Katolícky kňaz JÚLIUS MARIÁN PRACHÁR, o ktorom hovorí správa ŠtB spísaná s arcibiskupom Sokolom, je posledných päť rokov na fare v Beladiciach pri Nitre. Veriaci ho poznajú ako aktívneho kňaza, ktorý pre mladých ľudí na pozemku fary napríklad vybudoval tenisový kurt alebo diskotéku.

Pamätáte si situáciu, keď vás chceli preložiť z fary v Malackách do veľkého mesta?

Áno, je to reálna situácia, Sokol mi o tom viackrát hovoril. Každý, kto bol trochu iniciatívnejší, aktívnejší v práci s mládežou alebo s ľuďmi, bol pre komunistov nebezpečný. Správca farnosti v Malackách, Polák, bol ich spolupracovník.

Bolo to riešenie, presunúť niekoho do veľkého mesta?

Dostať sa do veľkej farnosti na Slovensku znamená na jednej strane úspech, ale na druhej strane pribudne viac pastoračnej práce. Keď má niekto povinnosti so základnými vecami, nemá čas vymýšľať výlety alebo spevácke skupiny ako my. Čiže arcibiskup mal pravdu.

Kam ste boli preložený?

Do Dolných Plachtiniec. Filiálka bola Veľký Krtíš, okresné mesto, z ktorého chceli spraviť vzorové ateistické mesto. Pre bane sa tam prisťahovávali ľudia z celého Československa, bolo tam málo veriacich, živná pôda na ateizmus. Držali to iba Oravci, ktorí mali malý kostolík. Robili sme tam veľké problémy, v mojom zväzku sa o tom veľa píše, ako sme si dovolili porušovať predpisy, štátne normy.

Bolo to tak, že ste tam nemali veľa času?

Nie, mali sme ho dosť, nebolo tam veľa veriacich, ale mali sme možnosť získavať nových.

V roku 1981 bol Ján Sokol správcom farnosti v Seredi. Mal na vás dosah?

Stretávali sme sa, poznali sme sa. On bol zadobre s biskupom Gábrišom. Ako dekan s ním častejšie komunikoval, mal možnosť do toho hovoriť. Vtedy sme boli kamaráti, hovoril mi, že ma naozaj chcel zachrániť. Asi vedel viac o tom, čo sa na aktívnejších kaplánov chystá. Jeho rada dať ma niekde inde nemusela byť až taká zlá. Až teraz som sa dozvedel, že voči mne pripravovali trestné konanie.

Vedeli ste, že by spolupracoval s ŠtB?

Vtedy nie. Vystupoval ako človek, ktorý bráni podzemnú cirkev, spolupracuje s disidentmi, snaží sa štátny systém okabátiť čo najviac. Napríklad, keď sa šírila literatúra z Čiech, snažil sa vždy stáť na našej strane.

Kedy ste o ňom začali pochybovať?

Celé sa to prejavilo až po roku 1988. Ešte za totality sa stal biskupom, čo bol posledný darček. Spravil veľkú kariéru, stal sa arcibiskupom, primasom Slovenska, normálne nikto neurobí takú rýchlu kariéru. Potom veľmi zmenil taktiku a pokračoval v socialistickej politike. Vtedy sme boli z toho sklamaní a rozmýšľali, čím to je. Ťažko posúdiť, či bol vedomý, alebo nevedomý spolupracovník, ale začali sme usudzovať, že mohol s nimi spolupracovať viac, ako sme predpokladali. Ľudia, ktorí dostávali takú vysokú funkciu v cirkvi, si to museli niečím zaslúžiť, ťažko povedať, čím si to zaslúžil on.

Ako s ním vychádzate dnes?

Zle, lebo sme si to predstavovali inak. Od začiatku to bolo sklamanie na celej čiare - z politiky, ekonomiky. Otvorene som mu povedal, že sme sa pomýlili, keď sme chceli, aby bol arcibiskupom, a že by ním nemal byť. My sme čakali, že cirkev sa stane svedomím národa, že sa budeme vyjadrovať k aktuálnym problémom, čo sa však nestalo. Chceli sme, aby podporoval progresívne sily. Ale on, napríklad, začal budovať bariéry voči západonemeckej cirkvi, teológii, hoci dnes má západoeurópskeho pápeža. Neviem, či ho už teraz nebude odsudzovať. Príliš rýchlo sa spojil s mocnými a bohatými tohto sveta, namiesto toho, aby sa cirkev ujala prenasledovaných a utláčaných.

Brzdil vás aj vo vašich nových aktivitách na farách?

To, čo nám kedysi bránili robiť eštebáci a komunisti, to nám bránil potom on. Oni nám bránili rozvíjať medzinárodnú aktivitu, on v tom pokračoval, rušil všetky naše styky. Oni nám v minulosti bránili sa vzdelávať, on bol prvý, ktorý nám zabránil študovať na západných univerzitách.

Vaša kritika je dôvodom toho, že nie ste v Bratislave, ale v Beladiciach?

Komunisti mali tendenciu držať takých ľudí, ako som ja, čo najďalej od civilizácie, v mojom prípade od Bratislavy. Pri mojom poslednom preložení som mal jedinú požiadavku, aby to nebolo zase ďalej od Bratislavy, ale bolo. Z Veľkých Ripnian som išiel do Beladíc.

Nie ste z toho frustrovaný?

Našťastie, nie. Treba sa držať zásady, že ak máte nejaký ideál, tak si ho nedajte ničím a nikým zobrať, teda ani radosť z toho, čo človek robí a že niekam patrí. Mohli sme byť príkladom, keby sa ľudia v cirkvi vyrovnali so svojimi chybami, nestratili by ani na úcte, ani na hodnote. Bol by to vzor pre celú spoločnosť a potom by sme aj my mohli od ľudí niečo vyžadovať. Ťažko to môžeme vyžadovať od politikov, keď to neurobila cirkev, keby sa biskup priznal, ospravedlnil, odstúpil, nič by nestratil.