Internet zmenil žurnalistiku a blog ju mení naďalej. A čo viac: blogerstvo vytvára novú sféru komunikácie, odlišujúcu sa od novín i od súkromných listov. Azda je to niečo medzi tým? Ten malý literárny útvar zvaný blog, by mal byť analyzovaný, mali by o ňom vznikať štúdie a diplomové práce. Tak ako sa kedysi uvažovalo o francúzskom novom románe, malo by sa dnes uvažovať o blogu. Možnosť pri blogovaní okamžite reagovať je nezaplatiteľná. Blog.sme.sk sa stal pokladnicou literárnych a publicistických žánrov, skečov či osobných spovedí. To, že sa zaregistrujete, napíšete článok, zredigujete ho, odošlete a necháte napospas na veľkom blogerskom bojisku, to je presne ten proces, ktorým vždy prechádzalo klasické autorstvo. Miesto tých, ktorí sa stali autormi vďaka štúdiu, svojmu srdcu, alebo z donútenia, sme teraz autormi všetci tí čo blogujeme. Píšeme, uvažujeme, koho ten malinký kúštik nášho ja bude zaujímať, potom ho jediným kliknutím pošleme na cestu okolo sveta. Pred časom sa to nazývalo procesom objektivizácie. Pre každého autora bola objektivizácia mukami a bolesťou, niektorí autori si kvôli nej vzali život a niektorí šli do blázinca. Dnes, zdá sa, veci neberieme tak vážne. Objektivizácia kliknutím myši nie je tak náročná a možno tak závažná ako vydanie knižky poviedok, hoci na vlastné náklady.

Prekvapuje ma, koľko ľudí má potrebu objektivizácie. Koľkí ľudia sa chcú pomeriť pod prísnym pohľadom čitateľov. Je mi ľúto blogerov na sme.sk, ktorí majú pod svojim textom ešte po štrnástich dňoch poznámku Diskutujte, čo inými slovami znamená, že k blogu sa ešte nikto nevyjadril. Hovorím si, ako asi prežívajú svoj problém tí, čo majú príliš nízku karmu. Prekvapuje ma, koľko ľudí má potrebu formulovať a prezentovať svoje myšlienky a vyjadrovať sa k veciam. A teší ma to, pretože sa niekedy už už zdá, že sme stále viac uzavrení v ulitách a nikoho nič verejné nezaujíma. Ale prekvapuje ma ešte jedna vec: blogovaním sa vraciame do nezávideniahodného stavu chudobných autorov, ktorí síce písali od srdca, ale nedostávali za to žiadne peniaze. Ide vlastne o úplne protichodný pohyb v dnešnej špecializovanej spoločnosti, ktorá za každý výkon platí peniaze. Predstavte si napríklad kopáčov. Priveďte ich k výkopu, tu je krompáč, kopte. Prvé, čo kopáč urobí je, že sa spýta koľko za to. Nič, poviete mu, je to len z lásky k výkopu. A čo na to kopáč? Sekne s krompáčom a povie vám, že si máte kopať sami. Bloger však svoj krompáč zdvihne a hrdo s ním bude pracovať a ešte zaplatí za elektrinu a za pripojenie. Nie je to paradox? Poviete si, že písať je pre blogera hobby podobne ako pre kopáča, ktorý pracuje na svojej záhradke. Ale bloger to predsa nerobí pre seba! On píše, kutre, tvorí, objektivizuje pre druhých, a všetko zdarma. A ešte sa na to teší!

Myslím, že blogerstvo je okno do budúcej spoločnosti, kde sa nebude za nič platiť a kde sa práca stane verejným statkom. Bude to akási nová obdoba komunizmu pera. Každá akcia budí predsa reakciu. Vysoko špecializovaná spoločnosť, kde musíte platiť za každú radu, platiť dane, zakladá svoj vlastný protiklad. Na blogu sa radí zadarmo, zadarmo sa rozprávajú milostné príbehy, rovnako aj cestopisy a politické komentáre. To, čo robili predtým špecialisti za peniaze, robíme teraz zadarmo my blogeri. Chceme mať pocit autorstva a objektivizácie, možno sa chceme stať trochu slávnymi. Chceme byť čítaní bez všetkých tých mediálnych masáží a rebríčkov. Teší nás komunikácia. Nepovažujeme ju za výkon, ale za zmysel života. A tým pripravujeme novú, možno lepšiu spoločnosť. Nie, nesmejte sa, myslím to vážne. Internet a blogerstvo sú zas po rokoch niečím čo patrí nikomu a všetkým a pritom sa k tomu správame, ako by to bolo naše! Aj tí ropní šejkovia, ktorí chcú toľko peňazí za každý galón ropy, si radi zachatujú alebo zablogujú.

Len keď je tma a duje severný vietor, napadajú mi depresívne myšlienky, hovorím si skryte: Nakoniec by tá nová blogerská spoločnosť mohla dopadnúť trochu inak: za ropu a výkopové práce sa bude platiť stále viac. A slová budú tak lacné, že začneme komunikovať pomocou galónu ropy.