Daniel Pearl, 38-ročný reportér amerického denníka The Wall Street Journal, sedel za volantom služobnej fordky a prepchatými ulicami pakistanského mesta Karáči sa pomaly blížil na miesto schôdzky v reštaurácii Sehab. Išlo o tajné stretnutie, ktorému predchádzal telefonát.

„Stretneme sa o ôsmej večer,“ povedal muž, s ktorým sa Daniel stretol už dva razy. Bol to cenný kontakt. Aspoň dovtedy mal zo schôdzok s ním dobrý pocit.

Pearlova manželka Mariane neskôr americkým novinárom povedala: „Nerobila som si žiadne starosti.“

Mariane, ktorá je v šiestom mesiaci tehotenstva, je tiež reportérka. S manželom bývali v Karáči, kde si od amerického žurnalistu indického pôvodu prenajali dom.

Kde si, Danny?

O desiatej večer, keď si pozrela správy v televízii, začala byť trochu nervózna. Manžel prisľúbil, že najneskôr o tom čase bude späť. Nebol však doma ešte ani o jedenástej. Vzala mobil a chcela mu zavolať. Telefón mal vypnutý.

„Vtedy som sa prvý raz zľakla.“

O pol hodiny skúsila volať znovu.

„Kde si Danny, už si mal byť doma,“ nechala odkaz.

Potom vytočila číslo reštaurácie, kde mal mať Daniel schôdzku. Manažér, ktorý telefón zdvihol, si ju vypočul, ale nebol si istý, či muž, akého opisovala, v ich reštaurácii v ten večer sedel. Volala viacerým americkým novinárom, medzi nimi aj spravodajcovi CNN Benovi Wademanovi, ktorý tiež pracuje v Karáčí. Nikto z nich o jej manželovi nič nevedel. A nikto to nevidel optimisticky.

Presne o polnoci z dvadsiateho tretieho na dvadsiateho štvrtého januára zavolala na policajnú stanicu. Odvtedy sa pátranie po zmiznutom reportérovi nezastavilo.

Francúzka Mariane, ktorá sa s Danielom zoznámila pred piatimi rokmi v Indii, kde pracovala ako reportérka na voľnej nohe, v tú noc nespala. Zostala v obývačke pri svetle nočnej lampy a ako povedala pre The Wall Street Journal, v tú noc volala policajtom najmenej desať ráz. Odpoveď bola stále rovnaká: Nič!

Novinárske renomé

Daniel Pearl patrí medzi známych reportérov denníka The Wall Street Journal. Novín, ktoré sú uznávané v politických, ale najmä v ekonomických kruhoch. Na rozdiel od ďalších dvoch popredných amerických novín, akými sú The Washington Post a najmä The New York Times, zastáva The Wall Street Journal konzervatívne názory, takže Bill Clinton mával na komentátorov denníka často ťažké srdce.

Daniel pokrýval z indického Bombaja oblasť juhovýchodnej Ázie.

Mal dobrú novinársku povesť, najmä preto, že sa mu podarilo nadviazať široké kontakty so všetkými skupinami indickej spoločnosti.

Po jedenástom septembri minulého roka, keď sa pozornosť médií sústredila na oblasť Afganistanu a Pakistanu, dostal z New Yorku pokyn, aby sa premiestnil čo najbližšie k miestu nadchádzajúceho konfliktu. Odišiel aj s manželkou do Karáči, kde sa tiež snažil preniknúť pod povrch udalostí. Chcel spoznať najmä zložitú pavučinu vzťahov medzi jednotlivými militantnými islamskými skupinami, z ktorých sa viaceré od amerického zásahu v Afganistane snažili destabilizovať pomery v Pakistane. Hrozilo dokonca, že sa pokúsia odstrániť prezidenta Parvíza Mušarrafa. Daniel Pearl rýchlo zistil, že niektoré militantné skupiny majú úzke prepojenie nielen na afganské vládne hnutie Taliban, ale aj na teroristickú organizáciu Al-Kaidá.

Na scéne šejk Gilani

„Raz v novembri prišiel Daniel domov a naširoko sa usmieval. Hneď som vedela, že zasa zistil niečo výnimočné,“ spomína manželka Mariane.

O chvíľu vyslovil meno šejka Mubaraka Ali Šaha Gilaniho.

„Pravdaže som to meno poznala, veď ktorý novinár by nevedel, o koho ide. Ale Daniel ma zaskočil, keď povedal, že sa s tým mužom zrejme stretne a že potom budú všetci otvárať oči.“

Šejk Ali Gilani je medzi islamskými klerikmi zvláštnou postavou. Aj keď má dom v Rávalpindí, je nielen duchovným, ale aj fyzickým strážcom mystickej svätyne „patriacej“ islamskej sekte Džammát ul-Fuqra (Organizácia mystikov) so sídlom v Lahore. Málokomu sa podarí do nej vstúpiť, pretože jej návštevníci musia mať za sebou celý rad výnimočných skutkov. Keďže ide o sektu, ktorá chce nastoliť vládu islamského režimu na spôsob Iránu, je už dlhší čas pod prísnym dohľadom pakistanských úradov.

„Vieš o tom, že šejk Gilani má nasledovníkov aj v Amerike?“ spýtal sa Daniel Mariany.

Vedela, že v USA jestvuje množstvo siekt, medzi nimi teda určite aj nejaká sekta pakistanského pôvodu, ale len vtedy sa vraj dozvedela, že Džammát ul-Fuqra už dvadsať rokov pôsobí tajne na území Ameriky a že o jej tamojšie pôsobenie sa zaslúžil práve Gilani.

Je údajne možné, že Daniel Pearl sa ako jeden z prvých cudzincov dostal na stopu niečoho nekalého, a preto prišiel príkaz na jeho únos. K podobnej rekonštrukcii vedie väčšina nitiek spojených s jeho neznámym osudom.

Daniel mal okrem schopnosti nadväzovať kontakty ešte jednu prednosť – hovorí po urdsky a dohovorí sa aj arabsky. Mohol teda komunikovať s mnohými ľuďmi v ich vlastnom jazyku, čo mu otvorilo dvere aj na utajené miesta.

„Povedala som policajtom aj pakistanskej tajnej službe všetko, čo som vedela, čo im mohlo pomôcť pri pátraní po manželovi. Samozrejme, spomenula som aj meno šejka Gilaniho,“ hovorí Mariane.

Už na druhý deň po záhadnom zmiznutí predviedla polícia na výsluch desiatky ľudí. Pakistanské vyšetrovacie metódy sú špecifické. Ak sa niekto dostane do podozrenia, že sa dopustil trestného činu, policajti okamžite zadržia aj jeho najbližších príbuzných, vrátane detí, priateľov i spolupracovníkov. Pod hrozbou trestu z napomáhaniu zločinu sú všetci nútení vypovedať. Obvinenému sa zas dá jasne najavo, že jeho blízki skončia zle, ak sa k činu neprizná. Takýmto spôsobom vyšetrovala polícia do konca januára aj členov sekty Džammát ul-Fuqra. Nedozvedela sa však nič, čo by ju priviedlo na stopu po zmiznutom reportérovi. Preto sa objavilo množstvo ďalších dohadov. Novinára vraj uniesli bežní kriminálnici, ktorí mu chceli ukradnúť doláre a auto, a potom ho nechali na neznámom mieste, v neľudských podmienkach, a od strachu ušli.

S novinami a revolverom

Ani štyri dni po únose nemohol spravodajca CNN Ben Wademan oznámiť do sveta nové informácie. Okrem rôznych chýrov o možnom osude uneseného však diváci uvideli dve fotografie. Na jednej držal Daniel pred sebou pakistanský denník Dawn (Svitanie), ktorý vychádza v angličtine, na druhej mu do sklonenej hlavy mieril revolver. Spravodajca však prvý raz uviedol na obrazovku Marianu. Na otázku, čo by odkázala manželovi, odpovedala:

„I love you!“

Vtedy sa svet dozvedel aj o podmienkach prepustenia novinára. Únoscovia žiadali prepustenie všetkých Pakistancov zajatých Američanmi v Afganistane a držaných na americkej vojenskej základni Guantanamo na Kube, ako aj prepustenie mulláha Abdula Saláma Zaífa, bývalého afganského veľvyslanca v Islamabáde. Neskôr požiadavky doplnili – vyzývali americkú vládu, aby Pakistanu urýchlene dodala stíhačky F-16, ktoré mal Washington prisľúbiť pred časom prezidentovi Mušarrafovi. Táto požiadavka však logicky vylučovala spojenie únoscov (predstavili sa, že reprezentujú Národné hnutie za obnovu pakistanskej suverenity) s militantnými skupinami. Tie v prevažnej miere vystupujú veľmi ostro proti Mušarrafovi a nemôže im teda záležať na posilnení jeho vojenskej moci. Ukázalo sa, že únos si pripisoval na svoj účet niekto iný. Objavila sa aj požiadavka vyplatiť za Danielovo prepustenie dva milióny dolárov. No a potom prichádzali do redakcie The Wall Street Journal nové a nové správy o osude reportéra a hromadili sa aj nové podmienky za jeho prepustenie.

Dannyho šéf píše list únoscom

„Volám sa Paul Steiger a som Dannyho šéf v denníku The Wall Street Journal. Chcel by som s vami spolupracovať na jeho bezpečnom prepustení. Mali by ste vedieť, že Danny má manželku. Je to francúzska občianka a je tiež novinárka. Je v šiestom mesiaci tehotenstva, čaká prvé dieťa. Z toho, čo sa prihodilo jej manželovi, je veľmi vystrašená. Verí, že pochopíte, že jeho zadržiavaním nezmeníte politiku americkej vlády, ani nedosiahnete svoje ciele. Dúfam, že vám je už jasné, že Danny je profesionálny novinár, robí to jedenásť rokov. V Pakistane objektívne informoval o udalostiach, ktoré sa odohrávajú. Nikdy nepracoval pre CIA a žiadnou inou formou ani pre americkú vládu. Preto vás žiadam, aby ste ho prepustili, aby sa mohol vrátiť domov k manželke a dieťaťu hlásiacemu sa na svet.“

To je podstata listu výkonného editora denníka Paula Steigera, ktorým sa obrátil na únoscov prostredníctvom e-mailu, a požiadal ich, aby sa mu ozvali na adresu, ktorú pripojil a ktorú začal denník pravidelne uverejňovať nielen v internetovom vydaní, ale aj v tlačenej verzii na prvej strane. V e-mailovom posolstve bola dôležitá aj veta o tom, že zadržiavanie novinára nezmení politiku americkej vlády. To o dva dni neskôr oznámil aj americký minister zahraničia Colin Powell. Steiger sa potom objavil aj vo vysielaní CNN, aby zdôraznil, že Daniel nebol agentom CIA. Nasledovali televízne i novinové výzvy manželky Mariany na Danielove prepustenie. Za jeho oslobodenie sa prihovoril aj bývalý americký boxer Muhammad Ali.

A potom Ben Wademan zopakoval neoverenú správu americkej televízie ABC, ktorá oznámila, že novinár je mŕtvy. Údajne sa našlo aj jeho telo. Táto správa sa síce nepotvrdila, ale pár hodín naháňala strach nielen Mariane, ale aj ďalším novinárom pracujúcim v Pakistane. Tí dostali výzvu, že ak do troch dní neopustia krajinu, čaká ich podobný osud.

Zoberte si môj život

Tento utorok sa na obrazovke televíznej stanice Reuters objavil statný muž. Muhammadmian Soomro, guvernér provincie Sindh, ktorej hlavným mestom je Karáčí. Potvrdil správu policajného veliteľa, že z únosu sú podozriví traja Pakistanci. Hašim Quadir, Imtiaz Siddiqui a Imtiaz Bašir. Títo traja sa mali nejakým spôsobom podieľať na celej akcii. Quadir, ktorý má prezývku Arif, mal zorganizovať schôdzku s Baširom a Siddiquiom a tí mali odviezť novinára k šejkovi Gilanimu. Arif by mohol byť mužom, ktorý Danielovi v deň únosu, teda 23. januára telefonoval. Čo sa však napokon udialo, nie je známe.

Zúfalá Mariane opäť cez obrazovku vyzvala únoscov na vydanie manžela a ponúkla šokujúce výkupné: „Zoberte si môj život, ale Dannyho prepustite.“

FOTO – TASR/AP, TASR/EPA, ČTK/AP