RÉGIS WARGNIER so svojím filmom Východ-Západ bude pravdepodobne najväčšou hviezdou Festivalu frankofónnych filmov, ktorý sa začal včera večer. Aj keď do Bratislavy osobne nepríde, čo u hviezd, napokon, býva bežné. Tento režisér začínal u Clauda Chabrola ako asistent a v roku 1993 získal Oscara za Indočínu. Wargnier má síce slávny francúzsky šarm, ale inak sa francúzskym tradíciám skôr vzoprel. Zbožňuje totiž americkú kinematografiu.

Východ-Západ je veľkým pokusom priniesť zabudnutú a zúfalú tému päťdesiatych rokov v Sovietskom zväze. Tesne po vojne Stalin vyzval ruských emigrantov, aby sa vrátili, a mnohí tak skutočne z lásky k Rusku naivne urobili. Okamžite ich zatkli. Lekár Alexej a jeho francúzska manželka však neskončili v lágri, len v stiesnenom sovietskom byte.

Francúzka Marie, ktorú s obrovským citovým nasadením hrá Sandrine Bonnairová, sa ocitne uprostred podozrievania a ponižovania, pas jej roztrhali vojaci a jej záchranou sa stane hosťujúca diva zo Západu. Vo filme je to Catherine Deneuvová, ktorá materinsky objíme mladú Bonnairovú. Francúzska kritika bola dojatá: takto má vyzerať dotyk minulosti s budúcnosťou.

Dnes sa veľa hovorí o európskom filme. Čo si o ňom myslíte?

„Práve teraz mi nenapadá jediný, ktorý by bol európsky témou, a nielen finančnými zdrojmi.“

Ale vaše filmy sú európske. Nie?

„Áno. Chcel som povedať, že dnes v Európe zbytočne rozhadzujeme peniaze.“

Nie je to tá príjemná stránka Európy?

„Možno, ale nakrúca každý, kto si o peniaze zažiada, a potom z viac ako stovky ročne vyrobených filmov stojí za zmienku tak pätnásť.“

Nestačí to?

„Možno máte pravdu, tých pätnásť dobrých by nevzniklo bez mnohých menej dobrých.“

Zaujíma vôbec francúzskych divákov príbeh z inej krajiny? Navyše historický a politický?

„Vo Francúzsku máme agentúry, ktoré zachytávajú prvých divákov pri odchode z kina, a z ich názorov sa robia rozbory – pre nás filmárov to býva strašný okamih straty ilúzií.“

Ako skončili tie vaše ilúzie?

„Východ-Západ mal výborné ohlasy, aj keď som cítil odstup.“

Od koho?

„Možno má západná Európa zlé svedomie, intelektuálne špičky dlho podporovali Komunistickú stranu Francúzska. Francúzsky divák nechcel vedieť, čo sa deje za železnou oponou, a už vôbec po tom netúži teraz. Ten rezervovaný postoj som zažil vo Francúzsku a v Taliansku, v Amerike to bolo presne naopak.“

Čím?

„Na amerických festivaloch zbierame ceny divákov. Možno je to tým, lebo diváci práve prežili skutočný príbeh malého Eliana. Má podobné prvky ako Východ-Západ: rodičia, deti, invázia, komunizmus, diplomacia, polícia, more, utopenie.“

Po oscarovom úspechu s Indočínou ste pripravovali stredoázijský eastern opäť s Catherine Deneuvovou. Prečo ste ho nenakrútili?

„V tom filme mala Catherine hrať diplomatku, čo cestuje do Turkménska. Keď som sa odtiaľ vrátil, nakrúcanie som zrušil. Stretol som však ľudí, ktorí mali iný nápad.“

Myslíte námet filmu Východ-Západ?

„Hovoril som s potomkami rusko-francúzskych rodín, ktoré sa po druhej svetovej vojne vrátili do Sovietskeho zväzu – a potom to celý život ľutovali, ak vôbec prežili. O jednej takejto rodine je Východ-Západ. A zahrala si tu aj Catherine.“

Na západné filmy s východnými témami sa v tejto časti sveta dívame skepticky. Cítili ste na pražskom festivale niečo podobné?

„Viem, že tu potlesk nie je samozrejmý a že diváci tu striehnu na chybu či nepresnosť. Myslím, že v tomto filme ju nenájdu.“

Prosím?

„Sergej Bodrov, spoluautor scenára, hovorí, že tento film mohli nakrútiť aj Rusi.“

Stačil vám na film príbeh jednej rodiny?

„Prešiel som všetky možné archívy, navštívil som komunálne byty v Petrohrade, v Kyjeve, v Odese, hovoril som s ľuďmi. Filmár je ako špongia, nasával som dojmy, farby, slová, skúsenosti.“

Nebáli sa ľudia hovoriť?

„Stále sa boja a nedôverujú cudzincom. Hovoria: máme vymyté mozgy, náš život bol hrozný, nemáme silu žiť. To ma desí. Jedine Blanche, Francúzka žijúca v Kazachstane, nám popísala minulosť – popravy na staniciach, rozdeľovanie rodín.“

Vystupujú v tomto filme skutočné postavy?

„Marie a Alexeja som stretol v sedemdesiatom v Alma-Ate. Celý začiatok filmu, teda príchod Francúzov do Odesy, ich uväznenie je z ich svedectiev.“

Čo hovoríte na to, že váš film označujú ako epos?

„Mám rád epickú kinematografiu a tá stojí práve na konfrontácii ľudských osudov s historickými okamihmi.“

Na aké filmy chodíte do kina?

„Na všetko.“

Všetko sa vám páči?

„To zas nie. Neznášam pornografiu. Nechodím na animované filmy. A nemám rád násilie. Ale aj tak, najpríšernejšie sú nudné filmy.“

Keď to zistíte, že film je nudný, odchádzate?

„Nie, vždy dúfam, že sa ešte vzchopí. A na konci si nadávam.“

Váš stodvadsaťminútový film nie je nudný?

„Určite nie.“

Nepripravujete ďalší historický epos?

„Panebože, len to nie. Pripravujem thriller!“

Váš film bude v Bratislave na festivale, ktorý má každý rok filmovú noc. Je dovolené, aby ste francúzsku noc prežili v kine?

(Smiech.) „Tú môžete prežiť všade. Prečo nie v kine?“

ANDREA PUKOVÁ