ov. "Pri príležitosti každého sviatku, ktorý tu oslávime, zasadíme v záhrade strom."

Szidi tvrdí, že bolo len otázkou času, kedy s partnerom Petrom naberú odvahu a opustia mesto. "Vždy som vedela, že nechcem ostať v meste. Som z východu, bývali sme v malom meste a detstvo som strávila u starých rodičov," spomína. Rozhodli sa pre kúpu staršej kúrie. Nakoniec bolo treba investovať viac ako do nového domu, ale neľutujú. Keď sa Szidi aj náhodou posťažuje, že má veľa roboty, otec jej povie: To je dobre, dieťa moje, buď rada, že ju máš. "Každé ráno vstávam s vedomím, že ma čaká kopec roboty."

Či je lepšie bývať v meste alebo na dedine, závisí od toho, či chce človek ostať sedieť na gauči, alebo aj makať. "V paneláku som nemala čo robiť, neustále som luxovala byt, nudila som sa," vraví. "Okolo domu je stále čo robiť. Ale je obrovský rozdiel byť pri práci na čerstvom vzduchu a zveľaďovať vlastný dvor."

Za prácou do Bratislavy teraz herečka dochádza autom. Samozrejme, najradšej by bola, keby chodila hrávať a dabovať iba vtedy, keď sa jej chce. "Ale inak to vôbec nie je také strašné, behom polhodiny som v Bratislave. Najviac času zaberie doprava priamo v meste, ktorú človek musí prežiť. Radšej vopred počítam s tým, že ma zastaví dopravná zápcha," hovorí.

Rebríček hodnôt sa v dome so záhradou mení. Szidi je dnes rada, že sa nemusí prechádzať v nákupných centrách. Mimoriadne dôležitá sa pre ňu stala záhradkárska výbava - kosačka, motyka, hrable, krhla. Tvrdí, že nie je nič krajšie, ako mať svoju záhradu a priestor, v ktorom si môžete napĺňať vlastné predstavy.

Napriek tomu, že ľudia Szidi na dedine rýchlo spoznali, neprišla o súkromie a pokoj, ktorý potrebovala nájsť. "Máme príjemných susedov, poradia nám a veľa sa od nich učíme. Aj môj starší syn Krištof si rýchlo zvykol. Chodí tu do školy. Jonáš pôjde čochvíľa do škôlky. Žijeme prirodzenejší, zdravší život. Napodobňujem svojich rodičov, a zároveň robím všetko s pocitom, že zanechávam čosi pre svoje deti."

Spoločenský život jej vôbec nechýba. Keď sa naskytne príležitosť, rodina usporiada grilovačku, zídu sa najbližší priatelia, a to jej stačí. Deti ju spoľahlivo zamestnávajú, nemá čas myslieť na iné veci. "Dlho sa mi zdalo, že ľudia si prestali dôverovať," hovorí. "Teraz vidím veci inak, lebo som sa vrátila do prostredia, v akom som vyrastala. Dedina už síce sčasti spanštela, ale starších ľudí akoby sa to netýkalo. Sú čistí ako deti. A takú dedinu mám rada." (ea)