FOTO - AUTOR
Najprv som si myslel, že to, čo vidím, je len prelud zrodený strašnou únavou. Práve som zostúpil z výšky 2600 metrov nad morom a zhlboka som dýchal, aby som si konečne prečistil hlavu. Keď som uvidel sanatórium Schatzalp, opadla zo mňa tá zvláštna, halucinačná vysokohorská eufória, akú sprostredkúva iba čistý ľadový vzduch a pohľad na surové skalnaté hory, čo siahajú až po horizont. Je to najpríjemnejšia droga, navyše zadarmo a legálna, takže škoda, že nie je dostupná všade.
Biela secesná budova, premenená zo sanatória na luxusný hotel, sa vynímala na zelenom pozadí, úplne rovnaká ako v roku 1900, keď ju postavili. V údolí sa v oslepujúcom slnku rozprestieral Davos so svojimi legendárnymi strechami, čo vstúpili do dejín architektúry aj boja proti snehovým kalamitám. Z výšky vyzeralo mestečko ako prízrak z budúcnosti, keď tuberkulóza zostane už len zriedkavým úkazom pre špecialistov.
Neďaleko sa prechádzala ortodoxná židovská rodina z Izraela, ktorá sa sem prišla na leto ochrániť pred horúčavami. Pri pohľade na nich ma miestna turistická sprievodkyňa privítala antisemitským vtipom: "Viete, prečo majú židia také veľké nosy? Lebo vzduch je zadarmo!" rozrehotala sa, akoby ho rozprávala prvýkrát.
Sedem rokov
Začínal som chápať, prečo mohol vysoký politik tejto krajiny pred pár dňami na oslave štátneho sviatku zdraviť sedemsto neonacistov a nič extra z toho nebolo. Rozhodol som sa prejsť po interiéri a priľahlom okolí osamote. Chcel som spoznať miesto, kam prišiel Thomas Mann v roku 1912 navštíviť svoju manželku Katju, keď dostala pľúcny katar. Miestny doktor spisovateľovi ihneď diagnostikoval "malý vlhký bod" na pľúcach s rizikom tuberkulózy a odporučil mu zostať na zdravom ovzduší niekoľko mesiacov - postup obvyklý pri každom bohatšom návštevníkovi. Už vtedy svetoznámy autor pľúciarovi neuveril, zdržal sa iba štyri týždne, no v jeho hlave sa stihol zrodiť Hans Castorp, najznámejší pacient literárnej moderny.
Thomas Mann pôvodne plánoval humornú novelu o liečebni ako odľahčený pendant k Smrti v Benátkach, ale nakoniec dvanásť rokov písal jeden z najsmutnejších románov minulého storočia Čarovný vrch. Už lepšie chápem, prečo sa mu nepodarilo napísať veselú verziu príbehu. V Schatzalpe toho nie je veľa na zasmiatie, ak práve nemáte po ruke zrkadlo. Zato je to veľmi dobré, rokmi osvedčené miesto na umieranie. Oproti na lúke sa roku 1938 dvoma výstrelmi do srdca zastrelil Ernst Ludwig Kirchner. V skutočnosti i v románe tam trpeli revolucionári, šľachtici, zvodkyne, náboženskí fanatici aj Mannov hlavný hrdina, "jednoduchý mladý človek", ktorý namiesto plánovaných troch týždňov uviazol na sedem rokov.
Starý svet
"Prosím, hoď nám žuvačky a plechovku nejakej koly! Podaj nám mobil!" zakričala na mňa skupina mladých ľudí na opačnej strane mohutného domu.
Počujem dobre? Švajčiari si odo mňa pýtajú jedlo, nápoje a techniku? Žeby sme ich predsa len predbehli a oni teraz snívajú o tom, čo je pre nás samozrejmosť?
Bolo ich asi dvanásť, mali tak v rozmedzí od pätnásť do devätnásť. Zarazilo ma ich oblečenie: muži tmavé nohavice s pukmi, vyžehlené biele košele a bordové vesty, ženy skladané sukne, naškrobené blúzky, na nohách dreváky. Vyzerali skôr ako literárne postavy než reálne osoby.
"Ticho tam! Dobre viete, že nesmiete hovoriť s cudzincami!" zakričala na nich z okna guvernantka, skôr než som stihol odpovedať.
Takže to nie je len mýtus a na mape Európy ešte zostali miesta, kde starý svet z prelomu 19. a 20. storočia naďalej existuje, hovoril som si. Nevidel som autá ani telefónne búdky. Namiesto bazéna s vírivkou a minigolfu dominovala parku starobylá botanická záhrada. Ani jeden zo závratne bohatých hostí nemal džíny.
Urobil som veľký okruh po štrkovom chodníku a o pol hodinu som prichádzal k budove z prednej strany. Tam som skupinu mladých uvidel znova.
Dievčatá sa rozložili v slamených kreslách na lúke. Štrikovali svetre, ručne prešívali šaty, opakovali si latinské slovíčka. Chlapci mali telocvik a velil im učiteľ-monarchista s trstenicou v ruke. Staromódne športové úbory, aké si obliekli, si zatiaľ nedovolila objaviť ani najtrúfalejšia retro móda. Brutálne cviky vyzerali ako z čiernobieleho rakúskeho filmu o kadetskej škole v ére Franza Jozefa. Oslobodený zostal iba mladík so zlomenou nohou a drevenými barlami, ktorý oddychoval na ležadle.
Ktosi na mňa spoza rohu zakričal po švajčiarsky. Keď ten jazyk počujem, vždy mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že je to vlastne nemčina: "Prepáčte, vážení hostia, ale musíte opustiť tento priestor! Nakrúcame ďalší deň!"
Otočil som sa za hlasom, presvedčený, že som nerozumel správne. Vtedy som zbadal prvú kameru. Vztýčila sa na čiernom kovovom ramene a ako dlhá kovová ruka sprevádzala víťazného bežca do cieľa.
"Môžem sa tešiť na lepšie filmové spracovanie Čarovného vrchu?" oslovil som kameramana.
"To je čo? Nejaká fantasy?" spýtal sa.
"Tak trochu," odvetil som. "Čo tu vzniká? Nová Sissi?"
"Vymysleli si ďalšiu reality šou. Volá sa Internát. Šestnásti účastníci žijú vo svete, aký bol v roku 1950. Nakrúcame 24 hodín. Striedame sa."
Z brány sa vyrojil štáb: kostymérky, zvukári, nervózne produkčné, režisér. Filmári so špičkovou technikou sa zhrčili nad skupinou dievčat a vyzerali ako mimozemšťania, ktorí prekvapene skúmajú neznámu, nižšiu formu života.
"Aká je sledovanosť?"
"Vraj super. Máme aj historika, ktorý všetko kontroluje. Večer si to pozrite."
"O koľkej?"
Návrat do reality
Nestihol mi to povedať. Naštvane ho zahriakla produkčná a mňa zahnala mimo záber. Hoci sa mi nechcelo, zamieril som dolu. Celú cestu mi ten nápad vŕtal v hlave.
Túto jeseň sa na nás chystá útok nových telenoviel domácej výroby v hlavných úlohách s hercami, ktorí tak radi bojujú za kvalitu na obrazovkách. Niekto vypočítal, že presne toto ľudia chcú, hoci ešte z daných programov nevideli ani minútu. Žeby televízie posielali divákovi podobný odkaz ako Thomas Mann v závere románu svojmu hrdinovi? "Tvoje vyhliadky sú zlé... a my nechceme stavať vysoko na to, že to prežiješ."
Čo tak urobiť jednu sériu o živote v Československu roku 1950? Znárodňovanie, politické procesy, emigrácia, hospodárska kríza - dramatickej látky na rozdávanie! V blížiacom sa predvolebnom období by takáto šou mohla mnohých vrátiť do reality.
Michal Hvorecký (1976) spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyšli mu knihy poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači a román Posledný hit.
