, že budú vnímať, že si ich ceníte, začnete si dávať nejakú spätnú väzbu – a to aj v prípadoch, keď vám niečo vyjde.
Existuje všeobcený návyk, že ľuďom sa len vyčítajú veci, ktoré sa nepodarili alebo neurobili, ale ja si myslím, že je správne aj ľudí pochváliť alebo upriamiť pozornosť aj na veci, ktoré nám vyjdú.
Koniec roka je spojený s uzatváraním rozpočtov a to je jeden z dôvodov, prečo sme sa stretli. V SND predstavujú vlastné príjmy približne štvrtinu nášho rozpočtu. Gro z nich je zo vstupeniek, ale boli by sme, samozrejme, veľmi radi, keby sme aj týmto rozhovorom inšpirovali viac firiem a partnerov, ktorí by boli ochotní časť svojho rozpočtu investovať do umenia. V prípade investícií jednotlivcov je afinita k výtvarnému umeniu nepomerne vyššia ako k performatívnemu. Výtvarné dielo je väčšinou fyzický objekt, ktorý za svoje peniaze dostanete. To je u nás, samozrejme, zložitejšie. Ako sa darí vám ako inštitúcii získavať finančných partnerov?
Bohdana Hromádková: Ak sa rozprávame o nejakých percentách, tak ani u nás príjmy z partnerstiev netvoria nejakú vysokú sumu, tiež je to okolo 10 – 15 % z rozpočtu. Vždy sme mali priebežne partnerov výstav, to je veľmi fajn podpora, pretože prezentačný výstup je pre partnerov relevantný.
Čo u nás funguje, je, že máme mecénov a donorov, ktorí darujú niektoré umelecké diela do našich zbierok. Teraz naposledy práve akvizíciu diela Kristiána Németha Slza, dielo ktoré bolo vytvorené ako spomienka na prvé výročie tragickej udalosti, teroristického útoku na LGBTI+ komunitu pri Teplárni. Rozhodol sa ho kúpiť a venovať do zbierky SNG konkrétny človek, fyzická osoba, Dr. Veselý.
Ale máme partnerstvá aj na úrovni projektov. Napríklad robíme projekt pre mladých ľudí Máš umelecké črevo, ktorý podporuje istá advokátska kancelária, ktorá sa chce venovať podpore a vzdelávaniu mladých ľudí. Pre tieto partnerstvá je typické, že mnohokrát prerastú aj do obsahového partnerstva v širšom kontexte. Táto kancelária nám napríklad zdarma dáva webináre o autorskom práve. Takže mecenášstvo sa u nás deje na rôznych úrovniach.
Pred Vianocami ste otvorili výstavu zo zbierky Linea, ktorú pred štyrmi rokmi darovala Slovenskej národnej galérii rodina Ivana Zubaľa. Keď som vtedy čítala, že nejaká rodina darovala národnej galérii, teda nám všetkým, diela v hodnote približne 3,5 milióna eur, tak ma to asi aj rozplakalo. Zrejme to nebude s našou spoločnosťou také zlé, keď sa tu objavujú takéto veľkorysé gestá.
Bohdana Hromádková: To je veľmi dlhodobá spolupráca. Nevzniklo to tak, že teraz prídem do galérie a venujem jej svoju celoživotnú zbierku. Mali sme vytvorený dlhodobý vzťah. Oni budovali svoju zbierku asi tridsať rokov, takže sme s nimi boli v kontakte mnohokrát. Zapožičiavali nám diela do výstav, priebežne nám nejaké veci darovali, zakúpili pre nás diela od Bazovského. Nevzniklo to zo dňa na deň, ale ako sa partnerstvá budujú, tak sa zoznamujete, zbližujete a zisťujete, že máte spoločné hodnoty a chcete partnerstvo ešte prehĺbiť. Napokon to prerástlo do idey nám venovať zbierku.
Úžasné na tom je, že ide o naozaj veľmi špecifickú a jedinečnú zbierku. Mali sme exkluzívnu možnosť vybrať si absolútne voľne stopäťdesiat z celkového počtu asi sedemtisíc diel. Teraz nám aktuálne chcú jedno dielo vydražiť cez Sotheby's, čiže partnerstvo kontinuálne pokračuje.
Akvizičná politika sa za posledný rok zlepšila aj zo strany zriadovateľa, ale v rokoch 2000 až 2022 sme vlastne mali nulový rozpočet na akvizície, takže nové diela sme získavali len cez partnerov. Dúfam, že týmto príbehom inšpirujeme aj ďalších mecénov a patrónov.
Práve teraz u nás vzniká klub patrónov, obrátila sa na nás skupina ľudí, ktorí nás chcú podporovať, chcú vytvoriť fond, z ktorého bude možné zakúpiť ďalšie diela. Som rada, že vnímajú fakt, že investícia do diela, ktoré ostane vo verejnej zbierke, ostáva pre generácie po nás.
Stretávame sa aj s tým, že niektorí donori ani nechcú byť uvedení, a teda skutočne tam nie je žiaden osobný profit ani marketing. Je to naozaj nová skupina ľudí, ktorá už všetko má a potrebuje niečo, čo ju bude náplňať, čo ju presahuje.
Bohdana Hromádková, riaditeľka marketingu SNG (zdroj: Natália Dadíková)Nie je pre vás problém, že my ako divadlo vám nevieme za vašu podporu dať nejaký fyzický objekt, dielo, ktoré by tu pretrvalo pre ďalšie generácie?
Milada Halová: Práve naopak, tejto spoločnosti, nám, chýba byť prítomný a prezentný. Divadlo vytvára to, čo nikto z nás nemá. Tú najvzácnejšiu komoditu. Čas. Čas pre seba alebo na nejaký pokoj, na nejaké napojenie sa, na myšlienky. Nemyslím si, že to je chvíľková záležitosť.
Silné veci a silné diela v nás rezonujú veľmi dlho a inšpirujú nás ďaleko za rámec toho konkrétneho zážitku. Divadlo má mimoriadny vplyv na nás všetkých. Možno ani neviete, kde všade sa to zrkadlí a nedá sa to zobrať. Slovenské národné divadlo aj Slovenská národná galéria majú niečo spoločné. Poskytujú jedinečný neuchopiteľný zážitok.
Na rozdiel od galérie, ktorá má dlhodobo stabilné vedenie, prešlo SND v posledných piatich rokoch výraznými zmenami na pozícii vedenia. Sama som väčšinu týchto zmien prežila ako bežný zamestnanec a cítila som sa byť ich rukojemníkom. Myslím si, že takto sa cíti alebo cítilo aj mnoho našich kolegov. Ako to vníma partner? Nemali ste obavy, či bude s vašimi prostriedkami správne naložené, keď prichádzalo k toľkým zlomovým momentom?
Eva Šinková: Určite vnímame tieto veci veľmi citlivo, lebo nie sme iba zamestnaci nejakej firmy, ale v prvom rade ľudia a občania. My sme začali so Slovenským národným divanom spolupracovať v roku 2007, keď bola riaditeľka Silvia Hroncová, takže sme boli v kontakte s rôznymi riaditeľmi.
Pre nás je dôležité byť stabilný dlhodobý partner, lebo pre divadlo je dôležitá predvídateľnosť, aj finančná, čiže sme to pozorovali a dúfali, že sa to zastabilizuje, čo sa aj stalo. Vnímame tie veci veľmi citlivo, ale v konečnom dôsledku sa aj tak musíme vrátiť k podstate, a tou je, že podporujeme divadlo ako národnú inštitúciu a nie jednotlivca.
Viacerí sme vnímali ako veľmi dôležité, že naši partneri necúvli a že sa ich podpora nestriedala v takom rýchlom slede, ako sa striedali vedenia. V Slovenskom národnom divadle pracuje vyše osemsto ľudí, ktorí majú len veľmi malý, takmer žiaden, vplyv na to, kto to divadlo vedie, a pritom si každý deň robia svoju prácu a práve podpora od partnerov, ako ste vy, je pre nich veľmi dôležitá. Je to istá forma spoločenského uznania ich práce.
Milada Halová: Áno, ako povedala Eva, tá kontinuita je dôležitá. U nás to nikdy nebolo na radare, že by sa zmenou vedenia nejakým spôsobom pre nás menila naša situácia alebo naša rola.
Naša stratégia v rámci podpory je nerobiť len zmysluplné veci, ale aj veci, ktoré majú vplyv. To sa dá dosiahnuť len dlhodobou kontinuálnou disciplinovanou robotou a aj preto sa snažíme nefragmentovať našu podporu, ale rok za rokom naberať na sile toho partnerstva, len vtedy sa dokáže niečo paradigmaticky zmeniť alebo pozitívne ovplyvniť nejaká časť spoločnosti.
To je aj naša inštitucionalizovaná podpora, to je náš taký zámer, z ktorého necúvneme.
Milada Halová, riaditeľka brand manažmentu Tatra banky (zdroj: Natália Dadíková)Nadácia Tatra banky bude mať budúci rok okrúhle dvadsiate jubileum. Za tých dvadsať rokov ste prerozdelili vyše jedenásť miliónov eur do umenia, vzdelávania a digitálnych technológií. Za rok 2022 ste podporili vyše dvestošesťdesiat organizácií a jednotlivcov v celkovej sume 1,6 milióna eur. To je rozpočet približne na úrovni desiatich percent rozpočtu Fondu na podporu umenia. Nezanedbateľné číslo. Máte medzi podporenými projektami nejaký, ktorý vám je najbližší?
Eva Šinková: Srdcové záležitosti sú pre mňa určite Slovenské národné divadlo a Slovenská národná galéria. Ale oboje sú financované priamo z Tatra banky, nie Nadáciou Tatra banky.
Nadácia podporuje menšie inštitúcie, ale ako už aj zaznelo, snažíme sa hľadať vo všetkom synergiu. To znamená, že ak sme podporateľ SNG a SND, tak sme aj partnerom najväčšej umeleckej školy na Slovensku, teda Vysokej školy múzických umení. Taktiež sme partneri Vysokej školy výtvarných umení. Snažíme sa, aby sa tie veci navzájom prepájali a aby synergicky fungovali.
Naším kľúčovým projektom sú Ceny Nadácie Tatra banky za umenie, ktoré budú mať už dvadsaťosem rokov. Za tento čas sme ocenili viac ako dvesto ľudí. Medzi nimi je veľa umelcov, ktorí hrajú v Národnom divadle, veľa výtvarníkov, ktorí vystavujú v Národnej galérii. Prekryt tých, ktorí ocenenie dostali a sú zároveň absolventmi VŠMU alebo VŠVU, je takmer osemdesiatpercentný – čiže snažíme sa hľadať a tvarovať tie veci tak, aby podporili celý ekosystém od mladších až po zrelých umelcov.
Predpokladám, že gro príjmov Nadácie Tatra banky ide z odvodu dvoch percent z daní, ale naše partnerstvo a asi aj partnerstvo so Slovenskou národnou galériou ide priamo z rozpočtu Tatra banky. Teraz sú úvahy o zrušení atribúcie dvoch percent. Predpokladám, že takýto zásah by de facto zlikvidoval podporu v rozsahu, ako je možná dnes. Aktuálne vyšli správy (rozhovor sme viedli 8. decembra 2023, pozn. red.), že vláda v rámci konsolidácie verejných financí navrhla aj novú extra daň pre banky. Budete ešte v tomto kontexte prehodnocovať svoje budúcoročné partnerstvá?
Eva Šinková: Nebudeme prehodnocovať budúcoročné partnerstvá, lebo fungujeme naozaj dominantne na dvojpercentnej asignácii. Tú vieme v budúcom roku ešte načerpať. Nadácia však nie je financovaná len z dvojpercentnej asignácie, ale je financovaná aj z darov Tatra banky a jej dcérskych spoločností, pretože ak by tieto nedarovali nadácii pol percenta základu dane, tak by nadácia nemohla tú asignáciu prijať.
Čiže tam je signifikantný podiel peňazí, ktoré pochádzajú z čistého zisku banky a jej dcér. Vplyv zrušenia dvoch percent asignácie by však bol signifikantný, keďže sa počet projektov, ktoré ročne podporujeme, pohybuje v stovkách.
Mám už konkrétne číslo za rok 2023 – podporili sme vyše tristo projektov v celkovej hodnote 1,7 milióna eur. Myslím, že zavedenie dvojpercentnej asignácie dane bolo veľmi vizionárskym činom, lebo vychováva firmy k občianskej zodpovednosti. Učí firmy rozmýšľať solidárnym spôsobom. Podľa mňa je to oveľa dôležitejšie, než si možno myslíme, čo všetko tieto dve percentá znamenajú.
Na záver by som sa rada opýtala dve veci. Čo pre vás bola kultúrna udalosť z roka 2023 a na čo sa v kultúre tešíte v roku 2024?
Eva Šinková: Udalosť nielen posledného roka, ale storočia, je pre mňa otvorenie Slovenskej národnej galérie. Aj keď ju (po)otvorili ešte v decembri 2022, tak prvé expozície sprístupnili až v tomto roku. Bola som tam už niekoľkokrát a napriek tomu, že to považujem takmer za nemožné, vždy ma prekvapí, ako je tam krásne a koľko sa tam viem prechádzať a pozerať, voňať to a dotýkať sa toho celého.
A potom, keďže sme na pôde SND, spomeniem, čo sa mi veľmi páčilo u vás. V činohre je to určite inscenácia Deti. V činohre sa hrá veľa inscenácií, ktoré sa odohrávajú v minulosti, ale až ma desí, ako sú stále aktuálne aj dnes.
Za operu je to pre mňa Svätopluk. Prekvapil ma moderným stvárnením, nebola som si istá, ako prijmem Suchoňovu hudbu, pretože to nie je úplne jednoduchá záležitosť. No pripadalo mi to až ako nejaká rocková opera.
V balete je to nové Labutie jazero, Nurejevova choreografia. Dočítala som sa, že táto choreografia je uvádzaná len v štyroch divadlách na svete – v La Scale, vo Viedni, v Paríži a v Bratislave. Cítila som hrdosť, že uvádzame niečo také náročné a vzácne. V nasledujúcom roku sa v oblasti kultúry najviac teším na odovzdávanie cien Nadácie Tatra banky za umenie.
Scéna nového Labutieho jazera v SND. (zdroj: Juraj Žilinčár)Milada Halová: Ja nemám čo dodať, lebo Eva povedala všetko, čo by som povedala aj ja. Rok 2023 – postupné otváranie SNG a to isté zistenie, že tam nie je žiaden kompromis, ani vo výbere diel, ani v použitých materiáloch. Za mňa dokonalé od kvetináča až po poslednú lavičku v exteriéri.
V činohre mám, rovnako ako Eva, obľúbenú inscenáciu Deti. Veľmi dlho sa mi nestalo, aby som chodila medzi svojimi ľuďmi, známymi, širšou rodinou, bližšou rodinou, priateľmi a hovorila im: To musíš vidieť, to si musíš pozrieť, takéto niečo si ešte nikdy nevidel. A tí ľudia na to chodia, hoci predstavenie býva absolútne vypredané, takže je len malá šanca zohnať naň vstupenku. Ale tí, ktorí vytrvajú, ktorí čakajú aj niekoľko mesiacov na vstupenky, a potom sa tam dostanú, mi dávajú za pravdu. Tá inscenácia má extrémnu silu.
A tiež by som spomenula Svätopluka. Pri ňom som sa rozplakala. Pavla Dendisa si pamätám ešte z čias, keď sme ho oslovili ako začínajúceho dizajnéra pre tvorbu šiat moderátorky večera Cien Nadácie Tatra banky. A zrazu som sa pozerala na dosky SND, kde v jeho kostýmoch stálo stoštyridsať ľudí, a cítila som extrémne dojatie, ako sa to prepojilo. To bol pre mňa úplne zhmotnený sen. A ešte sa mi veľmi páčil Impresario Dotcom.
Bohdana Hromádková: Ja mám veľký zážitok z letnej návštevy jednej malej dedinky pri Salzburgu. Volá sa Leogang a je tam jeden úžasný dom plný skvostov gotického umenia. Hoci som skôr fanúšičkou súčasného umenia, pôvodne som išla navštíviť len výstavu Márie Bartusovej v Salzburgu.
A potom mi jeden kolega odporučil, že sa „musím“ ísť pozrieť do Leogangu. To je malá turistická dedinka v horách, v nej múzeum – historický banícky dom, v ktorom nájdete vynikajúcu zbierku úžasne inštalovaného gotického umenia z celej Európy, absolútne skvosty. Väčšinou pritom ide o pozostalosti, či výpožičky zo súkromných zbierok, ktoré zaplnili toto malé muzeum, absolútny diamant uprostred rurálneho prostredia. Všetkým odporúčam, aby ho navštívili.
Navyše je to pre mňa zároveň spojené s očakávanou kultúrnou udalosťou budúceho roka na ktorú sa teším. S touto inštitúciou totiž pripravujeme trojvýstavu Zázrak zo Španej Doliny (Leogang – Bratislava - Drážďany). Budeme vystavovať zlatnícke diela zo 16. – 18. storočia zo stredného Slovenska, ktorých najväčšiu zbierku spravujú práve v Leogangu.
Paradoxne, na Slovensku z nich nemáme takmer nič. Usilujeme sa práve o akvizíciu jedného takéhoto objektu zo zahraničia, aby sme na Slovensko vrátili časť našej umeleckej histórie.
