ov, žánrov a útvarov, tendencií, myšlienok, motívov a štýlov, postáv, činov a faktov, pohyby a protipohyby, vážnosť, vtip, irónia a humor. A takto by som mohol pokračovať bez toho, aby som vymenoval aspoň najpodstatnejšie znaky Vilikovského diela, ktoré sa vyrovnáva s pokrivenou minulosťou takisto, ako do prítomnosti vnáša nepokoj ducha a kritiku mravov.
Toho koňa má už vo svojej próze druhýkrát. Prvý bol na poschodí v próze z roku 1989 a tu sa vyskytuje vo veľmi čudnej súvislosti, vysvetlím ju ďalej. Ak sa zameriam na hlavné dejové pásmo, to sa odohráva v Anglicku, presnejšie v Londýne a rozpráva ho mladý Slovák, ktorý sem dostal desaťmesačné štipendium, aby sa zdokonalil v angličtine, a hoci je filmár-dokumentarista, profesor Okey-Dokey (tak ho prezýva) mu zadá úlohu, aby napísal prácu na tému prvky slovanskej citovosti v diele Josepha Conrada – ako je známe, tento chýrny anglický prozaik (1857-1924) bol námorník poľského pôvodu, vlastným menom Korzeniowski.
Náš hrdina začne okrem iného rozmýšľať, čo vlastne slovanská citovosť znamená a jeho úvahy sú okorenené riadnou dávkou irónie a sebairónie, pričom všetko začína nadobúdať podobu absurdna, keď sa stretne s istým Angličanom Macom, ktorý mu, nevedno z akých pohnútok, všemožne pomáha prekonať narastajúcu osamelosť.
U Vilikovského kritika už dávnejšie skonštatovala oddeľovanie takzvaného telesna a duševna, čo má za následok rozdvojenie osobnosti: aj jeho hrdina je schopný lúštiť každú túto svoju časť osobitne, díva sa sám na seba cez druhého a na druhého cez seba, ba ešte aj Londýn vníma telesne. Cíti i necíti sa osamelý, niekedy mu stačí napríklad oslovovať v internátnej izbe fotografie nahých dievčat, no tohto Maca skutočne potrebuje, hoci si často myslí, že nie.
Mac je taký istý čudák, ktorý zasa verí v minulé životy: on sa pokladá za posledného koňa v Pompejach, ktorý sa so spálenou kožou zachránil pri výbuchu Vezuvu, ale za cenu, že zhodil z chrbta matku s dieťaťom.
Vilikovského kompozičná stratégia je zložitá: mottá zo Senecu pred každou kapitolou tvoria akési myšlienkové štarty. Potom nasledujú citáty z listov priateľov, ktoré premiesťujú dianie celkom inde, citáty z novín prenesú čitateľa do dennej skutočnosti a banalizujú text, potom uvádza postava, čo si myslí, naraz hovorí podrobnosti o vražde Trockého, inokedy zacituje Conrada a až potom pokračuje v pôvodnom rozprávaní, na ktoré napojí vlastný rodinný príbeh.
Ten je plný paradoxov: hrdinov otec sedel za totality niekoľko rokov vo väzení a svokor je vysokým straníckym funkcionárom, ktorý svojmu zaťovi vybavil pobyt v Anglicku. To je rozkošná karikatúra doby, no už menej bezpečne vieme identifikovať, prečo sa tu na mnohých stránkach citujú denníky dvanásťročného dievčatka, písané kedysi vo Viedni. Zrejme pre komplementárnosť pohľadu, lebo tento text prezentuje pubertálny pohľad na život.
Na dovŕšenie všetkého, Vilikovský pestrú novelu končí epilógom Mladý drotár, odtlačeným v časopise Orol v roku 1877. Naivná oslava domasedstva, sentimentálny výlev vytvára ostrý protiklad celej knihy, v ktorej autor znovu potvrdil, že od neho stále možno očakávať príjemné čitateľské prekvapenie. JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
