Organizácie, ktorú založila a ktorá si rýchlo získala dobré meno. Počas troch rokov vyhľadalo pomoc združenia viac ako jeden a poltisíc obetí trestných činov, násilia a nešťastných udalostí.Prečo ste sa rozhodli pomáhať práve obetiam násilia?

Pred šiestimi rokmi ma oslovila doktorka Woleková, ktorá prišla s nápadom poskytovať pomoc obetiam trestných činov v rámci Asociácie seniorov – expertov. Pre mňa to bola akási výzva, pretože som chcela robiť niečo nové a potrebné.

Predtým ste sa ničím podobným nezaoberali?

Ako vyštudovaná psychologička som pracovala najmä vo výskume a poradenstve. Celý svoj pracovný život až do novembra 1989 som teda trávila v jednej sfére. Zlom prišiel po revolúcii. Najskôr som sa zapojila do koordinačných aktivít, pracovala som vo VPN, a u zamestnávateľa, vo výskumnom ústave detskej psychológie, som si zobrala neplatené voľno. Práve v koordinačnom centre VPN som robila niečo podobné terajším aktivitám v oddelení pre styk s verejnosťou, kam prichádzali ľudia s najrôznejšími problémami a obavami. Tam sa vlastne začalo tvoriť to, čo dnes nazývame tretí sektor. Otvorilo sa tam obrovské pole pre nové iniciatívy, nápady aj sebarealizáciu. Keď som sa po pol roku vrátila na materské pracovisko, zistila som, že to už nie je ono, a odišla som odtiaľ definitívne. Potom som až do roku 1996, keď ma oslovila Helena Woleková, vyskúšala všeličo – privátnu sféru, pracovala som v parlamente, na ministerstvách a iných orgánoch štátnej správy, nevyhli sa mi ani krátke obdobia nezamestnanosti.

Aj pomoc obetiam bol najskôr iba pokusom?

Bol to projekt na dva roky a povedala som si, že to skúsim. Nakoniec ma to tak pohltilo, že som pri tom zostala. Dokonca som sama v sebe objavila niečo, o čom som nevedela, že vo mne je. Kým som pracovala ako detská psychologička, nikdy som nemyslela, že budem vedieť poskytovať profesionálnu pomoc dospelým. Okrem toho, v roku 1987 mi zomrel manžel, ktorý bol tiež psychológ, a ja som vedome unikala nielen z tejto problematiky, ale aj z psychologickej obce. Chcela som ísť do nového života, v ktorom už nebudem robiť psychológiu. Zdalo sa mi, že už nemám na cudzie nešťastia silu. Prežila som niečo, o čom som bola presvedčená, že vyčerpalo všetku moju energiu.

Ale aj pri tejto práci sa stretávate s cudzím nešťastím.

Bola som rozhodnutá, že to budem robiť len manažérsky. Rada organizujem a dávam dohromady ľudí. Viem nájsť ľudí, ktorí vytvoria dobrý tím. Som skôr iniciátor, ten, kto hľadá nové nápady a rozbieha ich. S touto predstavou som do toho projektu išla. Pretože sme však len začínali a bolo nás málo, musela som robiť aj praktickú pomoc a poradenstvo. Postupne som zistila, že ma to nielenže neničí, ale dáva to aj nový zmysel môjmu životu. Tak som pri tom zostala. Projekt sa skončil v roku 1998 a v januári 1999 sme s kolegami zaregistrovali občianske združenie. Nemali sme síce prísľub finančného zabezpečenia, ale riskli sme to. Odvtedy sa venujem tejto práci naplno. Ani som sa už nesnažila niekde inde zamestnať, nehľadala som si nejaké sociálne zabezpečenie, aby som mala z čoho žiť. Mám tú „výhodu“, že nemám rodinu, ktorá by na mňa bola odkázaná, takže som si mohla dovoliť ísť do neistoty. Napokon sa z nás stala celkom dobrá organizácia, máme dobré spätné väzby zo strany partnerských organizácií aj európskeho fóra služieb obetiam, kam nás prijali už rok po našom vzniku.

Stali ste sa niekedy aj sama obeťou násilia?

Mnohí z nás sme sa v rôznych súvislostiach stali do istej miery obeťami násilia. Bola som napríklad okradnutá, ale to nemalo vplyv na to, čo robím. Práve vlastná skúsenosť môže byť totiž veľmi vratkou pôdou. Veľa ľudí sa orientuje na takúto prácu po osobných zážitkoch, a to aj vtedy, keď ich ešte nemajú dobre spracované a prežité. Idú do toho s dobrým úmyslom a hovoria si, že vedia, o čom to je, že budú vedieť pomôcť. Oni však pri tom riešia hlavne svoj problém, a to je na úkor klienta. Vlastná skúsenosť však môže byť užitočná napríklad v svojpomocných skupinách, čo my aj využívame.

Profesionálny nadhľad sa ale vždy asi nedá udržať.

Je to vec tréningu. Určite nemožno úplne odpíliť svoju pamäť a skúsenosti. Treba sa však o to usilovať a netreba robiť paralely. Navyše, ja nemôžem riešiť problém za svojho klienta. Chcem ho len priviesť k tomu, aby si ho vedel vyriešiť sám. Aby sa na to vedel pozrieť inými očami, aby vedel, aké má možnosti, aby našiel v sebe silu niečo urobiť. Ľudia k nám totiž často prichádzajú takí zdeptaní, že si sami seba nevážia a sami seba začínajú vidieť očami svojho útočníka alebo okolia, ktoré im dáva najavo, že si všetko zapríčinili sami. Dôležité je vrátiť im rešpekt, uznanie a pocit, že im niekto naozaj verí.

Prijímajú ľudia takúto formu pomoci?

Presvedčiť a priviesť ľudí k tomu, aby o sebe rozhodovali sami, nie je vždy ľahké. Je to asi aj dôsledok socializmu, ktorý v nás ešte stále žije, paternalistického spôsobu života. Niekedy teda pomáha aj to, že len sprevádzame nášho klienta na súdne pojednávanie. Hoci sme mimovládna organizácia a nemáme žiadne kompetencie, vidia, že niekto s tým človekom je a hneď sa k nemu správajú inak – s rešpektom, dôstojnejšie. Smutné však je, že to tak nie je preto, že je to spravodlivé, ale preto, že niekto je s ním a drží ho.

Pôsobíte teda na inštitúcie ako nejaký strašiak?

Tak by som to nepovedala. Oni sa nesprávajú tak, že by sa nás báli, a ani sa nás neboja. Asi len vidia, že nejaká inštitúcia dáva podporu človeku, ktorý by bol bez nej osamotený. Bol by to jednotlivec, s ktorým možno mávať, ku ktorému si môžu všetko dovoliť. Tak by to nemalo byť. Veď ak je niekto obeťou trestného činu, už sa mu ublížilo, a netreba mu ubližovať ešte viac. Keď však chodí po úradoch, musí okrem toho, že so sebou nosí svoj problém, zažívať ešte stresy, nedôveru a neraz aj neférové správanie. Bola by som rada, keby sa nám podarilo dosiahnuť nejakú zmenu spoločenského vedomia, ale zisťujem, že je to veľmi ťažké. Je mi smutno z toho, že morálka je tu na veľmi nízkej úrovni. Pritom by úplne stačilo, keby sme sa k sebe správali slušne a dodržiavali desatoro. Na to nepotrebujeme komplikované zákony, v ktorých sa nikto nevyzná. Nie právne vedomie, ale morálka je náš problém.

S čím za vami ľudia najčastejšie prichádzajú?

Asi štvrtina sú prípady násilných trestných činov najrôznejšieho druhu, od bytových vlámaní cez znásilnenia a fyzické útoky až po lúpežné prepadnutia. Pomáhali sme aj blízkym obetí vrážd. Druhou veľkou skupinou sú obete domáceho násilia a veľa je obetí dopravných nehôd.

Koľko prípadov sa vám podarilo dotiahnuť do úspešného konca?

To neviem, pretože čo je v takýchto prípadoch úspešný koniec? Úspechom je, keď sa páchateľ s obeťou dohodne mimosúdne na odškodnení a dohodu aj plní, úspechom však môže byť aj znovunájdená odvaha žiť ďalej.

Nejde vám teda o to, aby bol páchateľ odsúdený?

Potrestanie páchateľa alebo výška trestu nie je našou vecou. Pre obete výška trestu nikdy nie je dostatočná, neodčiní ich ujmu. Nás v súvislosti s páchateľom zaujíma len to, či a ako ešte ohrozuje svoju obeť a či dokáže zmierniť následky svojho činu. V skutočnosti sa s páchateľom súdi štát, pretože bol porušený jeho zákon. Lenže ten, komu sa stala krivda, konkrétny človek, nie je v tomto procese vôbec zaujímavý. A my chceme práve týmto ľuďom pomáhať. Filozofiou odškodnenia od štátu má byť ospravedlnenie sa za to, že štát nedokázal človeka ochrániť pred zločinom. Odškodnenie od štátu však u nás prakticky neexistuje. Obeť by ale mala mať právo na odškodnenie od páchateľa aj od štátu.

Pamätáte si na nejaký prípad, ktorý vami mimoriadne otriasol?

Bolo ich viac. Skôr by som ale povedala, že je pre mňa veľmi ťažké, keď nevieme pomôcť. To je najčastejšie práve v prípadoch domáceho násilia, keď násilník svojou obeťou tak manipuluje, až sama začne popierať, že sa násilie stalo. Smutné sú vždy prípady, keď bolo zabité dieťa. Vytvorili sme u nás priestor pre skupinu rodičov, ktorí prišli tragicky o dieťa. Navzájom si tu dodávajú nádej, hľadajú zmysel toho, čo sa stalo, a dôvody žiť ďalej. Keď utrpíte stratu, ktorá sa zdá nenahraditeľná, a myslíte si, že život sa skončil a celý svet zrútil, pomôže často práve toto.

Potrebujú obete násilných trestných činov viac právnickú alebo skôr psychologickú pomoc?

Neposkytujeme obetiam pomoc právnika ani psychológa v bežnom zmysle slova. Obaja fungujú spolu, práve preto, že sa to nedá oddeliť. Právnik dáva informáciu o tom, kde sa v rámci práva môžeme pohybovať, čo môžeme očakávať, kam sa môžu obete obracať, na čo majú nárok, čo im nesmie nikto odoprieť, čo si voči nim nesmú dovoliť. Psychológ je tam okrem iného aj na to, aby im vedel tieto informácie sprostredkovať tak, aby to bolo prijateľné a efektívne. V zákone totiž nie je postavenie obetí na prvý pohľad až také zlé. Poškodený je však človek, ktorý je sám, nemá žiadnu právnu pomoc ani právne vzdelanie, a teda nevie, čo mu zákon umožňuje a ako to má dosiahnuť.

Pomoc obetiam násilia je sféra, na ktorej by sa dali zbierať politické body a preferencie.

Ja asi nie som typ pre politiku. Neviem taktizovať, som príliš priamočiara, možno aj netrpezlivá a nechcem bojovať. Hovorím to, čo si myslím, a robím to, čo hovorím. To by asi nešlo dokopy. Zaujímavé však je, že ani politici sa nesnažia naháňať si na nás body, čomu sa tešíme, lebo naša organizácia a služba je apolitická. Niekedy si nás omylom dávajú dohromady s Robertom Ficom, ktorý pre dvomi rokmi zriadil stredisko pre obete trestných činov. Jeho aktivity v tejto oblasti sú chvályhodné, ale my nepatríme k žiadnej politickej strane, ideológii alebo záujmovej skupine. Je to aj podmienka nášho členstva v európskej organizácii.

A čo post ombudsmana? Vaša práca je podobná.

Ani to nie. Ombudsman má predsa len inú parketu. Naša paleta prípadov je oveľa širšia. Okrem toho si veľmi vážim nezávislosť, ktorú má naše združenie i ja sama, a veľa vecí by sme nedosiahli, keby sme boli viazaní čo aj len rozpočtovo na štátnu inštitúciu. My sme veľmi rýchlo vybudovali túto službu bez príspevku od štátu a o ombudsmanovi predsa rozhodujú politici, politické strany a politické hry.

Ako dlho sa dá robiť takáto práca?

Hovorí sa, že pomáhajúce profesie by sa nemali robiť dlhšie než päť až osem rokov. Minimálne sa nedajú robiť bez nejakej psychorehabilitačnej podpory. Ale chcem to robiť, pretože neustále sa pri tom otvára niečo nové. Na začiatku som si myslela, že bude poradňa, budú tam ľudia, ktorí budú vyškolení, a ja budem mať pokoj. Teraz sa ukázalo, že nestačí poradňa v Bratislave, otvárame teda pobočky v ďalších mestách. Ukázalo sa, že nestačí mať poradne, treba aj bezplatnú telefonickú linku pomoci. Stále pribúda niečo nové. Možno si po sprevádzkovaní linky poviem, že už stačí, ale takisto je možné, že príde niečo ďalšie. Alebo ďalší, ktorí ma budú potrebovať.

ANDREJ ŠIMONČIČ

FOTO – ARCHÍV J. ŠÍPOŠOVEJ