Keď vo februári 1952 zomrel v spánku ťažko chorý kráľ Juraj VI., jeho dcéra, nežne prezývaná Lilibet, okamžite prerušila dovolenku v Keni, aby sa stala Alžbetou II. Na letisku v Londýne ju privítal ministerský predseda Winston Churchill. Obaja – na pohľad plachá princezná i ostrieľaný diplomat a víťaz nad Hitlerom – vraj plakali. Británia prežívala krušné povojnové časy. Koruna bola príliš ťažkým bremenom pre hlavu krehkej 25-ročnej ženy. Dodnes ju nosí – je to už pol storočia. Čo ju to stálo, vie najlepšie ona sama. O chystaných mohutných oslavách „zlatej svatby“ Alžbety s kráľovským titulom sa píše aj ako o skúške. Táto skúška vraj ukáže, či majú európske monarchie aj v 21. storočí svoje miesto.Feudalizmus je vnímaný ako pochmúrna doba, aspoň čo sa týka šancí a práv obyčajného, teda neurodzeného jednotlivca. Symbolmi tejto doby boli kráľovské rody so všetkými poburujúcimi privilégiami, ktoré hŕstke vyvolených patrili. Európou medzičasom otriasli vojny a revolúcie, rozpad štátov a vznik nových, etnické konflikty. Napriek tomu je na starom kontinente dodnes desať monarchií. Štátov, ktorých ústavy zaručujú najvyššie postavenie dedičnému vládcovi.

Británia je nepísanou monarchiou číslo jeden. Alžbeta je zatiaľ poslednou z priamej línie vládcov, ktorá sa začína kráľom Egbertom v roku 827. Jej rodina je najsledovanejšou rodinou na svete. Najmä dedič trónu Charles a jeho žena Diana sa stali koncom 20. storočia skutočnými celebritami prvej veľkosti. Modernými celebritami, ktoré tromfli aj hollywoodske hviezdy.

Ľudia však k monarchom tradične vzhliadali ako k čomusi vyššiemu, odlišnému. Aj preto so zvedavosťou sledujú, ako žije „modrá krv“, ktorá by mala byť – aspoň podľa tradície – morálnym vzorom.

Táto ničím nevyslúžená výnimočnosť, pre ktorú sa stačí dobre narodiť, je zároveň magnetom pre šoubiznis. Šoubiznis 21. storočia je mocnejší než všetci monarchovia sveta. Keď Dianu paparazziovia takpovediac uštvali k smrti, na krátku chvíľu vznikol dojem, že by sa na veci čosi mohlo zmeniť. Ale len na chvíľu.

Lovná zver

Monarchovia zostávajú lovnou zverou. Nemôžu si dovoliť ukryť sa vo svojich sídlach a národu sa ukazovať dva razy do roka na štátny sviatok. Nemôžu si dovoliť potrestať neposlušný reklamný priemysel, ktorý sa k nim správa ako k tovaru. Na druhej strane spotrebného reťazca totiž stojí ich ľud. A ten má v dnešných konštitučných monarchiách tie isté práva ako v republikách. Napríklad právo vyjadriť svoj názor aj na to, či chce, alebo nechce, aby bola jeho krajina kráľovstvom.

Ak sa na tohtoročných Alžbetiných oslavách ukáže, že nadšenie ľudu je málo výrazné, okamžite sa ozvú republikánske nátlakové skupiny a začnú organizovať novú kampaň za zrušenie Alžbetinho trónu. Vlani priniesol ľavicovo orientovaný The Guardian článok istého odborníka na ľudské práva – ten označil ako diskrimináciu pravidlo, podľa ktorého kráľom nesmie byť cudzinec ani inoverec, teda katolík. Je to vraj v rozpore s Európskou chartou o ľudských právach, ktorá platí v Británii i v ďalších štátoch Európskej únie ako zákon. Denník dokonca vyzval nemeckú šľachtu, kedysi vytesnenú z anglického trónu, aby sa opäť hlásila o svoje práva.

Tento a podobné texty sa snažia verejnosť upozorniť na prežitosť monarchie. Verejná mienka si však viac všíma súkromie a osobné vystupovanie členov kráľovskej rodiny. Vďaka tlaku médií totiž vidí až do ich spální a kuchýň. Nikto a nič nezostane ušetrené. Windsorovcom nezostáva iné, než dávať ľudu nahliadnuť do svojho súkromia a snažiť sa toto nutné zlo obrátiť vo svoj prospech.

Zatiaľ im to vychádza – podľa prieskumov je viac než polovica Britov za zachovanie kráľovstva. Čo však bude o ďalších päťdesiat rokov?

Alžbeta sa uskromňuje

Teoreticky by korunovaná hlava inak dokonale moderného demokratického štátu nemala nikomu prekážať. Britská kráľovná nemá nijakú politickú moc a striktne sa vyhýba akýmkoľvek verejným prejavom politických názorov. Parlament sa zasa tradične vyhýba akejkoľvek kritike panovníka.

Kráľovná formálne vymenúva premiéra a členov vlády, zvoláva a rozpúšťa parlament a potvrdzuje platnosť prijatých zákonov. Má právo vyhlásiť vojnu, anektovať územia a uznávať cudzie vlády. Je hlavou britského Spoločenstva, hlavou anglikánskej cirkvi a najvyšším veliteľom armády.

O Alžbete sa usudzuje, že je umiernená konzervatívka. Jej vzťahy s ultrakonzervatívnou Margaret Thatcherovou boli pritom veľmi chladné. Železná lady, ktorá viedla napríklad vojnu proti Argentíne, sa totiž ani formálne neusilovala s Alžbetou debatovať o vážnych veciach, ako je to u britských premiérov zvykom, a o svojich rozhodnutiach ju vždy len sucho informovala. Na druhej strane sú známe Alžbetine sympatie voči labouristovi Tonymu Blairovi, ktorý v čase jej nástupu na trón ešte ani nebol na svete.

Blair sľúbil nesiahať na dnešnú koncepciu britskej monarchie. Ku zmenám za jeho vlády však predsa len došlo – lordi stratili právo dedičného členstva v Hornej snemovni. „Na oplátku“ získali právo voliť do Dolnej snemovne – tak ako všetci britskí občania.

O modernizáciu monarchie sa dnes usiluje sama kráľovná. Pred desiatimi rokmi sa dobrovoľne rozhodla odvádzať dane. Vzdala sa niektorých zbytočne luxusných atribútov svojho majestátu – napríklad kráľovskej jachty a apanáže pre svoje deti. Podobný osud zrejme stihne aj kráľovskú vlakovú súpravu – až na nej Alžbeta absolvuje tohtoročné slávnostné turné za svojimi poddanými. Vzdala sa tiež obrovskej časti svojho majetku, keď z neho vyňala územia Britskej koruny a rozsiahle umelecké zbierky. S nimi by bola najbohatšou ženou Európy, takto je o niečo chudobnejšia. Jej osobný majetok odhadujú rôzne zdroje na 240-tisíc až 800-tisíc libier.

Usilovnosť, s akou sa kráľovná v poslednom desaťročí zaujíma o poddaných, však málo zmení na tom, že 75-ročná Alžbeta je pre Britov chodiacim pomníkom. Poznajú jej zdržanlivú, až chladnú povahu, majú ju zapísanú ako nevľúdnu matku, ktorá dávala prednosť „kariére“ pred rodinou.

Princezná Diana bola v tomto smere skutočným revolucionárom. Krásna, hlboko ľudská a citová žena, ktorú Alžbetin syn Charles odvrhol. Nezáleží na tom, že mala milenca možno ešte skôr, než sa Charles zblížil s nesympatickou šľachtičnou Camillou. Keď zahynula pri autonehode v Paríži aj so svojím egyptským priateľom, viac než 53 percent Britov si prialo, aby Alžbeta abdikovala a odovzdala moc Dianinmu synovi Williamovi, ktorý je až druhým následníkom po svojom otcovi Charlesovi.

Diana bola totiž milujúcou matkou svojich krásnych a milých synov a na verejnosti nikdy nešetrila citovými prejavmi. A tu niekde svitá pre Buckinghamský palác záblesk novej éry. Monarchia nemusí byť stratená. Je tu Dianin a Charlesov syn. Dokonalý mladý muž, v ktorom sa zrejme spojilo to najlepšie z oboch rodičov – krása a ľudskosť jeho matky plus pracovitosť a zmysel pre povinnosť princa Charlesa.

William v gumených rukaviciach

V dnešných časoch, keď sa svet vďaka médiám a internetu pretvára na jedinú globálnu dedinu a rozdiely medzi ľuďmi i kultúrami sa stierajú, môžu dediční monarchovia prežiť. Zostanú vyvolení, ale pritom budú žiť „obyčajným životom“ ako tisíce priemerných občanov starého kontinentu. Nemusia ešte preto rozdať svoj majetok chudobným – aj keď charita sa určite cení a je jednou z tradičných šľachtických cností. Stačí trocha spontánnosti.

Švédska princezná Viktória sa necháva fotografovať raz v národnom kroji, inokedy v hollywoodskych kulisách z natáčania remaku hororu Psycho.

Dánsky princ Frederik mohutne povzbudzuje národný tím na olympiáde, vydáva sa na športovú expedíciu do Grónska, kde ho fotografi zvečnia v objatí s Laponcami. Dobre poslúži aj snímka z vojenského výcviku – princ v poľnej uniforme so začiernenou tvárou sa pripravuje na najvyššiu vlasteneckú povinnosť.

Španielsky princ Felipe sa zase nechá fotografovať pri jachtingu, aj ako účastník náboženskej púte.

Princ William študuje dejiny umenia v škótskom mestečku St. Andrews a býva na internáte. Tak ako ostatní študenti. Pred rokom obleteli svet fotografie z jeho charitatívnej expedície do Patagónie. Dianin syn na nich napríklad v žltých gumených rukaviciach umýval spoločné toalety, rúbal drevo, hral sa s domorodými deťmi. To, samozrejme, nemení nič na fakte, že len na ochranu jeho osoby musela polícia v St. Andrews požiadať o zvláštny rozpočet – 114-tisíc libier.

Z liberálnejších čias však nepochybne ťažia aj sami princovia a princezné. Búria sa proti konvenciám kráľovských dvorov a niekedy sa správajú až príliš ľudsky.

Keď sa Alžbeta zoznámila so svojím budúcim manželom Filipom, mala len trinásť. Bola to svatba z lásky, Filip však súčasne spĺňal základné atribúty otca následníka trónu – mal modrú krv a bol synom gréckeho princa.

Zo štyroch Alžbetiných detí sú dnes tri rozvedené – Anna (dokonca dvakrát), Andrew i Charles sú vďačným sústom bulvárnej tlače. O suchom Charlesovi, ktorý však dospieval v búrlivých 60. rokoch, sa už povrávalo, že pred vojvodkyňou Dianou Spencerovou vystriedal desiatky príležitostných partneriek. Ak sa teda dnes v novinách objaví správa, že mladý William si vodí dievčatá do prenajatej garsónky, jeho popularite to nijako neublíži. Jeho prastrýko Edward sa kvôli vzťahu s rozvedenou Američankou musel vzdať trónu. Ale ak si William jedného dňa bude chcieť vziať za ženu herečku, rozvedenú, slobodnú matku, či dokonca katolíčku, Británia to napokon prijme ako holý fakt. Briti si možno budú aj pochvaľovať – William nezaprel, že má Dianino srdce.

Aj modrá krv je len krv

Niečo podobné sa vlani udialo v Nórsku: princ Haakon si vzal slobodnú matku Mette-Marit, s ktorou predtým dokonca nejaký čas žil v spoločnom byte. Budúca kráľovná, bývalá predavačka a servírka, žila tanečnými party a otec jej dieťaťa bol súdený za obchod s drogami. Nóri sa na Haakona i jeho sestru Marthu Louise dívali v poslednom čase kriticky – časť ľudu predsa len popudzovala „neviazanosť“ života kráľovských detí. Podľa vlaňajšieho prieskumu klesol počet stúpencov monarchie zo 71 na 51 percent. Haakona to však zjavne príliš netrápi.

Tento mesiac ženili princa v Holandsku. Willem-Alexander, považovaný ľudom za „suchára“, si vlastne vylepšil imidž sobášom s temperamentnou Argentínčankou Máximou. Svokor na svatbu neprišiel – býval totiž bankárom argentínskeho diktátorského režimu, takže by to nebolo politicky korektné.

Omnoho horšie sa pred rokmi cítila princova matka, kráľovná Beatrix. Keď sa v roku 1966 rozhodla vydať za nemeckého šľachtica Clausa von Amsberga, navyše bývalého člena Hitlerjugend, národ ju takmer opľuval. Jej synovec, princ Maurits, prelomil ďalšie holandské tabu, keď si pred štyrmi rokmi vzal za ženu katolíčku. Parlament, ktorý v Holandsku i ďalších európskych krajinách dáva formálny súhlas so sobášmi následníkov trónu, ho „len“ vyškrtol z následníckeho zoznamu, kde bol až piaty v poradí.

Dánsky princ Frederik verejne chodil s rôznymi dievčatami „z ľudu“ – s modelkou spodnej bielizne, so speváčkou. Dáni si teda celkom vydýchli, keď sa vlani na olympiáde v Sydney zoznámil s Austrálčankou pracujúcou v právnickej kancelárii.

Španielsky princ Felipe mal dlhoročný vzťah s nórskou modelkou. Jeho sestra Cristina prekvapila sobášom s reprezentantom v hádzanej. Inaki Urdangaríno má navyše baskický pôvod.

Zvláštnou kapitolou je búrlivý súkromný život detí monackého kniežaťa Rainiera III. Lámačom tabu bol však už sám Rainier, keď si v 50. rokoch vzal ich budúcu matku – hollywoodsku herečku Grace Kellyovú.

* * *

Európskych daňových poplatníkov však bude v budúcnosti možno viac než milostné pletky monarchov zaujímať cena celého tohto špásu. Vo všetkej úcte k tradíciám – každý kráľovský dvor pohltí nezanedbateľnú položku štátneho rozpočtu. Nóri, Holanďania, Briti (spolu s Austrálčanmi a Kanaďanmi) či Belgičania si budú možno čoraz častejšie klásť otázku, či sa monarchia vyplatí. Zatiaľ to však nevyzerá tak, že by mali v Európe znovu padať pomazané hlavy. Monarchovia prispôsobení modernej dobe, teda ľudskejší, skromnejší a vľúdnejší, hoci aj s omylmi z vášne, môžu byť, ak už nie morálnou autoritou, tak aspoň pekným vývozným artiklom svojej krajiny.

BAŠA JAVŮRKOVÁ