Jupiterov vulkanický mesiac Io. Je na ňom 200 až 300 činných sopiek. Energiu, potrebnú na roztavenie hornín na tomto neveľkom mesiaci s priemerom 3600 km, dávajú slapové sily Jupitera, najväčšej planéty v Slnečnej sústave. Doslova nimi deformujú svoj satelit a podmieňujú sopečné erupcie takmer na celom jeho povrchu. Sonda Galileo sa k Io priblížila sedemkrát, naposledy 17. januára tohto roku. Tentoraz najbližšie – na vzdialenosť 100 km od povrchu. Najbližšie a naposledy. Bolo to o 15:09 h nášho času. Vtedy boli detektory v jej kamere priam oslepené superhorúcou hmotou a jej prístroje asi tvrdo zápasili s premieňaním rozlíšení na pixely. Ako prístroje zvládli túto činnosť, uvidíme až o niekoľko mesiacov, keď sa údaje odvysielajú na Zem.

Jeseň roku 1989. Ľudia na námestiach štrngali kľúčami, šéfredaktor česko-slovenského astronomického časopisu Kozmos Eugen Gindl ako šéfredaktor Verejnosti odfajkovával titulky v revolučných novinách a verejnosť bola taká zaujatá odchodom vládnej elity aj s celým systémom, že si ani neuvedomila z hľadiska ľudstva historický okamih: raketoplán Atlantis vyniesol do vesmíru sondu Galileo. Tá musela potom ešte letieť 2345 dní, aby sa zachytila na obežnej dráhe okolo Jupitera.

Sonda Galileo je od narodenia mrzák. Niečo ako Hawking pripútaný k svojmu vozíku. Jej handicap spočíva v nefunkčnosti hlavnej komunikačnej antény, preto musí nahromadené údaje najprv zapisovať na palubný magnetofón a potom pomaly a zdĺhavo odovzdávať pozemnému riadiacemu stredisku prostredníctvom náhradného rádiového spojenia.

Napriek tejto nevýhode sonda sprostredkovala za uplynulých dvanásť rokov údaje z 15 telies Slnečnej sústavy a zhotovila vyše 14 000 snímok. Fotografovala Venušu, Zem, Mesiac, planétky Gaspru a Idu aj s jej mesiačikom Dactylom.

Bola svedkom úžasného vesmírneho divadla – rozpadu kométy Shoemaker-Levy a dopadu jej fragmentov na povrch Jupitera. Nik nepredpokladal, že pri ich dopade budú výrony Jupiterovej hmoty siahať do takých obrovských výšok. Američania to vtedy sledovali ako sci-fi. Predstavovali si, čo by dopad tejto kométy spôsobil na Zemi. Celoplanetárnu, či iba lokálnu katastrofu? Život na Zemi by asi prežil – len v akej forme, to nik nedokáže predpovedať. Onen úžas sa dá trochu porovnať len s inou reálnou skutočnosťou, ktorá je akoby vystrihnutá z ríše fantastiky: teroristickým útokom na newyorské dvojičky.

Okolo Jupiteru obletela sonda Galileo už 33-krát. Pri tom poslednom, tridsiatom treťom oblete, dostala najťažšiu úlohu v celej svojej histórii. Najväčšie priblíženie k vulkanickému mesiacu Jupitera, k Io: 100 km od jeho povrchu. Malé korekčné motorčeky potrebné na správnu orientáciu sondy, ktoré by v pozemských podmienkach neutiahli ani holiaci strojček, vycuciavali posledné slzy paliva. Sonda robila posledný zmysluplný manéver. Ako vyčerpaný maratónsky bežec, ktorý je pre potešenie divákov nútený obehnúť pred cieľom na štadióne celý okruh.

Keby bola človek, mala by v očiach slzy.

Už teraz pracuje sonda Galileo trikrát dlhšie, ako sa predpokladalo. Úroveň ožiarenia triapolkrát prevýšila dávku, na ktorú bola aparatúra konštruovaná. Napriek tomu stále pracuje!

Okrem siedmich priblížení k Io mala sonda 27 priblížení k mesiacom Europa, Ganymedes, Callisto, Amalthea, Methis, Andrasea a Thebe. Údaje z mesiaca Europa prinútili NASA uvažovať o samostatnej misii, ktorá môže vniesť nové svetlo do špekulácií okolo možného života na tomto telese.

Našinec odkiaľsi z Podunajskej nížiny by sotva označil vulkanickú činnosť za jednu z najvšeobecnejších čŕt vývoja planét. Názor planetológa je iný. Vulkanická, čiže sopečná činnosť je jedným z najbežnejších prejavov vnútornej dynamiky planetárnych telies. Na Mesiaci sa vulkanická činnosť viazala len na stranu privrátenú k Zemi, aj to len krátky čas – necelú miliardu rokov. Pri planétach Slnečnej sústavy môžeme ísť do radu: Na Merkúre hľadať analógiu so sopečnou činnosťou na Mesiaci. Na Marse sa stačí sústrediť hoci len na oblasť Tharsis s množstvom vyhasnutých sopiek a najväčším vrchom v Slnečnej sústave – slávnou sopkou Olympus Mons, ktorá má priemer základne 600 km a výšku 26 kilometrov. Na Venuši odhalili vulkanickú činnosť už prvé sondy (Pioneer Venus a Venery 15 a 16), definitívne ju však potvrdila pred desiatimi rokmi sonda Magellan. Dalo by sa hovoriť, pravda, iba čisto akademicky, o vulkanizme na planétach Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.

Obíďme však akademickú debatu a sústreďme sa na najsopečnejšie teleso, ktoré poznáme – na Jupiterov mesiac Io.

Výtrysky jeho najväčších sopiek siahajú do výšky 300 km nad povrchom. Dvadsiateho druhého februára roku 2000, keď sa sonda Galileo priblížila k nemu na 200 km, vedci neverili, že sa z toho pekla ešte vynorí. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa tak stalo. Svojím typicky pomalým spôsobom posielala sonda na Zem jednu snímku za druhou. A na nich jasne viditeľné, až šestnásť kilometrov vysoké pohoria, ktoré, div sa svet, nie sú sopky, ale aj sopúchy z vulkanických oblastí s červenkastými ostrovčekmi síry. Planetológovia boli ako v raji. Sonda prekvapila sopku Tvashtar pri erupcii. Bolo to v čase, keď sa rozhodovalo o ďalšom osude sondy. Vedecké nadšenie zvíťazilo nad ekonomickými problémami. Pravdaže, iba za cenu ďalšieho priblíženia, na vzdialenosť necelých 200 km od jej povrchu. Bolo to 6. augusta 2001. Vtedy už sopka Thvashtar spala, ale sonda nachytala pri zobúdzaní sa sopku Dazhbog. Ako inak: prežila i toto priblíženie.

Teraz oblieta okolo Jupitera po veľkej pretiahnutej elipse. Jej dni sú spočítané. V novembri ešte preletí okolo maličkej Amalthey a namieri na Jupiter. V septembri roku 2003 bude mať kremáciu v jeho atmosfére.

Česť jej pamiatke!

Autor: Milan Lackovič