sti, rozhodnutia kolegov necháva bez komentára. Spolu s ďalšími sudcami Najvyššieho súdu zažila svojvôľu jeho bývalého predsedu Štefana Harabina, ale v jeho kritike je zdržanlivá, lebo je dlhodobo práceneschopný. Napriek tomu je jednou z mála právničiek a právnikov, čo sú ochotní pokúsiť sa hovoriť o svojom povolaní a o sebe otvorene. Keď pred dvomi rokmi neúspešne kandidovala na predsednícke miesto Najvyššieho súdu sama, jej manžel, vtedajší generálny prokurátor Milan Hanzel tvrdil, že sa pre ňu vzdá svojej funkcie. Jediná žena vo vrcholnom orgáne súdnej moci - Sudcovskej rade - sudkyňa Ida Hanzelová.

Napriek tomu, že dve tretiny sudcov na Slovensku sú ženy, vy ste v Súdnej rade jediná medzi 17. mužmi. Uvedomujete si to pri zasadaniach?
Nezamýšľam sa nad tým. Cítim sa jednou z ôsmich sudcov, ktorých zvolil sudcovský zbor. Deviatym je podľa ústavy stanovený predseda Najvyššieho súdu a ďalších deviatich členov Rady nominoval parlament, vláda a prezident. Cením si však, že vo voľbách som mala oproti svojim kolegom sudcom najvyšší počet hlasov. Možno sa to stalo preto, že ma mnohí sudcovia poznajú z mojej prednáškovej práce so súdnymi čakateľmi a zo skúšobných komisií. Tu by bola asi na mieste otázka, prečo vláda, parlament a prezident republiky, ktorí nominovali po troch členov Súdnej rady, ani v jednom prípade nezvážili osobu ženy, ktorá by bývala zodpovedala ich kritériám. Som presvedčená, že mnoho kolegýň by bolo prínosom pre Súdnu radu.

Pred dvomi rokmi ste neúspešne kandidovali na post predsedu Najvyššieho súdu. Nepoškodilo vám, že váš manžel, Milan Hanzel, bol vtedy generálnym prokurátorom?
Neviem. Nevylučujem to. Milan však vtedy dal jednoznačne najavo, že ak budem zvolená, on sa vzdá svojej funkcie. Ale myslím si, že táto okolnosť nebola rozhodujúca. Po príčinách som ani nepátrala.

Existuje názor, že rozhodujúcim faktorom bolo, že pred rokom 1989 ste boli šéfkou straníckej organizácie KSS na ministerstve spravodlivosti. Viete o tom?
Nie som si tým vôbec istá. Po novembri 1989 mi nikto nijakým spôsobom nedal pocítiť, že by som preto nemohla profesionálne rásť. Ani ponovembroví ministri, ani predseda Najvyššieho súdu profesor Karol Plank, ktorý ma v roku 1992 zavolal na Najvyšší súd a ponúkol mi funkciu predsedníčky senátu v novom správnom kolégiu.

Ako mladá čakateľka ste vstúpili do justície na začiatku normalizácie. Ako ste ju vnímali?
V 70. roku sa mi krátko po skončení fakulty a nástupe do súdnictva narodil syn. Po materskej dovolenke som nastúpila na Okresný súd v Banskej Bystrici do rozbehnutého vlaku, keď odtiaľ muselo odísť viac sudcov, a bolo množstvo nevybavenej agendy. Snažila som sa robiť svoju prácu podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Boli to bežné občianskoprávne a rodinné spory, ktoré poznáme aj dnes. Príčiny vzniku týchto sporov sa odvtedy nijako nezmenili. Ak je medzi ľuďmi nevraživosť, tak existuje bez ohľadu na spoločenské pomery, a musia ju riešiť súdy. V roku 1978 som nastúpila na Ministerstvo spravodlivosti do oddelenia odškodňovania, kde doznievali súdne rehabilitácie a odškodňovanie za 50. roky. Videla som dosť spisov o ľudských osudoch na to, aby som vedela posúdiť, čo priniesli zásahy do nezávislého výkonu súdnictva.

Takmer o dvadsať rokov prišiel november 1989. Ako ste ho zažili?
Zastihol ma v období, keď bol môj otec po maminej smrti ťažko chorý, keď Milan pracoval v Trenčíne a bola som v Bratislave s deťmi sama. Bola to spoločenská zmena spojená s osobnými problémami, ktoré na mňa veľmi doliehali. Spomínam si na ten čas, akoby na mňa niečo definitívne padalo. Nebránila som sa však žiadnym zmenám. A už vôbec nie odpolitizovaniu súdov a súdnej správy. Neskôr som sa zúčastnila na príprave odštátnenia štátnych notárstiev a na zabezpečení účasti rezortu na prvej vlne privatizácie. A keď som sa ocitla u profesora Planka na Najvyššom súde, práca na konštituovaní správneho súdnictva ma tak zaujala a pohltila, že dnes by sa mi ťažko odchádzalo do dôchodku, lebo ma veľmi baví.

Nebolo súčasťou vašej straníckej funkcie aj kádrovanie?
Na kádrovanie pre oblasť súdnictva existovala osobitná nomenklatúra. Pokiaľ išlo o ministerstvo, stranícka organizácia nemala personálnu právomoc a ani žiadny vplyv na výber funkcionárov alebo sudcov. A hodnotenia sa robili výhradne na pracovnej úrovni.

Vášho manžela Milana Hanzela navrhli na post generálneho prokurátora ľavicové sily. Ostali vám spoločné ideály z minulosti? Sympatizujete s ľavicovými postojmi?
Aj sudca sleduje politiku a vývoj strán, i keď platí zákaz členstva v strane a zákaz politicky sa angažovať, čo nepociťujem ako obmedzenie. S Milanom sme obaja vyšli zo skromných pomerov a ak sme sa k niečomu dopracovali, tak vlastným úsilím. Pre nás bola práca tým prvoradým, samozrejme, popri deťoch, ktoré sa našťastie vydarili aj popri našej zaneprázdnenosti. A hoci sa nám podarilo pre naše deti vytvoriť oveľa viac, než mohli urobiť naši rodičia pre nás, je samozrejmé, že podvedomé sociálne cítenie mám. Prečo by ho mal človek zakrývať? Jednoducho je a zrejme sa nezmení.

Dnes, v čase reforiem, si práve výkonná moc osvojila postoj, že ignoruje sociálne napätie...
Dennodenne mám na stole sociálnu problematiku a viem, čo priniesli zmeny sociálnych zákonov posledného obdobia. V súvislosti s reformou sociálneho poistenia pojednávame prípady, kde zisťujeme, že nie všetko sa podarilo. Mnohým ľuďom sa uškodilo tým, že sa nepovedala celá pravda o tom, na koho sa zákon o sociálnom poistení bude vzťahovať. Boli dezorientovaní, čakali na nový zákon a nakoniec zistili, že sa na nich nevzťahuje alebo sa im odňali už priznané práva. Teraz sa súdia. Oblasť rozhodovania v dôchodkovom zabezpečení a dôchodkovom poistení je niečo, na čo treba nielen právo, ale aj rozumné sociálne cítenie. Nie všetky sociálne sťažnosti, ktoré sa v odvolaniach objavujú, môžu byť právne relevantné. Ale niektoré naozaj sú. Je nevyhnutná určitá životná skúsenosť na to, aby sa to dalo vycítiť a správne zareagovať. Často však zisťujeme, že nie každý sudca je dostatočne citlivý na posudzovanie tejto oblasti.

Takže v práci sudcu je cit jednou zo základných podmienok?
Samozrejme, že aj cit. Cit pre postihnutie toho, v čom je skutočný problém. Za posledného poldruha roku sa napríklad v otázkach odnímania invalidných dôchodkov hovorí len o činnosti sociálnej poisťovne, prípadne posudkových lekárov. Množstvo týchto prípadov sa ocitne na súdoch. A práve súdy rozhodujú a doťahujú sporné záležitosti, ktoré sa nie celkom dobre zvážili - či už legislatívne, alebo samotným rozhodnutím a postupom pri odňatí dávok .

Počúvajú ministerstvá názory sudcov? Existuje spätná väzba?
Dúfam, že existuje. Keď dostanú naše rozsudky, azda si ich niekto aj prečíta a postupom času sa možno dostavia aj legislatívne zmeny. Už aké, to je druhá vec, samozrejme. Môže sa na ne reagovať spôsobom, ktorý prinesie úľavu, ale aj opačným. Hoci u nás nemáme samostatnú sústavu správnych súdov, jednoznačne platí možnosť preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy na základe princípu generálnej klauzuly, čo znamená, že každé právoplatné rozhodnutie o subjektívnych právach a povinnostiach občanov je súdom preskúmateľné. Toto ústavné právo by si mal každý oveľa viac uvedomovať.

Akú váhu má vo vašom prostredí názor Národnej asociácie sudkýň Slovenska?
Nie som jeho členkou, už nemám kapacitu, aby som sa angažovala v ďalšej oblasti. Asociácia sudkýň však podala veľa rozumných podnetov, ktoré boli akceptované. V otázkach ochrany detí a žien pred násilím urobili veľký kus roboty. Zásadne sa vyjadrovali k poslednému návrhu novely občianskeho súdneho poriadku. Ak vytrvajú, časom sa ich prínos bude prejavovať viac. Pokiaľ ide o Združenie sudcov, tak jeho prvoradým cieľom a úlohou je stále pripomínať a strážiť nezávislosť súdov a sudcov.

Ako dnes hodnotia vaše dve dospelé deti, že ich matka celý život na sebe tvrdo profesionálne pracovala?
Odborné otázky sa u nás premieľali každý deň. Ani syn, ani dcéra však nie sú právnikmi. Neviem, či to nie je preto, že toho mali doma dosť. (Smiech.)

Občania považujú právnikov za akýchsi poloúradníkov, alebo „vybavovačov". Ako sudkyňa Najvyššieho súdu však možno operujete aj s klasickou kategóriou práva, ktorej sa hovorí duch zákona. Ako by ste ju vysvetlili?
Aj v každodennej rutine by mal mať sudca možnosť rozmýšľať nad duchom zákona. (Smiech.) Uvediem príklad. Duchom zákona v sociálnom poistení by malo byť to, aby umožňoval poskytnúť človeku slušné sociálne zaistenie v tých prípadoch, keď to potrebuje. Ak obsahuje rad ustanovení, ktoré takémuto človeku bránia v uplatňovaní jeho práv, tak asi ten duch zákona nie je celkom domyslený. Niečo mu chýba. Duch zákona by mal byť vždy dobromyseľný. Potom aj sudca môže byť spravodlivý.

Ak svojich kandidátov navrhuje vláda, parlament a prezident, nie je to politizácia Súdnej rady?
Bezprostredne vari nemožno hovoriť o politizácii. Bola som pri tom, keď sa v roku 2000/2001 tvorila príslušná hlava ústavy, kde boli rôzne variácie, akým spôsobom postaviť Súdnu radu. Iný názor na jej zloženie mali sudcovia, iný politici. Vtedy sa politická dohoda dala dosiahnuť len takouto úpravou. Dnes, na základe sotva štvorročnej skúsenosti, môžeme len veľmi ťažko povedať, či je to vhodný postup, alebo nie.

Nie je tu miesto na obavu, či takýto výber členov Rady neohrozí jej nezávislosť?
Nemyslím si to. Členovia Súdnej rady z radov nesudcov vnášajú podnety a informácie o tom, ako vnímajú iné inštitúcie a verejnosť činnosť súdnictva, čo je dobre. Na druhej strane je rozhodovanie Súdnej rady ťažkopádnejšie.

Načo je vlastne dobrá Súdna rada?
Ak hovoríme o trojdelení moci na zákonodarnú, vládnu a výkonnú, Súdna rada by mala byť predstaviteľom nezávislej súdnej moci. Aj jej dnešné kompetencie výrazne posunuli garancie nezávislosti súdov a sudcov od moci zákonodarnej a výkonnej. Napriek tomu v médiách a verejnosti stále pretrváva omyl, že súdy sú súčasťou rezortu ministerstva spravodlivosti. Nie sú.

Čo je teda úlohou ministerstva spravodlivosti voči súdom?
Ministerstvo spravuje súdy pokiaľ ide o ich financovanie a materiálne zabezpečenie, v personálnej oblasti má dbať o potrebný počet sudcovských miest a súdneho aparátu a podobne, ale nie je predstaviteľom súdnictva ako jednej z troch základných zložiek moci.

Mnohí sudcovia tvrdia, že minister Daniel Lipšic je primladý na to, aby rozumel súdnictvu. Majú pravdu?
Nie je to jeho vina, že má taký vek, aký má, skôr je to jeho výhoda. Práve z toho vyplýva jeho väčšia razancia v riešení niektorých otázok, ku ktorým by sa v konzervatívnej justícii malo pristupovať premyslenejšie a s väčšou rozvahou, aj za cenu opustenia momentálnych a rýchlych riešení, ktoré nemusia priniesť očakávaný efekt. Konzervativizmus je typickou črtou justície a platí všade na svete. Treba to zohľadňovať.

Kritizujú ho aj za jeho disciplinárne opatrenia, ktoré sudcovia priveľmi neberú do úvahy, čo Lipšic označuje za falošnú solidaritu.
Minister spravodlivosti nerozdáva disciplinárne opatrenia, iba ich navrhuje. Je to pozostatok z predchádzajúcich právnych úprav, pri ktorých nikto nerozmýšľal, či minister spravodlivosti akejkoľvek vlády ako predstaviteľ výkonnej moci, má mať na to vôbec právo. Momentálne to však platí a je len na ňom, či toto svoje právo využije, alebo nie. Skôr by som položila otázku, prečo podávanie disciplinárnych opatrení neodkladne a vo väčšej miere nevyužívajú predsedovia krajských súdov. Prečo ich v týchto otázkach supluje minister. No a po prijatí nového zákona o sudcoch má toto právo aj Súdna rada.

Využíva ho?
Súdna rada práve prichádza k záveru, že využije toto oprávnenie len v tých prípadoch, ak nebude iné východisko. V posledných rokoch nastali významné zmeny v zložení disciplinárnych senátov. Vznikli nové, zmiešané disciplinárne senáty, v ktorých sú právnici z rôznych oblastí, advokáti, prokurátor... Tu sa zobrala na zreteľ téza ministra Lipšica, aby sa na kontrole činnosti sudcov podieľali predstavitelia ďalších právnických povolaní. Už nemôžeme hovoriť o nejakej sudcovskej solidarite, lebo na prijatí alebo odmietnutí návrhov disciplinárnych opatrení voči sudcom sa podieľajú aj predstavitelia iných zložiek. Samotné disciplinárne senáty zostavuje Súdna rada, teda nielen sudcovia.

Aké pripomienky k práci súdov majú notári alebo advokáti?
Predseda Slovenskej advokátskej komory Štefan Detvai jednoznačne podporil požiadavku Súdnej rady o zvýšenie počtu sudcov. Ľudia, ktorí sú odkázaní na to, aby súdy o ich návrhoch rozhodovali, chápu, že určitý počet vecí môže zvládnuť len určitý počet ľudí a ak nepridáme ďalších, nič sa neurýchli. Pokiaľ ide o posudzovanie disciplinárnych previnení, musíme si všimnúť, že advokáti, notári a v súčasnosti aj prokurátori si tieto veci riešia sami medzi sebou.

Chápete to ako nespravodlivú disproporciu?
Je tu určitá nespravodlivosť, lebo si nemyslím, že sa mali začať riešiť problémy v súdnictve práve takto. Na druhej strane je dobré, keď ostatní vidia, čo sa sudcom vyčíta a že niet čo zakrývať.

Nejde tu o akési podrývanie autority súdov zo strany výkonnej moci?
Samozrejme, že žiadna kritika nepridá na popularite, uznaní, akceptovaní sudcu ani súdu. Čím nechcem povedať, že by sme mali vylúčiť kritiku ako takú. Podstatné však je, do akej miery je kritika podložená hĺbkou znalosti problematiky, a či sa neposúva len po povrchu javov. V súdnictve je väčšinou všetko zložitejšie, než to vyzerá na prvý subjektívny pohľad.

Máte na mysli verejnú mienku?
Mrzí ma, ak sa o súdoch a sudcoch vyjadrujú ľudia, ktorí v živote nemali so súdnictvom nič spoločné. Ak novinár zastaví na ulici nejakého občana a opýta sa ho, či si myslí, že sú naše súdy skorumpované, alebo nie, ale nepoloží mu už otázku, či sa vôbec niekedy s prácou súdov konfrontoval osobne. Bez ďalšieho skúmania potom odvysiela názor, že súdom nedôveruje. A to iba na základe navodenej atmosféry.

Mnohí ľudia si však dosť dobre uvedomujú, že bývalý predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin, ktorý sa preslávil svojimi podivuhodnými praktikami a udeľovaním neoprávnených odmien, je stále vaším kolegom. Aj preto nie je obraz Najvyššieho súdu nejaký ideálny, ak spomínate nevedomých občanov...
Najvyšší súd tvorí v súčasnosti okolo 70 sudcov. Jeho obraz tvoríme všetci, každý deň a každým rozhodnutím. A tých rozhodnutí sú ročne tisíce. Obdobie predsedníctva Štefana Harabina je za nami už takmer tri roky. Bolo poučné, z každej stránky a pre každého z nás. Musím však podotknúť, že napriek všetkému by predseda Najvyššieho súdu mal mať otvorené možnosti z hľadiska vlastného rozhodovania v odmeňovaní,
rovnako ako akýkoľvek riadiaci pracovník v inom rezorte. Navyše, sudcu nemožno kúpiť odmenou, lebo ju nedostáva za množstvo a spôsob rozhodovania, ale výhradne za mimorozhodovaciu činnosť.

Dá sa odôvodniť prefeminizovanosť súdov výškou platov?
Bolo obdobie, keď sa sudcovské platy v ničom neodlišovali od platov referentov okresných úradov. Muži vtedy naozaj hľadali uplatnenie v iných oblastiach. Postupne sa to mení a ak stále pretrváva prevaha žien, obávam sa, že vyplýva z rozdielnej kvality prípravy na povolanie. Odzrkadľuje sa to už v zložení študentov práva, neskôr sa lepšia príprava žien ukazuje vo výberových konaniach na súdnych čakateľov a vyšších súdnych úradníkov. Iste, žena v justícii má stále postavenie a nemenné pracovisko - je to pre ňu určitá garancia istoty - ale práca sudcu nie je o nič ľahšia ako ktorékoľvek iné právnické povolanie.

Súdna agenda stále narastá. Je predpoklad, že bude narastať ďalej?
Ak narastá agenda, rozhodne to nie je pre súdy samotné. Stačí sa pozrieť do podnikateľskej sféry, odkiaľ počujem také vyjadrenia, že súdy brzdia podnikateľskú aktivitu... Nuž, ale kto zásobuje súdy spormi? Predsa samotní podnikatelia, ktorí si medzi sebou neplnia vzájomné povinnosti. Podnikateľské združenia by asi mali začať s upratovaním vo vlastných radoch. Mali by začať zvažovať, či sú podnikatelia voči sebe ohľaduplní, uznanliví, či si plnia záväzky, alebo sa spoliehajú na to, že za nich ich spory bude riešiť súd, čiže štátny aparát. To je základná otázka. Celý rad zbytočných trestných oznámení a návrhov na ochranu osobnosti prichádza aj od politikov, lebo sa nevedia medzi sebou zhodnúť a kultúrne zhovárať. Nedokážu si slušne odpovedať a zásobujú súdy novými podaniami. Navyše, sudca na ne často vynakladá oveľa viac psychických síl a námahy, než na vybavenie ťažkého právneho sporu. Kultúrny národ by sa mal naučiť zvažovať, kedy a za akých okolností sa treba súdiť, a kedy a za akých okolností sa musia hľadať iné možnosti riešenia.

V Súdnej rade po vašom boku zasadá bývalý sudca Ústavného súdu Tibor Šafárik, dnes advokát, ktorý sa preslávil svojím rozhodnutím, keď v decembri 1999 vyhovel podaniu exnámestníka SIS Jaroslava Svěchotu vo veci porušenia jeho ústavných práv a tým potvrdil platnosť amnestií Vladimíra Mečiara. Po tomto rozhodnutí nebolo možné stíhať Ivana Lexu a ďalšie osoby za zavlečenie Michala Kováča mladšieho. Nevyvoláva tento fakt prostú reakciu ľudí, že nepociťujú žiadnu prehnanú úctu k Súdnej rade?
V roku 1999 išlo o rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým sú všetci sudcovia i občania v právnom štáte viazaní. Nebolo to rozhodnutie jedného človeka. A nechcem sa dotýkať nominácií, ktoré urobili ústavní činitelia, v prípade Tibora Šafárika to bol prezident Schuster. Ale všetky postrehy a názory, ktoré odznejú v Súdnej rade, najmä od ľudí, čo nie sú členmi justície, sú pre sudcov poučné. Je jasné, že prirodzená úcta k súdnictvu ako k celku a Súdnej rade sa vytvára aj tým, akým spôsobom sa k súdnictvu stavia iná zložka moci v rôznych súvislostiach. Napríklad, ak sa nenájde v zákone o štátnom rozpočte jediná kapitola, ktorá by hovorila - toto je kapitola súdnictva, bez ohľadu na to, kto ju spravuje, ak takáto kapitola nikomu nechýba, aby sme sa raz mohli opýtať a v zákone vidieť, koľko tento štát vynakladá na súdnictvo, rovnako to svedčí o miere úcty, o nedostatočnom uznaní a uvedomení si existencie súdnej moci ako takej. Súdna moc pritom garantuje ochranu práv všetkých a každého. A len málokedy sa okrem možných pochybení vníma aj opačná stránka práce sudcu - jeho neustále súžitie s prípadom, vnútorné zápasy pri hľadaní pravdy a spravodlivosti. Dnes sa ujal systém otvorených dverí, možno by sme sa aj my mali viac otvoriť verejnosti, ktorá nadáva na našu pomalosť. Aby ľudia nielen počuli o tých štósoch, ktoré čakajú na poradie, ale ich aj videli na vlastné oči.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ