V škole sa deti učia písať, čítať, počítať, spoznávať dejiny a prírodu. Obraz okolitého sveta im vykresľujú aj čítanky. Niektorým rodičom aj odborníkom prekáža nielen spôsob predkladania týchto informácií, ale aj ich obsah. Zhovárame sa s JANOU CVIKOVOU zo Záujmového združenia žien ASPEKT.

Čo učebniciam vyčítate?

„Druhácke či tretiacke čítanky ponúkajú deťom predstavu vlasti, ktorá s nimi vôbec nesúvisí: vlasť je väčšinou zurčiaci čistý potôčik obklopený vysokými stromami. Podľa toho teda väčšina detí, žijúcich na Slovensku, vlasť nemá. Alebo sú tam vyslovené nezmysly ako „predok je príslušník toho istého národa, ktorý žil pred nami“. Okrem toho sa dieťa v škole stretáva s obrazom sveta, ktorý je zaužívaný v danej spoločnosti. A u nás prevažujú rodové stereotypy, čiže striktné predstavy o tom, po čom má túžiť a ako sa má správať správna žena a ako správny muž. Múdri oteckovia čítajú noviny, chodia do práce a na futbal a láskavé mamy varia, šijú, perú. Tieto zakonzervované predstavy sa väčšinou veľmi líšia od skutočného života detí.“

Čo keď dieťa vníma rozpor medzi životom a ideálom z knižky?

„V učebniciach nenájdete rómske dieťa, ani dieťa na vozíčku, zriedka s okuliarmi - akoby nič nemalo narušiť obraz ideálneho bezproblémového sveta. Rodina je iba vtedy, keď je otec, matka, dieťa. Ako sa cíti dieťa, ktoré vyrastá v iných podmienkach? Aj striktná deľba rolí podľa pohlaví je mätúca - mužom vyhradzuje vonkajší svet a nepúšťa ich do sveta starostlivosti a ženy zase prikováva do sveta vzťahov. To môže v deťoch vytvárať napätie a pocit, že keď je ich rodina iná, nežijú normálne.“

Obraz vytvorený knihou môže predsa učiteľ doplniť tak, aby bol plastickejší a prijateľný pre všetky deti, nie?

„Áno, ale naša škola je tak málo komunikatívna, že sa na to spoliehať nedá. Česť výnimkám, ktoré dokážu učiť inak. Keď dieťa na otázku, čo je to rodina, odpovie: moja rodina je mamička a babička a učiteľka ho opraví, že rodina je mamička a otecko, čo s tým? Okrem toho Slovenská republika by si mala aj na pôde školy plniť záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohovorov, v ktorých sa zaviazala odstraňovať zo života (a teda aj z učebníc a škôl vôbec) tieto stereotypy, ktoré obmedzujú možnosti osobnostného rozvoja žien aj mužov.“

Odkiaľ teda treba začať?

„Ministerstvu školstva sme spolu sďalšími mimovládnymi organizáciami avzdelávacími inštitúciami ponúkli odbornú spoluprácu v oblasti zapracovania Koncepcie rovnosti príležitostí žien a mužov do výchovy avzdelávania. Tento materiál obsahuje aj použiteľné myšlienky a bolo by škoda, keby zostali len na papieri. Minister nás síce neodmietol, ale zatiaľ sme sa ku konkrétnej spolupráci nedostali. A pretože niekde treba začať, zamerali sme sa na etickú výchovu. Treba pracovať na jej skvalitnení, najmä v otázkach vytvárania rovnosti príležitostí žien a mužov, ľudských práv a narúšania rodových stereotypov - tie sú totiž skutočne nebezpečné. Vychovávajú z nás obete a páchateľov. Možno by sme sa mohli pohnúť z miesta zavedením povinnej etickej výchovy v školách.“

Máme dostatok kvalitných učiteľov etickej výchovy?

„Treba do toho investovať, lebo veľmi záleží na tom, aby sa vyučovanie etiky neskladalo z čítania deklarácií a dohovorov. V spolupráci s kolegyňami z Filozofickej fakulty UK sme urobili niekoľko seminárov pre stredoškolské učiteľky a učiteľov. Téma bola Rodové vnímanie umenia, literatúry, filozofie a ľudských práv. “

Podľa sociologických výskumov väčšine žien nevyhovuje rodová deľba rolí a aj mnohí muži si už uvedomujú, že nie je fér. Ako je teda možné, že v učebniciach máme stále prototyp matky z 19. storočia?

„Asi majú tvorcovia učebníc pocit, že sa podieľajú na stabilizácii spoločnosti, keď do učebníc dávajú tieto „prirodzené“ pravdy. Najmä neplatená práca žien doma je pre spoločnosť veľmi výhodná. Otázka znie, či je v poriadku ak spoločnosť ťaží z diskriminácie takmer 52 % svojho obyvateľstva. Ba čo viac, dokonca to vtláča do detských hláv aj pomocou učebníc. Iste by bolo možné urobiť iné učebnice, to by však musela chcieť spolupracovať aj úradná mašinéria.“

MONA GÁLIKOVÁ