Mária Kišonová-Hubová,
operná speváčka,
matka Martina Hubu

Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Vždy to bol veľký huncút. Vymýšľal čo sa len dalo, mal výborných priateľov od susedov, patrila im celá ulica. Bol veselé, ale rozumné chlapča.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Jeho dobré srdce. Možno svojím vystupovaním ani nepôsobí takým dojmom, ale je naozaj dobrák. Napriek obrovskej pracovnej zaneprázdnenosti je veľmi pozorný syn. V dobrom slova zmysle je to človek vysokých nárokov nielen voči sebe samému, ale aj voči svojmu okoliu. Myslím si však, že sa mu dá vyhovieť.
V čom ste si podobní?
Asi v našom zmysle pre humor. Chodievam k nim v nedeľu na obed a keď sa my dvaja stretneme, dá sa povedať, že ľudia okolo nás sa zabávajú na tom, ako si vieme kontrovať.
V čom ste úplne odlišní?
Asi je to len generačný rozdiel, z ktorého vyplývajú nejaké "odlišnosti". Nie sú také zásadné, aby sme si nemohli porozumieť.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Za to, keď sa pekne správal ku svojim dvom sestrám. Vedel však povymýšľať veci, ktoré dievčatám nie vždy vyhovovali. Svoju staršiu sestru večne kmásal za jej dlhé copy... Ale pánbohchráň, keby to chcel urobiť niekto iný! Dnes ma uspokojuje vedomie, že svojim blízkym vždy rád poskytne svoju ochranu.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Nemala som na to čas, mala som náročné, hoci krásne povolanie. Celé roky pri nás bývala moja mama.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Bohužiaľ, moje a manželove zamestnanie si vyžadovali predovšetkým večery. Ale myslím, že moja mama, ktorá s nami bývala, ma v tomto ohľade nahradila.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Asi práve túto našu večernú absenciu. Ale inak, pokiaľ sme vládali, deťom sme sa venovali. Môj manžel bol nesmierne citlivý a dobrosrdečný človek, srdečný vzťah k deťom bol u nás veľmi prirodzený a spontánny. Témy, ktoré sme doma preberali boli vždy také zaujímavé, že naše deti sa ich zúčastňovali. O nič sme ich neukrátili.
Myslíte, že si rozumiete?
Po každej stránke veľmi dobre. Od tých najzákladnejších serióznych životných otázok až po zmysel pre humor.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Dnes už asi nie. A potom, v našom povolaní si môžeme v rámci rodinných posedení tak nanajvyš poradiť. Prípadne aj prejaviť nesúhlas, čo je u nás, chvalabohu, zvykom dosť kľudne prijímať. Pre náš život to je veľmi dôležitý moment - vedieť sformulovať a vysloviť správnu kritiku a vedieť prijať dobrú kritiku. Inak sme v našom výkone v konečnom dôsledku odkázaní len sami na seba.
Ako hodnotíte Tančiareň - jedno z posledných predstavení, ktoré režíroval váš syn a za ktoré dostal ocenenie Divadelné dosky ako za najlepšiu inscenáciu uplynuloje sezóny? Patríte predsa k tým, ktorí osobne zažili mnohé spoločenské zvraty v našej krajine a sú preto schopní zhodnotiť hrou ponúkanú retrespektívu...
Považujem toto predstavenie za nesmierne dôvtipné. Cítiť z neho veľký rozhľad. Obdivujem všetkých aktérov na javisku, aj študentov, ich nadšenie pre tento štýl práce, celkom odlišný od bežného hereckého prejavu. Potešilo ma, pretože si myslím, že sa ním Martin sympaticky prezentoval pred obecenstvom. Je založené výlučne na pohybovej stránke a napriek tomu je veľmi obsažné, výrečné a, myslím, potrebné.

Mária Kišonová-Hubová - patrí k zakladajúcej generácii sólistov opery SND. Dlhoročná primadona, sopranistka, sa v štyridsiatych rokoch zosobášila s Mikulášom Hubom, nestorom slovenskej činohry. Vychovali dve dcéry a syna. Aj vo svojich 87. rokoch o divadle stále čulo a tvorivo premýšľa. Pravidelne chodí na činoherné a operné predstavenia nielen kvôli osobným spomienkam, ale ako hovorí: "Aby som sa  potešila tým, ako si dnešní mladí ľudia, vzdelaní umelci, počínajú na javisku. Ako pracujú s dielom, ktoré predvádzajú, a zakaždým oceňujem očividnú snahu uplatniť na javisku umenie a nielen seba." V januári sa na knižných pultoch objavila zaujímavá publikácia Volali ma Mimi. Zostavovateľka Terézia Ursínyova v nej na základe osobnej výpovede Márie Kišonovej-Hubovej zachytila prierez tvorivej dráhy a osobného životného príbehu našej poprednej umelkyne.

Martin Huba,
herec a režisér,
syn Márie Kišonovej-Hubovej

Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Rozhodne som nebol bezproblémové dieťa. Každý rodič však musí s rozumnou dávkou problémov vopred počítať. Keď je dieťa energické, životaschopné, živé, tak určitý druh starostí prináša automaticky... Ale aj keď som bol mierne problémový, rodičia boli natoľko silní, že "problémy ukočírovali".
Čo by na to povedali vaše dve sestry?
Mal som "široký záber" - jedna sestra je odo mňa staršia, druhá mladšia. Mladšiu som terorizoval, lebo bola mladšia, a tú staršiu, chudinku, preto, lebo som si chcel dokázať, že nie som od nej slabší a menší. Dodnes mám smerom k nim istý druh výčitky...
V čom sa vám mama najviac páči?
Je veľmi húževnatá, energická. Páči sa mi, ako bojuje so svojou mimoriadnou potencionalitou. Uvedomuje si, že je veľmi silný jedinec a nachádza odhodlanie tú svoju silu v sebe zvládnuť a nasmerovať ju nanajvýš zmysluplne. Zužitkovala, čo dostala do vienka.
Aké vlastnosti ste zdedili po mame?
Tak ako ona, som posadnutý vecami, ktoré sa rozhodnem dosiahnuť. Mám po nej veľa energie, a to považujem v mojom životnom príbehu za dominantnú vec. Pomohlo mi to dostať sa z množstva komplikovaných situácií, ktoré naša profesia so sebou nesie.
V čom ste odlišní?
Som rád sám. Mám rád skaly, hory, prírodu, ktorá nie je poznačená kultiváciou človeka. Moja mama ju zas má rada už pokorenú - skultivovanú, "sparkovanú".
Čo ste jej najčastejšie vyčítali?
Asi to, že sľúbené mamou bolo zo strany nás - detí - pomerne ťažko vydobyté. Nemám na mysli zásadné veci, tie boli v poriadku možno až nadpriemernom. Ale také tie detské drobné prosby. Na druhej strane, ťažko vydobyté splnenie prísľubu má aj svoju výhodu. Človek sa naučí za to, čo chce, bojovať.
Rozprávala vám rozprávky?
Klasickú starostlivosť rodičov o dietka na seba prebrala naša omama. Mama rozprávky plne nahrádzala spevom. Veľmi rád som počúval, keď sa v susednej izbe učila árie. Predstavoval som si pri tom tie najfantastickejšie príbehy. Mama mi vlastne rozprávky vyspievala bez toho, aby o tom vedela.
Pomáha vám nejako dodnes?
Napriek svojmu zrelému veku má mama neobyčajne jasnú hlavu. V hodnotení práce na javisku má bystrý a dosť nemilosrdný postreh. Vždy sa ním vyznačovala, dokonca považovala za svoju povinnosť byť kritická. mal som napríklad zakázané v jej prítomnosti spievať. Nepovažovala spev za moju najsilnejšiu stránku. (Smiech.) Vážim si mamin názor a som naň zvedavý. No a pomáha nám už tým, že je. Sála z nej energia a je dôkazom, že sa dá dôstojne existovať aj vo vysokom veku.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na našu záhradu a psov. So záhradou je spojený pocit osamelej voľnosti, no a psy... - asi bolo pre mňa v detstve neobyčajne silným momentom, keď som cítil prítomnosť nemého druha.
Čím si myslíte, že by ste mame urobili najväčšiu radosť?
Keby som si kúpil inú čiapku! (Smiech.) Myslím, že bu ju potešilo, keby som svoju obvyklú odpoveď na otázku známych, ako sa má - "Ďakujem má sa dobre, ešte stále sa jej všetci bojíme!", zmenil a upresnil: "Hoci ju všetci máme veľmi radi, stále sa jej bojíme!" Chcem, aby vedela, že je to uznanie. 
Viete o maminej prvej láske - kto to bol?
Viem len toľko, že mala neobyčajne prísneho otca. Na svoje prvé lásky spomínala skôr v súvislosti s výčitkou smerom k nám, keď začínali tie naše. Vetami typu: "Vieš, čo by ti môj otec za toto spravil?" Podľa týchto reakcií som usudzoval, že buď bol starý otec naozaj veľmi prísny, alebo mamine prvé lásky museli byť veľmi divoké. (Smiech.) Pravdupovediac, o maminých prvých láskach veľa neviem a ani ma nejako nezaujímajú.
Svoju matku ste videli na javisku od útleho detstva. Ktorá jej postava vás najviac zaujala?
Nebudem originálny, ale jej stvárnenie Musetty v opere Bohéma. Mohol som mať päť rokov. Najprv som ju počul doma, to v divadle ma potom vyrušovalo.

Martin Huba - divadelník, režisér, herec a pedagóg. Za sebou má úspešné réžie inscenácií mnohých autorov svetovej dramatickej literatúry a najnovšie cenami ovenčenej Tančiarne. V januári naštudoval so študentmi predstavenie Incident. Momentálne sa pripravuje na réžiu Kráľa Leara v Prahe v rámci shakespearovského leta na Hradčanoch. Po úspechu českého filmu Musíme si pomáhať, kde stvárnil postavu nacistického generála Kepkeho, ho ľudia v pražských uliciach spoznávajú rovnako ako v tých bratislavských. Pražské  publikum už po tretí rok môže zhodnocovať jeho herecký výkon, ocenený Cenou Alfreda Radoka, v priestoroch divadla Na zábradlí, kde pravidelne hrá v úspešnom predstavení Divadelník.

Autor: TV oko / Foto: Peter Leginský