Riaditeľ Múzea Komenského v Přerove PhDr. František Hýbl pátra po okolnostiach tragédie dlhé roky. V súčasnosti pripravuje aktualizovanú publikáciu o vražde na Švédskom vale. Na snímke ukazuje miesto blízko Švédskeho valu, kde bol do roku 1947 masový hrob obetí. Tie neskôr exhumovali a ich pozostatky previezli do Přerova a Olomouca.
O jednej z najväčších povojnových tragédií vychádzajú najavo stále nové fakty, ako skončil masový vrah Karol Pazúr, však nie je jasné Niekoľko týždňov po skončení druhej svetovej vojny sa na Švédskom vale neďaleko Přerova odohrala jedna z najväčších povojnových tragédií. Príslušníci 17. pešieho pluku z Petržalky, ktorí sa vracali z vojenskej prehliadky na Václavskom námestí, postrieľali 265 obyvateľov Dobšinej, Kežmarku, Mlynice a Janovej Lehoty pri Žiari nad Hronom. Išlo predovšetkým o karpatských Nemcov, ktorých na sklonku vojny odsunuli do českého pohraničia. Medzi obeťami bolo 120 žien,71 mužov a 74 detí. Najmladšie mali šesť a osem mesiacov.
Otrasný masaker sa za socializmu zamlčiaval a mnohé archívne materiály o ňom sa stratili. Do pátrania po tragickej udalosti sa pustil po roku 1989 PhDr. František Hýbl, riaditeľ Múzea Komenského v Přerove. Celé roky sústreďoval archívne materiály a výpovede svedkov a v roku 1995 vydal prvú publikáciu o přerovskej tragédii. Keďže v priebehu nasledujúcich rokov sa mu podarilo sústrediť ďalšie kľúčové materiály, v súčasnosti pripravuje aktualizovanú verziu publikácie.
Túžba po odplate
O přerovskú tragédiu sa začal doktor Hýbl zaujímať začiatkom sedemdesiatych rokov, keď ešte žili priami svedkovia tragédie. Jeho svokra pochádzala z dedinky Lověšice pri Přerove, kde sa udalosť stala. Historky sa medzi obyvateľmi šírili výhradne ústnym podaním. Akýkoľvek prístup k archívnym materiálom bol nemožný.
"V tom čase žili ešte aj kopáči masového hrobu, do ktorého ukladali obete. Táto téma však po archívnej stránke zostávala tabu a možnosti sa otvorili až po novembri 1989," hovorí riaditeľ múzea.
V nasledujúcich rokoch detailne poskladal mozaiku tragédie a dostal sa aj k materiálom, ktoré dokresľovali osobnosť hlavného aktéra hromadnej vraždy, dôstojníka obranného spravodajstva Karola Pazúra.
"Povojnové obdobie bolo veľmi zložité a z pochopiteľných dôvodov vládli medzi ľuďmi silné protinemecké nálady. Túžba po odplate sa prejavila krátko po vojne na mnohých miestach Čiech a Moravy a doplatilo na ňu aj mnoho nevinných ľudí z radov nemeckého obyvateľstva. Vybavovanie si účtov s Nemcami bez riadneho súdneho procesu podľa ženevskej konvencie sa podpísalo na tragédiách v Místku, Ústí nad Labem, Pohořeliciach či v Olomouci. K najstrašnejším však patril práve Přerov, kde zahynuli v prevažnej miere nevinné deti a ženy zo Slovenska," hovorí Hýbl.
Ako to bolo
K tragédii prišlo v noci z 18. na 19. júna 1945. Karpatskí Nemci sa vracali železničným transportom späť na Slovensko z okolia Šluknova, kam ich v druhej polovici roku 1944 násilne evakuovala ustupujúca nemecká armáda.
"Na základe rozhlasovej výzvy v novembri 1944 sa v Dobšinej dobrovoľne prihlásila k transportu iba malá časť obyvateľov nemeckej národnosti. Organizátori transportu preto navštívili farský úrad a vyžiadali si zoznam nemeckých príslušníkov cirkvi. Predovšetkým deti a ženy potom prinútili k evakuácii," hovorí Hýbl.
Medzi transportovanými boli aj ľudia, ktorí bojovali na strane partizánov a vlastnili legitimácie, ktoré vydal miestny národný výbor v Dobšinej v čase SNP.
Krátko po vojne sa vyhnanci vracali domov na Slovensko. Blízko Přerova vlak zastavil na železničnej predstanici. Tam sa sústreďovali aj ďalšie vlaky, ktoré postupne vypravovali ďalej. Zhodou okolností bol medzi nimi aj transport, ktorým sa vracal petržalský peší pluk z vojenskej prehliadky konanej 15. júna na Václavskom námestí v Prahe. "Medzi vojakmi boli aj takí, ktorí pochádzali z Dobšinej a poznali nemeckých starousadlíkov. O niektorých mužoch v transporte tvrdili, že boli členmi Karpatsko-nemeckej strany a počas SNP spolupracovali s fašistami. Neskoršie vyšetrovanie však nepotvrdilo, že by bol ktokokoľvek z nich v jednotkách SS," hovorí riaditeľ.
Ráno 18. júna prišiel dôstojník obranného spravodajstva, poručík Karol Pazúr, na okresný národný výbor v Přerove a zisťoval, či tam nemajú zaistených kolaborantov a žiadal ich vydanie. Bezpečnostný referent ho odmietol s tým, že najprv treba riadne vyšetriť ich činy. Pazúr odišiel, no vtedy už mal zrejme v oku vlakový transport s nemeckými občanmi. Spolu s osvetovým dôstojníkom Bedřichom Smetanom zostavili zoznamy osôb, ktoré neskôr vyvolávali z vlaku. Tvrdili im, že pôjdu iba na výsluch, prípadne ich pridelia na pomocné práce. Uvoľnené vagóny začali rabovať, Nemcov oberali o zlato a úspory. Veliteľom pluku bol štátny kapitán Eugen Surovčík. Tomu Pazúr údajne tvrdil, že ako dôstojník obranného spravodajstva má právo Nemcov strieľať a tvrdil, že v transporte sú aj bývalí príslušníci SS.
Prežil vďaka duchaprítomnosti matky
Týmto momentom sa začali pre karpatských Nemcov nekonečné minúty strachu, na konci ktorých bola smrť. Uniklo jej iba sedem ľudí z transportu. Bol medzi nimi aj Pavol Molnár. Dnes má 68 rokov a žije v Rožňave.
"Išlo mi na siedmy rok, no niektoré momenty mám pred očami dodnes. Viem si ešte živo predstaviť pocit hladu, keďže cesta domov trvala nekonečne dlho. Na dlhé hodiny nás odstavili v Přerove. Otec a matka sa teda dohodli, že pôjdeme do najbližšej dediny popýtať niekoho o jedlo. Otec bol karpatský Nemec, ale mama Slovenka. Dohovorila sa bez problémov," hovorí Pavol Molnár.
V pamäti stále má, ako si ho otec vysadil na plecia a išli do najbližšej dediny. Mohli byť pol kilometra od vlaku, keď začuli podozrivý krik.
"Rodičia si mysleli, že vlak vypravia smerom na Slovensko skôr, ako sa pôvodne hovorilo. Otec sa naľakal, že nám ujde, a bežali sme späť. Keby nebol ten krik počul a išli by sme do dediny, vyhol by sa streľbe. Takto sa vrátil po smrť," hovorí Pavol Molnár.
Spolu s otcom zahynul aj Molnárov starý otec a teta. Jeho samého zachránilo to, že mu bolo treba ísť od strachu na záchod. "Mama ten moment využila a keďže hovorila čisto po slovensky, poprosila jedného z vojakov, aby nás pustil. Podarilo sa nám ujsť."
Nasadli do jedného z vlakov a po rôznych peripetiách sa domov do Dobšinej dostali až po mesiacoch. Z pôvodných obyvateľov tu už žilo iba torzo.
Strieľali do detí
Popravčiu čatu zostavoval Bedřich Smetana. Vybral do nej desať strelcov, ktorí boli o pár hodín aktérmi tragédie. O osude budúcich obetí bolo v tom čase už rozhodnuté.
Karol Pazúr zašiel večer na miestny národný výbor v Lověšiciach, ktorého plénum práve zasadalo. Požiadal o chlapov, ktorí vykopú hromadný hrob. Tvrdil, že idú postrieľať pár esesákov. Plénum najprv ponúkalo náradie, ale Pazúr bol neodbytný. Napokon určili skupinu mužov, ktorí mali hrob kopať. Keby odmietli, hrozili im zastrelením. Nemcov, medzi ktorými boli prevažne ženy a deti, sústredili pri kríži, ktorý stojí blízko cesty ešte aj dnes. Odtiaľ ich po skupinkách odvádzali asi pol kilometra nahor poľnou cestou k miestu, ktorému hovorili Švédsky val. Bol pozostatkom tridsaťročnej vojny a vykopali ho švédske vojská. Keď obete priviedli k hrobu, bol už vykopaný. Bol dlhý sedemnásť a široký okolo dvoch metrov. Nastala panika. Ženy a deti prosili, plakali.
Vojaci postupne postrieľali ranou do tyla celú skupinu. Vražedné besnenie sa skončilo až nadránom. "Ráno okolo piatej hrob zasypali ani nie polmetrovou vrstvou zeme. Museli to byť otrasné momenty. Podľa archívnych záznamov sa deti plazili po mŕtvych matkách a keďže vojaci nevedeli, čo s nimi, postrieľali aj tie. Niektoré strely však neboli presné, svedkovia uvádzali, že hlina na hrobe sa ešte dlhé hodiny dvíhala," opisuje Hýbl. Jedna zo žien držala na rukách dve malé deti. Prosila, aby najskôr zastrelili tie a až potom ju, ale vojak najprv strelil do ženy. Vzápätí išiel okolo hrobu Pazúr a svietil dovnútra. Keď videl, že obe deti ešte žijú, zastrelil ich sám.
Miesto, kde bol masový hrob, už dnes nevidieť. Prechádza ním poľnohospodárska pôda, kde sa pestujú rôzne plodiny.
Obhajoval sa vlasteneckou povinnosťou
Vyšetrovanie tragédie nedalo na seba dlho čakať. Už večer po vražde vydali na príkaz vojenského podplukovníka Popova na Karola Pazúra zatykač. Sovietski dôstojníci ho však už na stanici nezastihli, transport niekoľko minút pred ich príchodom odišiel.
Veci sa dali do pohybu o dva roky neskôr. Národné zhromaždenie v lete 1947 schválilo vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala preskúmať hromadné útoky proti obyvateľom nemeckej a maďarskej národnosti po 5. máji 1945. Rad prišiel aj na přerovskú tragédiu, no väčšina aktérov skončila bez trestu. Vyšetrovatelia si posvietili iba na Smetanu a Pazúra. Smetanu však pre nedostatok dôkazov trestne nestíhali a Pazúr si odsedel za hromadnú vraždu iba niekoľko rokov.
"Pazúra vyšetrovali od leta 1948 a v januári nasledujúceho roka ho vrchný vojenský súd v Bratislave odsúdil na sedem a pol roka. Pazúr podal odvolanie, no proti nízkemu trestu sa odvolal aj štátny vojenský žalobca Anton Rašla. Najvyšší vojenský súd v Prahe mu teda zvýšil trest na dvadsať rokov. Vtedy mu nepomohli ani intervencie Bedřicha Reicina, smutne presláveného iniciátora politických procesov," dodáva Hýbl.
Trest si Pazúr odpykal vo väzniciach v Bratislave a Leopoldove, kde sa stal konfidentom Štátnej bezpečnosti. Zrejme aj vďaka tomu mu prezident Klement Gottwald v roku 1951 znížil trest na desať rokov. Ani ten si neodsedel celý. Už v nasledujúcom roku ho na základe všeobecnej amnestie prepustili. Nízky trest dostal napriek tomu, že obžaloba Antona Rašlu bola tvrdá a išla do detailov. "Pazúr sa priznal ku všetkým jej častiam a hájil sa tým, že konal vlasteneckú povinnosť. Necítil sa vinný a svoj čin neľutoval. Odvolával sa na povojnový zákon o beztrestnosti za skutky súvisiace so spravodlivým odplácaním niektorých činov okupantov. Obžaloba mu však vytýkala, že neodovzdal údajných podozrivých kolaborantov bezpečnostným úradom, keďže v tom čase už fungovali ľudové súdy," hovorí Hýbl.
Vo svojom odvolaní Pazúr obvinil tlačové orgány Národnosocialistickej strany na Morave a Demokratickej strany na Slovensku, že úmyselne vyvolávajú okolo procesu aféru, aby poškodili komunistickú stranu.
Ostatní členovia popravčej čaty síce odsúdení neboli, ale na rozdiel od Pazúra trpeli. U mnohých z nich sa vraj časom objavili psychické problémy.
Utajená exhumácia
V masovom hrobe na Švédskom vale ležalo 265 obetí dva roky. Potom, na nátlak Červeného kríža a medzinárodných organizácií, rozhodol minister vnútra o exhumácii. Uskutočnila sa v najväčšej tajnosti a za prísnych bezpečnostných opatrení v októbri 1947. Telá mužov poukladali do drevených debien a uložili na přerovskom cintoríne na miesta vyhradené samovrahom a nenarodeným deťom. Ženy a deti odviezli do Olomouca, kde ich telá spopolnili a uložili na dodnes neoznačené miesto.
Prvý kríž nad hrobom mužov dal vystavať mestský a okresný úrad spoločne s Múzeom Komenského a organizáciami karpatských Nemcov v roku 1993. Ako motto na náhrobok si vybrali výrok J. J. Rousseaua: "Ak vidíme nespravodlivosť a mlčíme o nej, páchame ju sami."
Ženy pamätník doteraz nemajú. "Poznáme už pravdepodobnú parcelu, kde bol ich popol uložený a pamätná tabuľa by mala časom byť aj tam. Správa olomouckých cintorínov nám však doposiaľ nedokáže miesto parcely potvrdiť," hovorí František Hýbl.
Keď doktor Hýbl otváral pred rokmi smutnú přerovskú kauzu, dostával podobné otázky. "Mnohí ľudia sa ma pýtali, prečo jatrím staré rany. V tom čase však vrcholila vojna v bývalej Juhoslávii a ja som to cítil ako vnútornú povinnosť. Takí ľudia ako Karol Pazúr sa môžu vynoriť kdekoľvek a kedykoľvek aj dnes. Tragédie v bývalej Juhoslávii mi dávajú za pravdu. Nemožno o tom nehovoriť."
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Pri ceste blízko Přerova dodnes stojí kríž, kde sústredili vojaci obete. Odtiaľ ich odvádzali k Švédskemu valu. Na tento kríž smerovali ich posledné pohľady a modlitby.
Prvý pomník zavraždeným karpatským Nemcom - mužom - na přerovskom cintoríne postavili v roku 1993. Popol žien a detí uložili na cintoríne v Olomouci, miesto ich posledného odpočinku nie je dodnes označené.
FOTO
FOTO
Rožňavčan Pavol Molnár tragédiu vo Švédskom vale náhodou prežil. Zachránila ho duchaprítomnosť matky. O otca, starého otca a tetu však prišiel. Na snímke vľavo jeho otec, v strede Pavol Molnár ako dvojročný a vpravo dnes.
