Na túto knihu treba silný žalúdok a pevné nervy, lebo to sú práve miesta, ktoré zasahuje román britského, resp. škótskeho spisovateľa Michela Fabera Pod kožou (Drewo a srd, preložila Svetlana Žuchová, Bratislava 2004). Čitateľ sa postupne dostáva do pasce, keď sleduje tok zdanlivo realistického rozprávania, kde sa dlho opakujú takéto scény: v aute sedí dievča Isserley, každý deň jazdí po tej istej trase na škótskej vysočine a "odchytáva" stopárov.
Nikdy nie stopárky a nikdy nie každého, lebo vždy si príslušného záujemcu o zvezenie dôkladne poobzerá, zaujímajú ju najmä svalnáči, príťažliví chlapi, ktorým pravidelne a dosť nápadne umožní, aby sa pokochali jej mohutným poprsím. Čo iné si môžeme myslieť, ako že je to jazdiaca, motorizovaná prostitútka?
Príslušná činnosť však nikdy nenastane, hoci Isserley chce takmer každého "mať", o čom by svedčilo to, že niekedy stisnutím páčky pri volante vstrekne klientovi do zadku dvoma ihlami v sedadle spolujazdca omamujúcu dávku icpathuy. Ten omdlie, a tým sa vec končí.
Nasledujú ďalší stopári a medzitým sa dozvieme, že Isserley je vlastne kalika so zohavenou tvárou a chirurgicky vyoperovaným pohlavím, zamestnaná vo firme Vess, najväčšej spoločnosti na svete. Cudzinka odkiaľsi zo severu, teda nie prostitútka, ale žena, ktorá je rada, že má zamestnanie, kým stopári sú zväčšia nezamestnaní.
Tu začína normálny príbeh zo života prechádzať do sci-fi, lebo ako sa ukáže, firma je maskovaná ako farma, no v jej niekoľkoposchodovom podzemí sa spracúva ľudské mäso do konzerv pre bližšie nešpecifikovanú vrstvu labužníkov. Materiál na tieto kanibalské lahôdky tvoria Isserleyini stopári. Ona sama pritom presne nevie, čo robia s jej korisťou a ani ju to vlastne nezaujíma. Až kým to na vlastnú žiadosť neuvidí, ba dokonca v "závodnej" kuchyni ju kuchár prinúti, aby zjedla steak, ktorý podľa neho chutí "kurevsky dobre".
Autor sa zjavne vyžíva v tomto zvrátenom prostredí, veď inak by nepostrčil Isserley do výrobnej haly, pripomínajúcej jatky, v ktorej vedúci profesor, akýsi Unser dobíja, rozrezáva a porciuje dodaných stopárov, inak by ju nenechal chváliť Unserov výkon a potom sa dívať, ako tento mäsiar elektrickým prúdom usmrcuje ďalšiu obeť, rozsekáva jej žily a chystá sa ťahať nôž po celom trupe. Obrazy nie naturalistické, skôr sadistické, odporné, až hyenistické a najmä literárne nezdôvodnené.
Autor ani náznakovo nevysvetlil, prečo, kto a kedy znetvoril Isserley, prečo sa jedna časť románových aktérov vrátane stopárov, volá vodsely, ktoré "neboli schopné nič z toho, čo skutočne určovalo ľudskú bytosť", prečo sa nič nedozvieme o minulosti Isserley, o motívoch jej činnosti, prečo sa tu vyskytujú človekozvieratá, ľudskí štvornožci s chvostami, prečo vôbec téma kanibalizmu.
Aj sci-fi musí mať predsa nejakú intenciu zobrazovať niečo očakávané, uskutočniteľné, hypotetické, anticipačné, spojené s vedou, technikou, biologickým vývinom človeka. O tomto románe však v nijakom prípade neplatí druhá časť tvrdenia zo zadnej strany obálky, že je to príbeh "príslušníkov vesmírnej civilizácie", ktorí majú zvieraciu podobu a na Zemi v podobe ľudí spracúvajú "ich lahodné mäso" a že román je "napínavou úvahou o definícii človeka, o kompetenciách ľudstva a o význame života v najširšom zmysle."
Rozhovoru Isserley so synom majiteľa Spoločnosti v závere románu takéto myšlienky rozhodne chýbajú. Jazyková úprava prekladu mohla byť dôkladnejšia, bez tých trápnych častíc na konci vety, kde sa takmer sústavne používa "že" miesto "však".
