v a až potom za zdroj príjmov. Prudký rozvoj Tatier sa začal až po tom, ako ich v roku 1871 s okolitým svetom spojila železnica. Vznikali prvé vily, chaty, penzióny, či hotely, začínali sa nimi nadchýnať zahraniční bádatelia, za národný symbol si ich vybrali národní dejatelia a Tatranci pochopili, že aj to je spôsob ako sa v nehostinnom podtatranskom podnebí uživiť. V priebehu približne dvoch desaťročí vyrástlo v Tatrách 15 osád. Na začiatku storočia v troch osadách stáli tri grandhotely, ktoré sa mohli rovnať s najluxusnejšími zariadeniami v Európe a na Lomnický štít začala premávať lanovka, akú nemali ani v Alpách.

Prvá bola žena
Prvou známou turistkou, ktorá zavítala do dovtedy nepoznaných Tatier, bola pani kežmarského hradu Beata Laská. „Tatry jej učarovali od prvého dňa, čo s manželom prišla do Kežmarku," hovorí historička Nora Baráthová. Beata - údajne nemanželská dcéra poľského kráľa Žigmunda Starého - bola veľmi bohatá, a to očarilo o dvadsať rokov mladšieho Alberta Laského. Po svadbe sa každý venoval svojim záujmom. K Beatiným patrila aj túžba priblížiť sa k Tatrám, ktoré poznala len ako vzdialenú panorámu.
„Na Turíce roku 1565, sprevádzaná mnohými mešťanmi, sa odviezla do hôr," napísal podľa Baráthovej dobový historik Kristián Genersich v roku 1804. Miesto jej výletu bolo pravdepodobne Zelené pleso pod „Karbunkulovou" vežou, na ktorej sa podľa povestí nachádzal drahokam.
O výlete svojej ženy Albert údajne nevedel, odišla v jeho neprítomnosti. No aj keby vedel, prišiel mu celkom vhod. Jej cesta do Tatier sa mu totiž stala vhodnou zámienkou ako sa starej manželky zbaviť. „Keď sa hradná pani po troch dňoch vrátila, nahnevaný muž ju čakal pri vstupnej hradnej bráne. A spolu s ním jeho vojaci. Schytili prekvapenú Beatu a odvliekli do hladomorne. Keďže šla na výlet bez svojho zákonitého manžela, previnila sa proti prísnym zásadám vtedajšej mravnosti a tak musela doživotne pykať," rozpráva historička Baráthová.
Na najvyššom poschodí veže, kde Beatu väznili, bola malá miestnosť s oknami, ale bez dverí. „Jedným oknom sa nešťastnej žene podávalo jedlo, ostatnými mohla do konca života pozerať na Tatry - príčinu svojho nešťastia."
V žalári strávila šesť rokov, až kým sa jej manžel úplne zadĺžil a hrad nepredal. Nový majiteľ našiel Beatu úplne zúboženú a šialenú, dal ju odviesť do Košíc, kde táto „dobyvateľka Vysokých Tatier" onedlho zomrela. Prístupná cesta k Zelenému Plesu sa však stala už bežnou vychádzkou pre mnohých zvedavcov.

Prvý horolezecký výstup
Za prvých horolezcov, ktorí si trúfli na Vysoké Tatry, sú považovaní študenti kežmarského lýcea. „Pedagógovia chodili so svojimi žiakmi do Tatier, zbierali minerály, botanizovali," opisuje prvé tatranské výlety Baráthová. Najďalej zašli k Zelenému Plesu.
V júni roku 1615 sa vybral do Tatier kežmarský študent David Frölich spolu s dvomi priateľmi. David doma oznámil, že ide skúmať pohyb vzduchu a smer vetra niekde k Zelenému plesu. No namierené mali ďalej - medzi tri vežovité pohoria, ktoré vidno z Kežmarku, kam sa v tom čase nikto neodvážil. Považovali ich totiž za najvyššie vrcholy.
Vrchy, ktoré videli z kežmarského námestia, však boli ďalej, ako sa im zdalo. Navyše, keď sa po veľkých peripetiách dostali na vysnívaný vrchol, šokovaní zistili, že nie sú na najvyššom vrchole. „Po rokoch, keď už bol slávnym a uznávaným cisársko-kráľovským matematikom David, svoj výstup, ktorý bol skutočne prvým horolezeckým výstupom v histórii Tatier, aj opísal. Zabudol však uviesť na aký štít vlastne vystúpil. Lomnický? Kežmarský?," hovorí Baráthová.
Po Frölichovi sa na štíty odvážili ďalší. Najprv to boli študenti či profesori kežmarského lýcea. Potom učenci z celej Európy. Tatranci im robili sprievodcov. No prichádzali aj hľadači pokladov, ktorý ho hľadali podľa tajne a hlavne draho zakúpených zemských kľúčov, akých si mapiek, ktoré opisovali, kde sa poklad nachádza. „Nuž choď podľa vody, čo najdivšie šumí a bielo spenená skáče po skalách. V lese na stromoch sú rôzne znamenia..., ktoré ťa dovedú medzi kosodrevie. Prídeš na pastiermi vypálenú úboč. Tu sa prežehnaj, lebo už vstupuješ pod moc horských duchov, ktorí vedia pomôcť i zatratiť... Prilož dlaň na oči. Vidíš sedem vrchov, a ten najmocnejší skrýva žltý kov." (Úryvok zo Zemského kľúča Zdroj: Bohuš, i.: Na každom kroku kameň)

Šplhal aj Ľudovít Štúr
Tatry sa čo nevidieť stali slovenským symbolom a špeciálnej obľube sa tešili túry na Kriváň. V roku 1837 naň vyšla prvá vlastenecká výprava, ktorú viedol spisovateľ Gašpar Belopotocký. „Už v roku 1841 mal národný výlet masový charakter a jeho ideovými vodcami bol Ľudovít Štúr," píše tatranský historik Ivan Bohuš v knihe Na každom kroku kameň.
Roku 1840 vystúpil na Kriváň saský kráľ Fridrich August. Na jeho počesť bol na vrchole vytesaný mohutný obelisk, ale ten v roku 1861 národný buditeľ Marko Daxner a jeho spoločníci rozmetali.

Prečo je Zelené pleso zelené
Medzi priekopníkov tatranskej vysokohorskej turistiky patrili aj Buchholtzovci z Kežmarku. Učiteľ Juraj Buchholtz vystúpil koncom 17. storočia na Slavkovský štít. Neskôr v objavovaní Tatier pokračoval spolu so svojimi synmi. Mladší Juraj prehľadával jaskyne, okrem iného aj preto, že si myslel, že v nich prebývajú draci. Starší Jakub bol zase presvedčený, že v Tatrách je ukrytý poklad.
Buchholtzovci našli aj odpoveď na otázku, prečo sú na Zelenom Plese zelené škvrny. Jeho farbu si ľudia vysvetľovali viacerými poverami - že je to odraz diamantov na hore; že je prepojené s Baltickým morom, napríklad rektor kežmarskej školy Juraj Bohuš tvrdil, že v ňom neraz videl dosky zo stroskotaných lodí, ktoré vraj mali švédske erby.
Buchholtz po tajomstve pátral spolu so svojimi študentami. Ten najodvážnejší sa ponoril, pevne uviazaný za lano a vyniesol z dna vzorky piesku. Bol normálnej farby, len v ňom boli zamiešané zrnká minerálu muskovit. Študenti zistili, že na dne prudko vyvierajú viaceré pramene.
„Záhada sa rozlúštila: pramene vytláčajú nahor drobné čiastočky piesku so zrnkami muskovitu, pričom hrajú rôznou farbou, hlavne zelenou, a tak zelené škvrny na hladine signalizujú, kde vlastne podzemné pramene vyvierajú," píše Baráthová. Podobná záhada bola aj za Červeným plesom a Čierne pleso bolo čierne preto, lebo bolo hlboké a malo tmavší piesok.
Juraj Buchholtz mladší je autorom prvej známej panorámy Tatier, v ktorej známe štíty pomenoval. Jakub bol zase autorom prvej plastickej mapy Tatier.
Po kežmarských študentoch a učiteľoch začali do Tatier prichádzať učenci z celej Európy, ktorí sa nadchli Rousseaovými myšlienkami o návrate človeka k prírode. Očarenie panenskou prírodou však spôsobilo, že ich opisy boli často zveličené. Daniel Speer z Vroclavy, nazývaný aj uhorský Simplicissimus pri spomienke na výstup v jednej svojej práci napísal: „Toto karpatské pohorie, Slovákmi nazývané Tatry a Snežné pohorie, je oveľa vyššie ako švajčiarske, tirolské, alebo štajerské."

Domorodci a čudáci
Miestni boli k prvým návštevníkom Tatier skôr nedôverčiví a odmeraní. Ľudia z podtatranských dedín nevedeli pochopiť, že niekto prejde toľkú vzdialenosť, len aby sa pokochal prírodou. Podľa nich to bola len zámienka, za ktorou sa skrývali hľadači pokladov.
Až neskôr zistili, že práve títo „čudáci" sa môžu stať zdrojom ich príjmov, keď im za úplatu začali ponúkať svoje skromné príbytky na nocľah, rady, či stravu.

Prvá tatranská osada
Prvá tatranská osada vznikla až na konci 18. storočia pri prameni vychýrenej kyselky. Založil ju majiteľ tunajších lesov gróf Štefan Csáky. Za jeho rozhodnutím bola romantická príhoda aj podnikateľský záujem otvoriť kúpele.
V literatúre sa názov Smokovca odvádza od pohanského kultu Zmoka, patróna hutníkov. Povesť zas hovorí, že ako Csáky prechádzal krajom a osviežoval sa vodou z tunajšieho prameňa kyselky, prišla za ním miestna dievčina a v nemeckom nárečí sa ho spýtala či chutí? Schmeks? Odtiaľ bol aj názov osady Šmeks, ktorá vznikla v roku 1793 a názov sa neskôr zmenil na Smokovec.
„Celé desaťročia osadu tvorili jednoduché zruby s izbami pre návštevníkov, reštaurácia s dobrými domáckymi jedlami a studená vodoliečba s pitnou kúrou z miestnych minerálok," píše Ivan Bohuš v knihe Osudy tatranských osád. Miestni experimentovali s bylinkami a vyrábali kosodrevinové aromatické oleje zlepšujúce dýchanie.

Ďalšie prišli so železnicou
Keďže prístup do Tatier bol náročný - pešo, alebo na konských povozoch - turistov bolo málo. Budovanie ďalších osád sa rozbehlo až po vybudovaní košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. V priebehu dvadsiatich rokov vzniklo 15 osád na južnom úpätí Tatier - počnúc Štrbským plesom, končiac tatranskou kotlinou. Najväčšie tvorili štyri Smokovce, Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica.
Tatranské podnikanie však nebolo spojené s turistikou, ale s kúpeľníctvom a liečebnými kúrami využívajúcimi minerálne pramene. Každá tatranská osada mala kúpeľný dom.
Tatranské osady sa stavali po vzore osád z nemeckých a švajčiarskych hôr, no ich architekti sa inšpirovali aj rôznymi vtedy modernými orientálnymi prvkami. Do hrazdenej architektúry prenikli aj španielske vzory. Na prelome storočí bola v móde secesia. V tom čase boli postavené Grand hotely v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici a Štrbskom Plese. V medzivojnovom období nastúpil do Tatier funkcionalizmus. S nástupom socializmu došlo k mnohým neuváženým zásahom do tejto architektúry.

Prvé nadšenie rýchlo opadlo
Po prvých dvoch desaťročiach, keď do novovytvorených tatranských osád prichádzali zvedaví turisti, nastala stagnácia. Očakávané rýchle zisky sa nedostavili.
Tatry so svojimi kúpeľmi mohli len ťažko konkurovať stredozemným letoviskám a dobre vybudovaným a luxusne zariadeným zimným strediskám Álp. Aby prilákali bohatých turistov začalo sa s výstavbou luxusných grand hotelov pre smotánku. V priebehu troch rokov 1904 - 1906 vznikli tri. Naopak ostatné hotely a penzióny museli z cien zľaviť, aby prilákali aj stredné vrstvy.
Počas vojen sa z hotelov a sanatórií stali lazarety. V časoch druhej svetovej vojny bol cestovný ruch v Tatrách ochromený. Poľsko bolo okupované, v Čechách bol protektorát, veľa ľudí na dovolenku ani nepomyslelo. Reprezentácia slovenského vojnového štátu sem vodila štátne návštevy a ponúkala Tatry Nemcom. V druhej polovici vojny väčšinu luxusných tatranských zariadení obsadil nemecký wehrmacht a jednotky SS, viacero penziónov boli vyčlenených pre fašistickú mládežnícku organizáciu Hitlerjugend, aby sa v Tatrách pripravovali na front. Za služby väčšinou neplatili, naopak, keď odchádzali, vzali si so sebou aj inventár - paplóny, osušky a to po stovkách kusov.

Znárodňovanie
Po vojne sa charakter Tatier zmenil. Do všetkých zariadení nastúpila národná správa a znárodňovalo sa. Pod heslom „Tatry pracujúcim" prevzalo Revolučné odborové hnutie hotely, reštaurácie, penzióny a začalo sa z ich prestavbou na odborárske zotavovne.

Grandhotely - secesný luxus
Grandhotely, ktoré v Tatrách vyrástli na začiatku 20. storočia, patrili medzi najluxusnejšie hotely v Európe. Elegantné stavby v decentnom secesnom štýle, ktoré právom niesli názov Grand, mali prilákať bohatú klientelu z celej Európy.
Na ich výstavbu sa podujala známa spoločnosť na výrobu lôžkových a jedálenských vozňov Wagons Lits Cook so sídlom v Bruseli. Sľúbili, že v troch centrách Tatier postavia hotely rovnako luxusné hotely, ako sú vo vyhľadávaných prímorských letoviskách. Hlavným projektantom bol uznávaný architekt Guido Hoepfner. Hotely bol elektrifikované, čo bolo v tom čase v našich pomeroch absolútna novinka, mali výťahy, telefóny. Pri výstavbe hotela v Starom Smokovci bola po prvýkrát v Uhorsku použitá železobetónová konštrukcia.
S veľkou slávou boli otvorené tri roky po sebe: v roku 1904 v Starom Smokovci, v roku 1905 v Tatranskej Lomnici a v roku 1906 na Štrbskom Plese.

Tatranská Lomnica
Grandhotel v centre Tatranskej Lomnice bol pôvodne nazývaný Palota Szálló (Palácový hotel), neskôr sa premenoval na hotel Praha. Správy v novinách pri jeho otvorení nešetrili chválou. „Vyzdvihovali vzhľadnú architektúru, elegantné zariadenie a široký výhľad z hotelových izieb na viaceré župy," píše sa v knihe Osudy tatranských osád
Jedáleň bola postavená pre tristo návštevníkov, hotel mal americký bar, miestnosť určenú na konferencie, halu, čitáreň, aj biliardovú herňu. Špeciálne sa však vyzdvihovala vlastná pošta, či izbové telefóny vo všetkých 150 izbách. V hoteli bola aj trafika, holičstvo, kaderníctvo.
Zamestnanci museli ovládať okrem slovenčiny aj maďarčinu a nemčinu, podaktorí nemali problém dohovoriť sa ani po anglicky či francúzsky. A na vstupnej hale v prvých mesiacoch pracoval „nefalšovaný veritabler, černoch v snehobielom fraku, s ceruzou za uchom," píše Bohuš v knihe Osudy tatranských osád.

Len pár dni po slávnostnej kolaudácii sa ale objavili prvé problémy. Hotel, ktorý je postavený na kamennej lagúne sa začal posúvať. Hneď sa začali záchranné práce - stavali spevňovacie múriky, spevneniu podložia mala pomôcť výsadby drevín so silnými koreňmi. Steny hotela však napriek tomu popraskali, a nad halou a jedálňou sa mierne naklonil strop. V roku 1907 sa hotel zachraňoval tak, že sa do stien a pod parkety vkladali železné oporné konštrukcie. Tieto problémy však mali ostať pred verejnosťou utajené. „Nám prísne zakázali zmieňovať sa o tom, čo sa prihodilo," povedal podľa historika niekdajší hotelový pracovník Vojtech Schwarz.
Stabilitu vrátili hotelu až architekti, z ktorých jeden sa podpísal aj pod zrod parížskej Eiffelovky.

Starý Smokovec
Grandhotel v Starom Smokovci bol otvorený v roku 1904. Dnešný hotelový leták hlása, že odvtedy ho navštívilo milión hostí. Medzi prvými boli nórski lyžiari.
Hotel mal pôvodne 90 izieb. V roku 1935 bola k hotelu pristavená štýlová reštaurácia Taverna.

Štrbské Pleso
Grandhotel v Štrbskom Pese niesol názov Štrba a bol prispôsobený hlavne na kúpeľníctvo. Neskôr sa zmenil na liečebných domov Hviezdoslav.
Dnes je v dezolátnom stave, prebiehajú na ňom rozsiahle rekonštrukčné práce, po ktorých má vzniknúť päťhviezdičkový luxusný hotel medzinárodnej siete Kempinski.

Zo spoločnej histórie
Už pár rokov po otvorení hotelov došlo k prvým sporom medzi vlastníkmi hotelov a uhorskou vládou. Kým firma chcela na hoteloch a kúpeľníctve čo najviac zarobiť, vláda si predstavovala, že zrekonštruované Tatry sa stanú vhodným miestom pre odpočinok pre štátnych úradníkov a maďarskú šľachtu. Uhorská vláda si od bruselskej firmy zmluvne vynútila, aby hotely poskytovali vysokopostaveným štátnym úradníkom aj ich rodinám ubytovanie a stravu za nízke ceny. Podľa Bohuša na takýchto návštevníkov dvoch tatranských stredísk, ale predovšetkým Tatranskej Lomnice, doplácala spoločnosť každý rok 40- 45 tisíc korún.
V roku 1908 znechutení pôvodní akcionári svoje podiely predali.
Počas druhej svetovej vojny chodili do grandhotelov oddychovať špičky wehrmachtu a jednotiek SS. Pri ústupe fašistické vojská rabovali, po oslobodení istý čas v hoteloch bývali dôstojníci červenej armády.
Po vojne sa dostali pod správu Slovenskej hotelovej spoločnosti a stali sa majetkom firmy Interhotel Tatry. Dnes sú v súkromných rukách.

Trtri, Tritri, Tatry
Pôvod názvu Tatier nie je jednoznačný. Názov Tatry môže mať ketský pôvod, zo slova „tamrtra - tatra", ako hnedý, tmavý - hnedé tmavé hory.
Podľa slavistu Melicha je názov odvodený od praslovanského termínu pre bralá, skaly - „trtri".
Po prvýkrát sa názov Tatry objavil v donačnej listine nemeckého cisára Henricha IV. Z roku 1086, ktorou ohraničuje hranice Pražského biskupstva i horami Tritri.
Kosmasova kronika z 1125 už spomína hory Tatri.
Donačná listina Ondreja II. z roku 1209 obsahuje už i názvy niektorých dolín a štítov Tatier. . V maďarskom písomníctve sa spomínajú ako Turtul, Turtur, Tátra. Nemci ich nazýval ako Karpathen alebo Schnee-Gebirge (Snehové pohorie).

Tatranské športové míľniky
Prvé lyže do Tatier priviezol lekárnik zo Starého Smokovca Karol Cornidesz v roku 1865. Naozaj lyžovať začal však až lekár Mikuláš Szontágh v roku 1876, lyže s jednou palicou si priniesol tiež z Nórska.
Prvé hromadné lyžovanie sa začalo v roku 1904, keď dal Michal Ghur v tatranskej Polianke upraviť lesné cesty a chodníky tak, aby sa na nich dalo sánkovať a lyžovať.
Prvý lyžiarsky mostík dal v roku 1910 na Gerlachovských lúkach postaviť Ghur.
Prvé lyžiarske preteky na Slovensku zorganizoval Ghur v Tatranskej polianke počas sezóny 1910/11.
Prvé medzinárodné lyžiarske preteky boli v roku 1935 na Štrbskom plese.
Prvý vlek bol na Štrbskom Plese na starej zjazdovke na Solisko na začiatku štyridsiatych rokov.
Prvé golfové ihrisko nielen v Tatrách ale v celom Uhorsku vzniklo neďaleko Grand hotelu v Tatranskej Lomnici v roku 1906. Nevydržalo však dlho, počas druhej svetovej vojny schátralo. Po vojne už vo golfe ostal len názov lúky golfka.

Ako sa v Tatrách hľadalo zlato
Kedysi ľudia verili, že v Tatrách sa nachádzalo plno zlata, striebra, drahokamov. Zlaté a strieborné žily sa hľadali snáď na všetkých končiaroch, rozpráva Nora Baráthová. Najviac zlatokopov smerovalo na Kriváň, ktorý mal stále viac načatých podzemných chodieb. Prví zlatokopi sa do Kriváňs podľa historičky pustili možno už v 15. storočí. Povesť hovorila, že keď mal Kriváň toho už dosť tak zakričal mohutným hlasom: nekopte ďalej, lebo zaplavím celý kraj. A baníci vzali nohy na plecia.
To, že ľudia si Tatry spájali s drahými kovmi a nadprirodzenými silami dokladajú aj názvy. Nad Mengusovskou dolinou medzi Zlatinskou štrbinou a Diablovým sedlom je Zlatinská veža. Verilo sa, že aj tam je zlato, ale nikto k nemu nemá prístup - strážia ho horskí duchovia a kto by sa odvážil do ich blízkosti, ten dostane zásah kameňom. Ľudia tiež verili, že neďaleko Lučivnej a Mengusoviec rastie bylina, od ktorej sa ovciam pozlacujú zuby alebo aj to, že ryby v Popradskom plese obsahujú zlato…
Hľadanie pokladov stálo mnohých život. Prvou obeťou bol richtár Spišskej Belej a hľadač pokladov Adam Kaltstein, ktorý roku 1650 zahynul na Bujačom vrchu.
V roku 1771 sa zabil pádom z Čierneho štítu matejovský stolár Ján Andrej Papirus, ktorý márne hľadal drahé kovy vo Veľkej a Malej Zmrznutej doline.
Jakub Fábry - kežmarský obuvník so svojimi dvoma synmi márne hľadal zlato v 2. polovici 18. storočia v Medených lávkach pod Kežmarským štítom.
V poklady Tatier neochvejne veril aj kežmarský ihlársky majster Jakub Buchholtz, na ktorého podnet prišla roku 1751 do Tatier cisárska komisia, aby sa presvedčila o pravde Buchholtzových tvrdení, ktorý písal samotnému cisárovi, že: "V Tatrách je veľa minerálnych vrstiev, ložísk a žíl najrôznejších druhov, menovite zlata, striebra, medi, olova, antimónu, železa… " Nepotvrdilo sa nič. „Dodnes sa verí tomu, že niektoré tatranské i podtatranské potoky sú zlatonosné a obsahujú zlaté zrnká…," hovorí Baráthová.

Kedy vznikli jednotlivé tatranské osady
1793 Starý Smokovec
Vznikol okolo prameňa kyselky ako kúpeľné miesto. Zakladateľom bol gróf Csáky, ktorý dal na odporúčanie vtedajšieho najlepšieho znalca Tatier Tomáša Maukscha, pri prameni postaviť najprv poľovnícku chatu, neskôr pribudli dva zruby a kaplnka. V roku 1833 si osadu prenajal mäsiar Juraj Reiner, ktorý postavil niekoľko víl a z osady urobil známe kúpeľné miesto. S kúpeľníctvom mesto skončilo po druhej svetovej vojne.
1872 Štrbské Pleso
Najvyššie položená tatranská osada vznikla okolo plesa, keď tunajší statkár Szentiványi postavil na brehu plesa drevený zrub a prvým turistom prichádzajúcim po železnici ponúkal nocľah a stravu. Ku koncu storočia Uhorsko vystavalo ozubenú železnicu zo Štrby na Štrbské Pleso, čo rozvoju osady pomohlo.
1875 Nový Smokovec
Zakladateľom je Dr. Mikuláš Szontágh - uznávaný lekár, ktorý mal skúsenosti z mnohých horských a prímorských kúpeľov. Najprv prišiel do Starého Smokovca. Sám na sebe sledoval, ako mu prospieva tatranské ovzdušie pri liečení jeho tuberkulózy. Chcel, aby Tatry neboli letnou záležitosťou, ale aby sa liečebné účinky tunajšej klímy využívali celoročne. V Starom Smokovci však nenašiel pochopenie, a tak si prenajal niekoľko hektárov na okraji Starého Smokovca, kde položil základy známych Szontághových sanatórií liečiace dýchacie ústrojenstvo. Pri kopaní základov prvých sanatórií sa našla rímska minca z čias Marca Aurélia, a taktiež zvyšky pece z laténskej doby, čo je dokladom, že územie bolo osídlené už na začiatku tisícročia a došli tam aj ľudia rímskej ríše. S menom lekárov Szonthágovcov bola história sanatórií v Novom Smokovci spojená sedem desaťročí.
1881 Dolný Smokovec
Vznikol ako kúpeľná osada. V roku 1931 bola postavená moderná liečebňa určená pre deti.
1882 Tatranská Kotlina
Najnižšie položená osada (760 m. n.m.) Vznikla pri čerstvo sprístupnenej Belianskej jaskyni.
1884 Tatranské Matliare
Matej Loisch z Huncoviec začal so stavbou poľovníckej chaty, ku ktorej postupne pristaval turistickú chatu Steinbach, reštauráciu, neskôr vilu Tatra. V roku 1927 bolo otvorené luxusné sanatórium Esplanade, v ktorom sa liečil aj Franz Kafka. Po znárodnení slúžilo predovšetkým na rekreáciu armády.
1885 Kežmarské Žľaby
1888 Tatranská Polianka
Pavol Weszter z Veľkého Slavkova, spoločne so svojimi švagrami Samuelom Nitschom a Michalom Guhrom postavili tri turistické hotely: Mariana, Tusculum a Themis. Michal Guhr mladší tu v roku 1902 založil klimatické sanatórium na liečenie tuberkulózy a astmy
1890 Vyšné Hágy
Veľkostatkár František Mariássy postavil najprv drevený dom, onedlho kúpeľný dom. V roku 1941 tu bola sprístupnená najväčšia liečebňa tuberkulózy v strednej Európe s 1950 lôžkami.
1892 Tatranská Lomnica
Osadu založil uhorský štát, ktorý kúpil 410 hektárov lesa s cieľom vybudovať tu vzorové lesné hospodárstvo a štátne klimatické kúpele. Ministerstvo pozemok rozparcelovalo a odpredalo. Lesné parky vznikali pod dozorom odborníka z Budapešti, preto Lomnica pôsobila ako lesné mesto. Za krátko pribudol hotel Lomnica, reprezentatívny kúpeľný dom postavený v maurskom štýle.
1949
na celom území mesta Vysoké Tatry bol vyhlásený Tatranský národný park (TANAP).

Starý Smokovec z roku 1855 (litografia).
Tatranská Lomnica, prvý turistický hotel, okolo roku 1895.
Studenopotocké kúpele, koniec 19. storočia.
Stanica ozubenej železnice Štrba okolo roku 1900.
Grandhotel Štrbské Pleso - pôvodný rozsah v roku 1906.
Grandhotel v Starom Smokovci - pôvodný interiér hotelovej izby.
Fasáda Grandhotela v Starom Smokovci z pristavenej reštaurácie okolo roku 1930.
Karikatúra návštevníkov Tatier z roku 1926.
Grandhotel Starý Smokovec pred otvorením a pred prístavbou reštauračnej časti 1904.

Autor: Text: MIRKA KERNOVÁ