Evka sa nevzdáva. Držme jej palce. FOTO - ZITA SURÁKOVÁ
Evka sa často usmieva. Aj vtedy, keď ostatní plačú. Rakovina jej rozožiera telo, no dušu jej nezlomila. Napriek ťažkej rane osudu sa nevzdáva. Bojuje a ľudia okolo sa modlia, nech neodletí do neba.
Chuť žiť
Vyrastala v detskom domove. Ako sedemročná dostala na narodeniny ten najkrajší dar - novú rodinu. Adoptovali si ju manželia z Maškovej.
"Mala som rodinu, po ktorej som vždy túžila. Dávali mi lásku, o ktorej som dovtedy ani len netušila. Už ako malé dievčatko som pochopila, aké dôležité je mať blízkych ľudí okolo seba. Bola som im nekonečne vďačná za každý úsmev, za každé pohladenie."
Z úplnej rodiny sa však tešila len krátko. Takmer do roka a do dňa po adopcii jej umrela mama. Mala leukémiu. Zrazu sa všetko zmenilo. Z domu sa vytratil smiech. Po rokoch našla hrejivú náruč mamy a zrazu ju opäť stratila.
"Dávala mi lásku, ktorú som tak veľmi potrebovala. Plakala som, chcela som všetko vrátiť späť. Svet sa mi zrútil. No mala som ocka, ktorý ma potreboval. Spoločnými silami sme vykročili vpred. Krôčik za krôčikom."
Vychodila strednú školu, dostala sa na vysokú. Vlani začiatkom júna vycestovala do Ameriky. Tam sa zoznámila s chlapcom. Od prvej chvíle si padli do oka. Plánovali si spoločnú budúcnosť. Šikovnej Slovenke ponúkli lukratívne miesto v dobre prosperujúcej firme.
"Boli sme šťastní. Keď sme sa v októbri lúčili, netušili sme, že už o niekoľko dní sa naše šťastie rozsype ako domček z kariet."
Doma sa nestihla ani poriadne vybaliť a zvítať s rodinou a priateľmi a už ju viezli s bolesťami na pohotovosť. "Lekári ma utešovali, že to nebude nič vážne. No ja som od bolesti omdlievala. Povedali mi, že ma musia operovať, pretože mám pravdepodobne zápal slepého čreva. Nebol to zápal, ale nádor."
Diagnóza znela: rakovina lymfatického systému. Odborne sa tomu hovorí Non Hodgkinova choroba. "O lymfatickom systéme som vtedy veľa nevedela. Teraz už viem. V knihách sa dá nájsť všetko. Len to nie, ako nestratiť chuť do života."
Nádej
Keď prišla Evka po operácii domov, zaľahla do postele. Odrazu sa jej všetko zdalo zbytočné, márne. Akoby jej s nádorom vyoperovali aj chuť do života.
"Vravela som si, že lekári mi zachránili život, ale pochovali moju dušu. Zaliezla som pod perinu, kašlala na školu, na blízkych, na život. Mala som depresiu, bola som plná apatie. Moje sny o Amerike, láske a šťastí stroskotali."
Blížili sa Vianoce a mladá žena bola klbkom zúfalstva a nešťastia. "Moji najbližší stále nevedeli, čo mi vlastne je. Vedela som, že im to musím povedať, ale nevedela som ako. Otca by moja choroba položila."
Až naraz si uvedomila, že nemôže len tak ležať a civieť do stropu. "Nie som žiadny hrdina, to nech si nikto nemyslí. Len som odrazu chcela od života všetko a mala som strach, že si to všetko už nestačím vziať."
Vstala z postele a začala robiť prípravy na Vianoce. Chcela, aby boli pre najbližších najkrajšie. Veď nevedela, či nebudú posledné. A lekári jej oznámili, že má v tele ďalšie ložisko. Musí podstúpiť chemoterapiu. Ďalší úder pod pás.
Už nemohla tajiť pravdu o svojom zdravotnom stave. Ocko sa držal statočne. "Evička moja, ty ma tu nemôžeš nechať samého. Moje silné dievčatko to zvládne. Bude to ťažké, ale spolu to dokážeme," stískal ruku milovanej dcére.
Tej sa uľavilo. Dni pretvárok sa skončili. "Ocko ma veľmi potrebuje, tak ako ja jeho. Vypadali mi vlasy, no začala som sa smiať. Žijem každý deň tak, akoby bol posledným v mojom živote."
Viera
Evka dokončila vysokú školu. V lete mala promócie. "Nezvládla by som to bez mojich priateľov. Prebdeli pri mne mnoho nocí, keď mi bolo zle a triaslo ma od zimy, že som nevedela ťukať do klávesnice a termín obhajoby diplomovky sa blížil."
V auguste Evka skončila s chemoterapiou. Ľudia okolo sa tešili, že je všetko v poriadku, že liečba zabrala. Šťastie je však vrtkavé. V týchto dňoch sa Evkin stav skomplikoval. Liečba nezabrala, nastala progresia choroby. Dvadsaťtriročné dievča čaká ďalšia chemoterapia.
Agresívnejšia, ako boli predchádzajúce. Neminie ju ani transplantácia kostnej drene. Evka prežíva sklamanie. Bolí to, ale nevzdáva sa.
"Život je o viere, o tom, v čo veríme. Každý z nás vtedy dokáže neskutočne veľa, dokáže malé zázraky. Možno mi dlhé roky unikala podstata šťastia. Predovšetkým musíme chcieť byť šťastní. Ráno vstať a povedať si: budem mať krásny deň. Nie je to jednoduché, no každým dňom môžeme byť silnejší a usmievať sa stále viac. Veď úsmev nič nestojí," pevne hovorí Evka. Ide ďalej.
