Vlčiak Batu je uspaný a doktor Faga mu môže začať operovať oko za asistencie sestričiek, ktoré na veterinu "zbehli" z ľudských nemocníc.
Je tesne pred ôsmou ráno, keď kúsok za Trnavou zabočíme k budove, ktorej priečelie zdobia namaľovaný pes, mačka a kôň. Pri vchode je kus steny obložený modrými kachličkami. Pod nimi odtokový kanál a upozornenie - toaleta iba pre psy. Prvé zvieratá, ktoré nás vítajú, sú dve hrdličky pijúce svorne z kaluže. Spomeniem si na Noemovu archu. Stačí vojsť a človek akoby sa skutočne ocitol na palube biblickej lode. Hoci sú v čakárni psy všetkých veľkostí a plemien, z košíkov a prepraviek vykúkajú mačky a je tam aj biela fretka a zajačik, zvieratá akoby sa dohodli. Pod modrým krížom - symbolom veterinárnej pomoci - medzi sebou uzatvorili mier. Koniec-koncov, väčšina má vážnejšie problémy než tradičné mačko-psie šarvátky.
Trnavská veterinárna klinika je najväčšia na Slovensku. Deväť lekárov a šesť sestier tu funguje prakticky nonstop a pacientov ročne počítajú na tisíce. Budova bola síce kedysi postavená ako veterinárna ošetrovňa, ale bolo to už pred takmer dvadsiatimi rokmi, keď hlavnými pacientmi boli veľké zvieratá ako kravy a kone. Tomu sa prispôsobili aj priestory. Dnes je však presne opačný trend, takže kopytníky tu už neliečia a lekári sa špecializujú na malé zvieratá, najmä psy a mačky. Je ich toľko, že staré priestory nestačia návalu pacientov. Chystá sa preto výstavba novej nemocnice, kde sa napríklad podstatne rozšíri lôžková časť pre infekčné a pooperačné prípady.
Už teraz to tu však funguje ako na klinike pre ľudí. Majú tu ortopéda, neurológa, röntgenológa, špecialistku na mačky, dentistu, veterinára, ktorého doménou je umelé oplodnenie. Náš sprievodca, MVDr. Miroslav Faga, s ktorým absolvujeme dnešnú službu, sa zase zameriava na oči, uši, na sonografické a endoskopické vyšetrenia a tiež na "mäkkú chirurgiu", teda operácie v bruchu.
Pacienti bez pána
Začína sa ranná zmena. Keďže na klinike zaviedli možnosť dopredu sa objednať na vyšetrenie, čakáreň nie je preplnená. Zopár pacientov tam však sedí. Sú disciplinovaní, no kdesi z útrob nemocnice počuť nástojčivé kňučanie. Idem sa pozrieť, kto to tak urputne plače. Vedľa doktorskej miestnosti je v klietke šteniatko. Nevyzerá choro, skôr je mu smutno, dožaduje sa pozornosti. Malinkého čierneho psíka sem doniesli v noci ľudia, ktorí ho našli na ulici chvíľu po tom, čo ho ktosi vyhodil.
Zhodou okolností aj prvý pacient, ktorého ošetrenie sledujeme, je čierne šteňa - najdúch. To však dopadlo horšie. Na stehne má škaredú ranu, odratý veľký pás kože. Možno ho zrazilo auto, možno ho ktosi týral. V nemocnici je už niekoľko dní a odovzdane drží, kým mu sestričky potierajú labku hojivou masťou. Už vie, že s čerstvým preväzom pôjde oddychovať do pelechu.
Oba psíky poputujú z kliniky do trnavského útulku, s ktorým veterina spolupracuje.
Doktora Fagu a jeho kolegov však čakajú aj ďalší pacienti. Prezerám si operačný plán na deň. Je tam nádor na mliečnej žľaze, noha vykĺbená a noha zlomená, operácia oka, fraktúra predkolenia u králika. Kým prvý pacient pôjde na stôl, mám čas prezrieť si ordinácie.
Zvieratko - drahý špás
Na vybavenie kliniky je doktor Faga patrične hrdý. Vlastne, jediný raz, čo som ho za celý deň videla vyvedeného z miery, bolo, keď v jednej z ordinácií našiel šnúru zo sonografu zamotanú medzi kolieska vozíka.
"Viete, tento sonograf je strašne drahý, ani vo svete nepatrí medzi štandardné vybavenie," vysvetľuje, keď na kolenách vlastnoručne vypletá šnúru a predvádza aj ďalšie vybavenie.
"Máme tu mnohé nadštandardné prístroje, napríklad táto malá super mašinka je EKG so špeciálnym programom pre psy a mačky. A tamtú mašinu na hematologickú a biochemickú analýzu krvi pôvodne dokonca vyvinuli pre raketoplány a aj ju tam používali. Bol som na stáži v New Yorku, na jednej z najväčších svetových kliník. Perfektne vybavená sedemposchodová budova, kde robia stovky ľudí. Potešilo ma, že väčšinu vyšetrení, ktoré tam robia, robíme aj my. Jediné, čo je pre nás hudbou budúcnosti, je vlastné CT a magnetická rezonancia. To sú už niekoľkomiliónové prístroje s nákladnou obsluhou, kde jedno vyšetrenie stojí niekoľko tisíc korún."
Neznamená to však, že slovenským zvieratám sa cétečká a "emerká" nerobia.
"Ľudia zmenili svoj vzťah k zvieratám. Keby ste niekomu pred pár rokmi povedali, že má zaplatiť niekoľkotisícové sumy za CT - pozor, nie veterinárovi, toľko to vyšetrenie naozaj stojí - chytal by sa za hlavu. Dnes je veľa ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť aj vysokú sumu, ak to pomôže. Nie sú to žiadni boháči, jednoducho, len majú svoje zvieratá radi."
Hoci choroby štvornohých miláčikov vedia poriadne prevetrať peňaženku, stále sa ešte nepribližujeme svetovým cenám. Na Slovensku máme prístup prakticky ku všetkým liekom, ktoré sú vo svete, a tam je cena daná. Cena veterinárnych úkonov je však stále niekoľkonásobne nižšia.
"No, myslel som si, že si zadovážim kocúra, ale keď vás počúvam, ešte si to premyslím," zakončí debatu o financiách náš fotograf.
Americký antisen
Zaujíma ma, či sa menia choroby zvierat, ktoré musia veterinári liečiť. Vraj áno, ale súvisí to najmä s tým, že sa spresňuje diagnostika.
"Vredové zmeny, zápaly, zmeny na sliznici röntgen nezachytí. My sa však dnes môžeme pozrieť endoskopom do žalúdka, pľúc, hlboko do nosa alebo do ucha zvieraťa. Práve vďaka lepšej diagnostike sú aj šance na vyliečenie oveľa lepšie. Minulý týždeň sme napríklad mali psíka s nádorom, ktorý tlačil na chrbticu, konečník aj močový mechúr. Pred pár rokmi by nemal šancu prežiť, teraz sme však útvar včas odhalili, psa operovali a je ako znovuzrodený. Isteže, ak už sú metastázy v pečeni, pľúcach či kostiach, zviera nemá šancu, ale nádory v skorom štádiu sa dajú veľmi úspešne operovať a zvieratá môžu žiť v pohode dlhé roky."
Žiaľ, podobne ako u ľudí, aj u malých zvierat sa za posledné roky dramaticky zvýšil práve výskyt rakoviny.
"Keď som v Amerike stážoval na sonografickom pracovisku, podľa ich štatistík pomaly každé druhé zviera malo nádorové ochorenie. Problém je, že zvieratá trpia civilizačnými chorobami Psy tam prebrali klasický americký spôsob života. Američania ich začali poľudšťovať. Obliekajú ich, farbia im srsť prelivmi, voňavkujú ich. Pre psa je prirodzené vyváľať sa v rybacích zvyškoch a je mu dobre, to len my si myslíme, že lepší je drahý voňavý šampón. No ešte horšie je, že zvieratá sú dnes obézne, takmer bez pohybu. Z čoho som bol v Amerike naozaj šokovaný, boli 'dogwalkeri', ako im tam hovoria. Sú to zaplatení ľudia, ktorí vedú na remienku dvanásť psov a hodinku sa s nimi poprechádzajú po Manhattane. Alebo sú tam špeciálne telocvične, kde je najatý človek, aby sa s psami trochu zahral a ponaháňal, a to je náhrada pohybu. Jednak to nestačí a potom, kde je vzťah pána a jeho psa? Môžem si platiť záhradníka alebo čističa bazéna, ale aby mi niekto chodil s mojím psom?"
Na operačke
Ide sa operovať. Vo vyšetrovni spôsobne sedí na stole päťmesačný vlčiak Batu. Má problémy s okom. Vyšetrenie ukázalo, že ho v ňom omína kus vrastajúcej kože. Hoci ide o nenáročný zákrok, psa treba uspať. Vo veterine na rozdiel od ľudskej medicíny lokálna anestéza príliš neletí:
"Zviera nemôžete iba umŕtviť. Človeku poviete, pokojne ležte, teraz sa nemôžete pohnúť! Pes alebo mačka však bez pohybu neobsedia, aj keď ich nič nebolí. Nehovoriac o tom, že oprava prehryznutej hadice endoskopu by vyšla na niekoľko desiatok tisíc, takže treba mať istotu, že papuľa nesklapne," usmieva sa doktor Faga a berie uspaného psíka do náručia, aby ho preniesol na operačnú sálu. O malú chvíľku je vonku kúsok ružovej kože aj s mihalnicami a do štvrťhodinky je Batu znovu na nohách. Ešte sa trochu motá a to je vraj chvíľa, keď najčastejšie dochádza k uhryznutiam.
"Pri preberaní sa z narkózy je zviera dezorientované, a tak môže nechtiac pohrýzť aj majiteľa.
Videl som muža, ktorý musel ísť na plastiku nosa, lebo nepočúvol varovanie - nechoďte k psovi, keď sa prebúdza."
Kým počúvam historku, je Batu ležiaci pod mojimi nohami celkom fit a teraz už naozaj môže domov.
Zradné brucho
Ďalší pacient je pripravený pod nôž. Tu už ide o väčší zákrok, musia mu otvoriť brucho.
Problémy bielo-hnedej špringelšpanielky sa pritom začali nevinne, obyčajným vracaním.
"Keď začala vracať, zavolal som nášmu veterinárovi, ktorý mi poradil nejaké lieky na žalúdok," opisuje majiteľ priebeh ochorenia. "Aj sa jej naozaj uľavilo, v sobotu už aportovala, boli sme šťastní, že to prešlo. Lenže v nedeľu, keď zjedla trochu diétnej ryže, hneď ju vyvrátila a bolo jej čoraz horšie. Tak som ju už radšej vzal do nemocnice."
Vyšetrenie sonografom ukázalo, že problém je v čreve.
"Keď pes vracia už dva dni, môže to mať vážnu príčinu, napríklad pouzlenie čriev, nádor. Preto je dôležité, aby veterinár psa vyšetril. Niekedy stačí operačne črevo iba - laicky povedané - vytiahnuť, kým neskôr už môže byť znekrotizované alebo prasknuté, a vtedy ho treba odstrániť. Nehovoriac o tom, že pes môže na tento problém aj uhynúť."
Psie telo je celé pokryté rúškami, obnažené je len operačné miesto. Keď operatér zareže do brucha, nespokojne krúti hlavou. Črevo sa už trhá, v bruchu sa začala hromadiť tekutina. Keby sa s operáciou otáľalo ešte dva dni, psovi by išlo o život. Aj teraz síce prišiel o kus čreva, ale bude môcť normálne fungovať.
"Problém je, že psy dlho vydržia znášať bolesť, prijímajú ju ako súčasť existencie. Videl som psíka, ktorý s vtiahnutým črevom vydržal tri týždne, ale tomu sme potom už museli zobrať pol metra čriev. Alebo si spomínam na jagdteriéra, s ktorým prišiel jeho pán, že nejako kríva. Urobili sme röntgen a ukázalo sa, že má zlomený krčok stehennej kosti. Človek by neurobil ani krok a on ešte zvládol aj poľovné skúšky. Preto vždy treba psa vidieť a nie liečiť po telefóne. A tiež neodporúčame, aby majitelia liečili psov sami. Vidia, že si šúcha hlavu, myslia si, že ho bolí ucho a dajú mu ušné kvapky. No on môže mať prasknutý bubienok a ohluchne."
Sestričky
Zaujímavé je, že všetkých šesť sestričiek, ktoré pracujú na trnavskej veterine, pôvodne pracovalo v humánnej medicíne, napríklad na traumatológii. Lekári si ich nevedia vynachváliť, sú to skúsené profesionálky, ktoré zviera vedia pripraviť na operáciu, zarúškujú, zakanylujú, zručne odoberajú krv.
Prečo sú tu? Smejú sa, že kvôli milým doktorom. Keď chcem konkrétnejšiu odpoveď, či zo zdravotníctva odišli kvôli peniazom, službám, pracovným podmienkam, kývnu, že áno, to všetko dohromady. A navyše, podstata ich práce je predsa rovnaká - pomáhajú chorým.
Za všetky zhrnie prvé dojmy Marta: "Išla som sem, lebo mi to poradila kamarátka, ktorá tu už pracovala. Povedala som si, že zmena je život, ale spočiatku som bola dosť zmätená. Po prvé som nečakala, že bude toľko pacientov a tiež, že sa budú robiť také špecializované vyšetrenia ako EKG, sono, množstvo operácií... Spočiatku som mala aj strach, najmä z veľkých psov. Keď prišiel prvý rotvajler, nebolo mi všetko jedno. Ale zvyknete si a dnes by som nemenila."
Koľkokrát ju pacienti uhryzli? Doteraz vraj dva razy, práve po narkóze. Keď ju o chvíľku vidím, ako odoberá krv vrčiacemu mohutnému psovi, ktorého pridŕža útla panička, dala by som ruku do ohňa, že pribudne tretí hryzanec. Pre istotu radšej strategicky ustúpim do kúta a odtiaľ nervózne sledujem, ako Marta sústredene naberá krv do skúmavky, tvár sklonenú tesne vedľa psej. Ale zrejme naozaj dobre pozná svojich pacientov, odber sa obíde bez úrazu.
Exotickí pacienti
Vychádzam na chodbu, aby som sa pozrela, kto čaká na ošetrenie. V čakárni sa trasie veľký novofundlanďan. Nemám sa báť, nehryzie, naopak, to on má strach z doktorov. Okatý oriešok je tu preto, že pohrýzol poštárku, treba s ním na kontrolu. Je tu aj veľký samojed, aj temperamentný foxteriér. Trochu ľutujem, že nemám šťastie na exotických klientov, ako sú tigre z Kostolnej pri Dunaji, o ktoré sa tiež starajú tunajší veterinári.
Väčšinou síce chodia radšej k nim, no kým sú malé, tak do šesťdesiat kíl, prichádzajú tigríky do ordinácie osobne. Hneď sa o nich vie, tigrie mačatá vraj vedia parádne škriekať. To keď raz prišiel vyše stošesťdesiatkilový tiger z Brezna, správal sa dôstojne.
Ďalšími exotickými pacientmi bývajú aj hady, krokodíly alebo opičky, najmä malé tamaríny. Doktor Faga však upozorňuje, že vlastniť opicu je veľká starosť, preto si treba kúpu dobre premyslieť. On často ošetruje aj papagáje, na ktoré sa tiež špecializuje. Nie je to jednoduché. Vtáky trápia iné vírusy než mäsožravce, menej spolupracujú a sú veľmi náchylné na stres. Navyše, že majú problém, majiteľ často zistí dosť neskoro, pod perím nevidieť, že vzácny amazoňan chudne.
Najťažšia pacientka
V čakárni sedí nádherný malamut, ale jeho majiteľka je smutná. Jozefína Danková je zvláštna dáma. Chodí sem až od Žiaru nad Hronom. V dome uprostred lesov sa aj so svojím druhom - zahraničným novinárom - stará o dvestodvanásť opustených psov. Každý z nich má za sebou smutný príbeh. Mnohé šteniatka našla v lepšom prípade pred bránou vyhodené v škatuli, v horšom v lese priviazané opaskom o strom. O každého nájdeného psa sa postará, dostane meno a pekný život. Jej psy nie sú zavreté v klietkach, majú dostatok pohybu, dokonca jazierka pre plemená, ktoré milujú vodu. Lebo v jej útulku je aj veľa čistokrvných psov. Ako sa v čakárni striedajú jednotlivé plemená, pomaly na každé ukáže "aj toho mám, aj toho". Je preto nabrúsená proti nezodpovedným chovateľom - ona ich zásadne volá množitelia - ktorí vzťah k psom premenili na biznis. Vyžmýkané suky dajú preč, alebo sa nestarajú, komu zverujú šteňa. Aj strieborná Sheila je najdúch, ktorého našli s doráňanou tvárou.
Teraz osud zasiahol druhý raz. Sheila má rakovinu. Pre karcinóm na mliečnej žľaze má už vyoperované vaječníky aj maternicu. Tento rok podstúpila dve operácie, ale nádory sa šíria ďalej. Sheila práve čaká na sonograf, ktorý ukáže vývoj ochorenia.
Doktor Faga však nemá dobré správy. Rakovina postupuje, útechou je aspoň to, že nezasiahla pľúca ani kosti. Je to síce iba otázka času, no zatiaľ je nádherný pes ešte v relatívne dobrej kondícii. Žerie, netrpí, takže má pred sebou kúsok života bez bolesti. Pani Jozefína má slzy v očiach, keď Sheilu berie do auta, aby si ešte chvíľku požila, kým sa definitívne naplní jej čas. "Potom ju však nenechám trpieť," pohladká ju s láskou, ale aj odhodlaním po striebornej hlave. Je to smutný pohľad, ale na dojímanie nie je čas. Na dvere kliniky už klope, pardon, škrabká, ďalšia labka.
Šteniatko zo spermobanky
Svet zvierat kopíruje svet ľudí takmer vo všetkom, takže ho neobišlo ani umelé oplodnenie a spermobanky so zmrazenými spermiami. Jeden z trnavských veterinárov bol špeciálne kvôli tejto problematike na stáži v USA, pretože aj tu je už spermobanka na spadnutie.
"Samozrejme, umelé oplodnenie nie je štandardná metóda, ale využíva sa napríklad pri psoch, ktoré majú veľkú chovnú hodnotu, aby sa zachoval genetický potenciál," vysvetľuje doktor Faga a keď vidí naše začudované pohľady, pokračuje:
"Môže sa stať, že drahý chovný pes uhynie, no vďaka jeho zmrazeným spermiám sa ešte ďalších desať-pätnásť rokov budú dať kryť sučky jeho semenom. Ďalšia výhoda je, že roky môžete sledovať jeho potomstvo, či sa, povedzme, neprenášajú nejaké genetické chyby. Dá sa to využiť aj vtedy, keď nejaký chovateľ bude chcieť oplodniť suku spermiami psa, ktorý vyhral výstavu, no žije niekde v Británii alebo USA. Dohodne sa teda s majiteľom, ten mu sem pošle zmrazenú dávku poštou a my tu sučku umelo oplodníme. Samozrejme, takýto úkon sa nepohybuje v stokorunách, len samotné uskladnenie spermií vyjde na niekoľko tisíc, ale zase chov prvotriednych psov je veľmi drahý. A vždy je to lacnejšie, než keď za oceán vycestuje majiteľ aj pes, musia si platiť dopravu aj ubytovanie a ešte sa to aj nepodarí a párenie treba zopakovať."
Stres a strava - spúšťače problémov
Na zlom zdravotnom stave psov sa podpisuje nielen nedostatok pohybu, ale aj zlé kŕmenie. Paradoxne, hoci sú to mäsožravce, k veterinárom čoraz častejšie chodia zvieratá alergické na mäso, najmä na hovädzinu a kuracinu. Súvisí to s jeho kvalitou, napríklad kŕmením hydiny kostnými múčkami či predávkovaním antibiotikami. Výsledkom je dramatický nárast rakoviny, ako jednoznačne dokazujú štatistiky veterinárov.
Všemocné však nie sú ani granuly.
"Do granuly nevidíte a nie všetky firmy sú seriózne. Takže jednoznačne odporúčam kŕmiť iba kvalitnými značkami. Určite však odporúčam špeciálne medikované granuly určené na konkrétne problémy, napríklad na močové kamene, vredy na žalúdku," hovorí MVDr. Miroslav Faga.
Ďalšie, čo trápi dnešné zvieratá, sú neurózy.
"Často počúvame, ako psík celú noc pred operáciou nespal a kňučal. A potom majiteľ prizná, že veď aj on bol nervózny a oka nezažmúril. Neuvedomuje si, že pes to vycítil, a preto bol nepokojný."
Psy vraj vedia byť veľmi citlivé aj na problémy v rodine a tiež na nového psa.
"Stáva sa, že ľudia majú malého psa a zrazu si privedú väčšie plemeno. Nový pes dospeje a začne sa presadzovať a pre pôvodného psíka je to veľmi stresujúce. Keď takéto zviera uhynie, normálne vidíte zmeny na orgánoch, ktoré chronický stres spôsobil," vysvetľuje veterinár.
Pacienti veterinárnych lekárov majú niekedy úctyhodné rozmery, takže im nezostáva nič iného, než sa spoľahnúť, že ich majiteľ udrží na uzde. Našťastie, tento obor prijíma meranie teploty pokojne.
Hoci veterina má dnes veľa spoločného s ľudskou medicínou, trend lokálneho umŕtvovania sa tu až tak neujal a štvornohých pacientov operujú v celkovej anestézii. Predsa len, psovi nevysvetlíte, že sa nesmie hýbať a zahryznúť do hadice drahého prístroja.
Doktor Faga ukazuje majiteľovi v anatomickom atlase, ako v čreve vznikol problém, ktorý jeho špringelšpanielku priviedol na chirurgický stôl.
Jozefína Danková a Sheila. Panička vie, že vinou rakoviny sa život nádherného malamuta chýli ku koncu.
Medzi pacientmi bola aj snehobiela fretka.
Džekine nič nechýba, lenže pohrýzla poštárku, a tak musela na kontrolu, či je v poriadku.
Hoci bulteriéry majú medzi ľuďmi zlú povesť, je neoprávnená. Zväčša sú to dobrácke psy, ako tento, ktorý bez problémov čaká, kým ho zröntgenujú.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
