FOTO
Na Slovensku sa pestuje zvláštny druh analfabetizmu, keď sa pre každú ďalšiu generáciu história začína až tými udalosťami, ktoré si sama dokáže zapamätať. Preto, ak sa podarí vydať pútavo podaný životopis kohokoľvek, kto sa svojou existenciou podieľal na "tvorení dejín", je dôvod na radosť, lebo čo už je raz napísané, ťažšie sa prehliadne.
Pre slovenské dejiny umenia by práve takouto integrujúcou osobnosťou mohol byť Karol Vaculík, hoci je možné, že okrem úzkeho okruhu umenovedcov a pracovníkov galérií, možno ešte niekoľkých spriaznených umelcov, slovenská verejnosť pravdepodobne netuší, kto a čím bol. Ale niet sa čo čudovať.
On sám svoje miesto v spoločenskom rebríčku pred zopár desiatkami rokov takto zhodnotil: "Nulové a ničotné je postavenie, ktoré v spoločnosti takýto pracovník zaujíma. A ešte ako ľahostajne a bez záujmu sa k jeho tvorbe či prínosu spoločnosť stavia."
Aj napriek tomuto deprimujúcemu presvedčeniu treba z pohľadu dneška povedať, že stopa vyše päťdesiat rokov trvajúcej práce Karola Vaculíka sa nedá tak ľahko vymazať, už len preto, že jeho osobný život bol príliš úzko zviazaný so založením a existenciou Slovenskej národnej galérie.
Po jej vzniku v roku 1951 sa narýchlo hľadal odborník, ktorý by zvládol množstvo organizačnej a odbornej práce, ktorú založenie takejto inštitúcie na zelenej lúke nevyhnutne prináša. Hneď na začiatku sa uvažovalo aj o mladom Karolovi Vaculíkovi, ktorý ako jeden z mála vtedy absolvoval kvalitné štúdium dejín umenia vo Viedni u svetoznámeho Hansa Sedlmayera a po skončení vojny pokračoval u Antonína Matějčeka a štrukturalistu Jána Mukařovského na Karlovej univerzite v Prahe.
Uvedomujúc si tento silný vedecký potenciál, aj napriek tomu, že nebol členom komunistickej strany, ho poverili vedením novozaloženej galérie. Je príznačné, že na skutočný vymenovací dekrét si musel počkať až do roku 1964. Iným dejinným paradoxom je, že to boli práve ťažké päťdesiate roky, v prítomnosti ktorých vytvoril súvislý, ale aj dnes, po toľkých rokoch, stále v základoch obhájiteľný obraz slovenského umeleckého dedičstva, keďže sa mu podarilo inteligentne vyhnúť vulgárnym dogmatickým zjednodušeniam.
A tým, že v opravenej budove bývalých vodných kasární v Bratislave v roku 1955 vybudoval galerijné expozície umeleckých zbierok slovenského a svetového umenia, čiže prvú stálu expozíciu Umenia 19. a 20. storočia - 150 rokov slovenského výtvarného prejavu, prihlásil modernú slovenskú kultúru k jej historickému dedičstvu.
Ľudmila Peterajová, dlhoročná Vaculíkova kolegyňa a životná partnerka, ako autorka monografie obratne prekonala niekoľko možných nástrah, ktoré takáto štúdia nevyhnutne so sebou prináša. Predkladá život "normálneho" človeka, s jeho rodinnými a pracovnými peripetiami, životnými prehrami a chybami, doplnené strohými poznámkami o častých a takých typických bytových starostiach, ale aj s pripomienkami chvíľ obyčajného šťastia, trebárs, pri ochutnávke dobrých vín.
Kniha je o ťažkej dobe a jednom živote, ktorý napriek okolnostiam nerezignoval. A možno by mohla byť povinným čítaním pre študentov dejín výtvarného umenia, že z odboru, ktorí študujú, cesta do siene slávy určite nevedie. S týmto "oslobodzujúcim" poznaním by aspoň predišli budúcim dezilúziám.
Ľudmila Peterajová: Nepýtaj sa na svoj osud. Život a dielo Karola Vaculíka (1921 - 1992) * Petrus * Bratislava 2005
Autor: Beata Jablonská
