týchto podozrení patrí k riziku povolania všetkých profesionálnych pracovísk skúmajúcich verejnú mienku v celej Európe,“ hovorí Matt Henn, jeden z najuznávanejších metodikov výskumu verejnej mienky z Nottingham Trent University vo Veľkej Británii, ktorý od 80. rokov skúma túto problematiku aj v stredovýchodnej Európe.V stredovýchodnej Európe význam výskumu verejnej mienky po páde komunizmu neobyčajne vzrástol. Najmä v prvej polovici 90. rokov využívali údaje rozličných výskumov a ankiet politici, strany i politológovia, hoci časom ich takmer všetci užívatelia, každý z iných dôvodov, začali spochybňovať. Ani verejnosť im príliš neverí. Veľké pochybnosti o relevantnosti výsledkov výskumu verejnej mienky sa objavili aj pred poslednými voľbami do poľského parlamentu. Po voľbách sa táto problematika prepierala aj v politických orgánoch aj v médiách. Päť najväčších agentúr zameraných na výskum verejnej mienky ohlásilo totiž v priemere o 7,8 percenta vyššie preferencie pre koalíciu Leszka Millera (SLD-UP), ako víťazi volieb napokon získali.

Kto manipuluje voličov?

Nedôvera k údajom výskumníkov verejnej mienky sa však prejavuje aj v Maďarsku, v ČR, Rumunsku a Bulharsku, pričom väčšina podložených výhrad je oveľa závažnejšia ako v Poľsku. Napríklad v Bulharsku sa výskum verejnej mienky považuje rovnako ako v časoch komunizmu za nástroj manipulácie. Väčšina politológov, komentátorov i nezávislých pozorovateľov má dôkazy o zjavných i skrytých prepojeniach medzi tou-ktorou agentúrou a politikmi. Napríklad riaditeľ jednej z najväčších inštitúcií výskumu verejnej mienky sedí v najvyšších orgánoch jednej z dvoch najväčších politických strán.

„A čo je na tom zlého?“ mohol by sa spýtať nestranný pozorovateľ. Organizátor výskumu verejnej mienky má predsa právo, tak ako každý občan, zúčastniť sa politického života aj ako člen politickej strany. Nuž áno, ibaže: takéto prípady podozrenie z manipulácie umocňujú. Kto uverí, že straník v takejto funkcii je nestranný, kto uverí, či rafinovane nekonštruuje falošný obraz politických štruktúr, aby cieľavedome a metodicky dezorientoval a manipuloval voličov a ovplyvňoval politický proces?

Verejnosť i nezávislí novinári sú presvedčení, že politické strany iba zriedka odolajú pokušeniu skompromitovať protivníkov, hoci ekvilibristikou s údajmi servírovanými ústavmi výskumu verejnej mienky. A tak sa v stredovýchodnej Európe udomácnilo presvedčenie, že výskumníci verejnej mienky sa na manipulácii voličmi podieľajú vedome, neraz za nezanedbateľný bakšiš.

Hovoria respondenti pravdu?

Nijaký výskum nie je neomylný. Sondáže verejnej mienky extrapolujú údaje iba z reprezentatívnych „vzoriek“ elektorátu. Čoraz dokonalejšia metodika spracovania týchto údajov však zaručuje vysokú spoľahlivosť výpovednej hodnoty získaných postojov. (V Poľsku sa používa britská metodika.) Napriek tomu, údaje naozaj neodzrkadľujú postoje všetkých voličov.

Lenže, ani najprepracovanejšia vedecká metóda, ani najpremyslenejšie odpovede ešte nezaručujú, že odpoveď na otázku: „Akej strane dáte hlas v najbližších voľbách?“ bude pravdivá, že respondent povie anketárovi celú pravdu, ak ide o stranu, ktorá sa považuje za politicky skompromitovanú či „politicky pochybnú“.

Nechuť respondentov vysloviť celú pravdu o ich skutočných politických sympatiách pred voľbami nie je ničím novým. Nemožno teda hovoriť, že ide o špecifický úkaz stredovýchodnej Európy. Za komunizmu sa však neraz stalo, že údaje štátnych a nezávislých údajov sa podstatne odlišovali. Platí to najmä o Poľsku v období, keď sa na politickej scéne objavila Solidarita. V prvých rokoch demokratických premien sa zasa neraz znižovali preferencie pre postkomunistov. Priznanie sympatií k postkomunistom sa verejne „nenosilo“. Veľa respondentov buď svoj postoj zatajovalo, alebo sa odmietlo zúčastniť na ankete. V druhej polovici 90. rokov sa karta obrátila: získané preferencie pre kandidáta na úrad prezidenta, etatistického pravičiara Mariana Krzaklewského (z vládnej koalície AWS-UW), boli viditeľne nižšie ako jeho skutočná podpora. Pred poslednými voľbami do parlamentu sa najčastejšie utajovali sympatie pre pravicovo-radikálne strany Samoobrana a Liga poľských rodín. Potenciálni voliči týchto strán, zastrašení ich negatívnym imidžom v médiách, anketárom jednoducho zaklamali.

Aj na Západe klamú

V roku 1995 sa stali terčom podozrievania talianske agentúry výskumu verejnej mienky, ktoré nepravdivo predpovedali drvivé víťazstvo Zväzu slobody súčasného premiéra Silvia Berlusconiho a pokles podpory strany postkomunistov (PDS). Po voľbách došlo pred televíznymi kamerami k teatrálnej scéne, keď sa riaditeľ istej agentúry ospravedlnil divákom za chybné prognózy a potom vyhlásil, že pred ich očami spácha samovraždu. (Revolver, ktorý si priložil k sluchám bola atrapa z umelej hmoty.) Iná agentúra sa verejnosti okázalo ospravedlnila a vzdala sa nárokov na honorár, čo je v tejto brandži vyslovene krajné riešenie, lebo ohrozuje existenciu nezávislých, zväčša malých firiem.

Ďaleko od Európy, v Nikarague, prekvapil verejnosť i médiá Daniel Ortega, ktorý prehral voľby napriek prognózam, podľa ktorých sa mal tento sandinistický bojovník vrátiť na miesto premiéra.

Vo Veľkej Británii majú výskumníci verejnej mienky striedavé úspechy. Okrem dvoch výnimiek, v roku 1951 a 1970, predpovedali výsledky parlamentných volieb správne. Po roku 1992 sa im však už tak nedarí. V roku 1992 všetkých 50 agentúr predpovedalo, že labouristi vyhrajú o 1,85 percenta nad konzervatívcami, teda, že to bude víťazstvo „o chlp“. Vyhrali však konzervatívci (o 7,6 percenta), čím získali v parlamente o 21 mandátov viac ako ich najväčší konkurenti. Bol to na britskej pôde rekordný omyl. Dôvera k výskumu verejnej mienky bola mimoriadne otrasená.

Tento debakel sa pokúšalo vysvetliť množstvo dodatočných analýz. Market Research Society vyšla s názorom, že sa tak stalo preto, lebo v povojnovej minulosti sa v rámci ankiet vždy prejavovala tendencia zvyšovať preferencie labouristov a znižovať preferencie konzervatívcov, čo sa premietlo aj do metodiky vyhodnocovania. Výsledky analýzy však objavili aj iné príčiny. Ukázalo sa, že mnohí respondenti klamú. Zatajujú svoje stranícke vzťahy i sympatie k tej-ktorej strane. Časť vedcov dospela k názoru, že „klamári“ i „tajnostkári“ sa grupujú najmä z radov prívržencov Konzervatívnej strany. Toto maskovanie sa vysvetľovalo pocitom hanby verejne sa priznať k sympatiám k strane, ktorú médiá prezentujú ako rozštiepenú, nepopulárnu stranu, ktorí nemá „feeling“ pre problémy spoločnosti a nevie, alebo ich nechce riešiť.

Načo sú stranám výskumy verejnej mienky?

Takže ako? Je výskum verejnej mienky silou, ktorá napomáha rozvoj demokracie, alebo nástrojom, pomocou ktorého cynické elity manipulujú naivných voličov, ba celý politický proces?

Keď George Gallup v 30. rokoch minulého storočia začal v USA skúmať verejnú mienku, jeho zámerom bolo posilniť demokraciu. Vychádzal z predpokladu, že jeho informácie umožnia občanom bezprostredne reagovať a vplývať na politiku. Gallup sa nazdával, že prinúti politikov vnímať hlas spoločnosti. Počítal s efektom spriehľadnenia politického procesu, s väčšou mierou demokracie, spoločenskej angažovanosti a spoločenskej kontroly zo strany občanov, politikov i politických strán.

Aký mal vplyv výskumu verejnej mienky na budovanie demokracie v stredovýchodnej Európe? Nesporný úžitok mali z neho najmä politické strany. To je trend, ktorý potvrdzujú aj skúsenosti z Veľkej Británie či z USA. Elity považujú údaje výskumov za prostriedok, ktorý im pomáha poraziť protivníkov v predvolebnej kampani a zvýšiť vlastný politický vplyv. Iba zriedka sa však stáva, že hlas ľudu považujú za prostriedok uplatňovania politickej moci občanmi, tak ako si to želal Gallup. Početné výskumy politických elít stredovýchodnej Európy tento fakt potvrdili. Neznamená to však, že sa agentúry skúmajúce verejnú mienku zúčastňujú na politickej vojne. Oni iba dodávajú na trh informácie, ktoré politické strany využívajú počas kampane. Rozhoduje to, ako s týmto kapitálom strany naložia.

Stranícke elity upadajú do paniky, keď z výskumu vyplynie, že ich preferencie klesli pod hladinu zvoliteľnosti. Vtedy, pomocou spriaznených médií i politickou agitáciou, ale zväčša aj unáhlenou konštrukciou vetchých, hodnotovo hybridných koalícií, sa snažia ovplyvniť verejnú mienku vo svoj prospech. Takáto taktika politických strán je známa na celom svete.

Údaje z výskumov verejnej mienky však ovplyvňujú aj stratégiu politických strán. Politici sa pomerne pohodlne dozvedia, čo znepokojuje a čo zaujíma voličov. Podľa toho konštruujú strany svoje volebné programy. Prispôsobujú sa očakávaniam voličov, občas v rozpore s ich hodnotovou sebadefiníciou, ba neraz tušujú aj svoje skutočné zámery, alebo ich aspoň zahmlievajú. Politici sa podľa výsledkov výskumu verejnej mienky (neraz na diskrétnu objednávku) aj obliekajú, volia si kľúčové témy pre vystúpenie pred médiami, ale aj v teréne, ba prispôsobujú aj spôsob verbálnej prezentácie. Ak z výskumu vyplynie, že prívržencov strany A môže politik získať na svoju stranu vtedy, ak začne zdôrazňovať vymáhateľnosť práva a poriadok, ale prívrženci strany B za neho napriek novej agende v nijakom prípade hlasovať nebudú, potom je politicky rozumné, ak všetky propagandistické sily zameria na získanie prívržencov strany A.

Výskum demokraciu neohrozuje

Ide politickým stranám iba o získanie moci? Znížia sa kvôli moci aj k manipulácii voličov? Určite! Treba si však položiť otázku, prečo by sa politické strany nemali takto správať? Na politickej scéne je silná konkurencia. Využívajú teda údaje o voličoch rovnako ako firmy, pre ktoré iné alebo tie isté agentúry lákajú konzumentov, aby si kúpili ich produkty či využívali ich služby. Nemusí sa nám páčiť, ako informácie využívajú, neznamená to však, že by sme mali zatracovať výskumy verejnej mienky či ignorovať ich výsledky, pretože sú cenným zdrojom priebežných informácií o názoroch, postojoch, nádejach a obavách každej spoločnosti.

Napriek všetkému by sme mali byť všetci, čo sledujeme výsledky výskumov verejnej mienky, neustále v strehu. Overovať, kto a v mene akého cieľa zaplatil výskum. Či mohol publikovaním jedných a zatajením iných údajov niečo získať, či sprístupnil svoje informácie pre verejné dobro. Treba skúmať, či ide o dôveryhodnú agentúru.

V stredovýchodnej Európe pôsobí nejedna agentúra, ktorá využíva pochybnú metodiku výskumu. Oslovuje ľudí na ulici, čím vylučuje celé skupiny občanov, napríklad penzistov či ľudí, ktorí práve pracujú. Alebo sa zameriava iba na obyvateľov miest a celkom zanedbáva vidiečanov, najmä v odľahlejších provinciách. Treba skúmať aj metódy: či sú vierohodné a jasné.

Summa summarum: výskum verejnej mienky môže demokraciu posilňovať i oslabovať. Môže sa stať kanálom, ktorým občania vplývajú na svojich politikov. Znepokojujúce sú však tendencie, podľa ktorých politické elity využívajú výskumy najmä na upevnenie vlastnej moci a kontroly a vôbec nepomýšľajú zvýšiť podiel občanov na správe verejných vecí. Manipulácia pomocou výskumov sa prejavuje najmä v predvolebnom období.

Čoho by sa mali agentúry výskumu verejnej mienky vystríhať? V mnohých krajinách východnej i západnej Európy sa publikovanie výsledkov výskumu pred voľbami nepripúšťa. Cieľom tohto embarga je obmedzenie manipulácie a sugestívneho ovplyvňovania elektorátu. Stranícky zmanipulovaný výskum demokracii jednoznačne škodí. Zverejňovanie údajov z výskumu by však malo byť prípustné iba vtedy, ak:

a) agentúry pôsobia nezávisle od seba a voliči majú možnosť porovnávať výsledky rozličných výskumov i názorov, ich nestrannosti či straníckosti,

b) ak agentúry nie sú pod vplyvom politických strán a môžu robiť výskum podľa objektívnych, vedeckých kritérií.

Pre voličov sú údaje o výskume verejnej mienky jedným zo zdrojov vytvárania si názoru o politickej situácii, spochybňovania a kritiky konania politikov. Zákaz výskumu verejnej mienky by bol v štáte, ktorý chce aktivizovať občanov a upevňovať demokraciu, fatálnou chybou.

* * *

Čo by na výskum verejnej mienky v stredovýchodnej Európe povedal George Gallup? Ako triezvy realista by zaznamenal, že všetky strany chcú vyhrať voľby a využívajú na to každú vhodnú situáciu a všetky dostupné prostriedky, vrátane výskumov verejnej mienky. A určite by predvolebné výskumy či ich výsledky v ľubovoľnom z postkomunistických štátov nepovažoval za lepšie (či horšie) ako napríklad vo Veľkej Británii či v USA.

GAZETA WYBORCZA