Lenže Smrek pod pojmom láska rozumel najmä trvalejšie ľudské hodnoty, to, čo v človeku ostáva aj po opadnutí vášne.

Takéto chápanie vzťahu medzi mužom a ženou potvrdzuje výber z jeho ľúbostnej poézie Moje lásky (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2005), ktorý zo všetkých jeho zbierok zostavil Vladimír Petrík. Počnúc knižkou Cválajúce dni (1925) až po básne z autorovej pozostalosti, ktoré vyšli pod názvom Noc, láska a poézia (1987). Teda dosť dlhé časové obdobie, aby sme mohli sledovať nielen premeny tejto témy, ale aj Smrekovej poetiky.

K Smrekovmu básnickému typu sa už od jeho začiatkov viaže charakteristika, že je to básnik zmyslov, vitalista, ktorý neskúma priepasti ľudského vnútra, ale oddáva sa viac radostiam života. Neplatí to celkom pre jeho tvorbu vojnovú, keď sa vzopäl k takým výškam, aké predstavujú zbierky Hostina (1944) a Studňa (1945) a výnimkou sú tiež jeho básne protikomunistické, vydané posmrtne (Proti noci, 1993). No v podstate ostal vychutnávačom všetkého, čo ho obklopovalo a čím sa nechal obklopovať, čiže najmä ženským elementom.

V Smrekovej ľúbostnej lyrike sa to len tak hmýri krásnymi stvoreniami a básnik sa nevie najprv vynadívať: preto je tu toľko vizuálnych vnemov ešte pred prvými bozkami, toľko prirovnaní žien k prírodným javom (kvety, sneh, stromy, trávy). Smrekova poézia počiatočného obdobia sa ženy nezmocňuje, iba sa k nej približuje, nemá s ňou styk, iba sa jej dotýka, nie chlapsky, ale chlapčensky placho a z toho potom pochádza ten úžas prvého bozku, ktorý mu pripomína "ohnivý tulipán". Aké je to vzdialené od sexuálnych orgií v časti dnešnej poézie a prózy, ktoré sú zavše na hraniciach vkusu.

Smrek je v ľúbostných básňach cudný, telesného v nich takmer niet a ak, potom sú to len ruky, prsty, ústa, pery, boky. "Radšej svätica buď ako hriech," píše paradoxne v jednej básni. Neznamená to, pravda, že mužsko-ženské vzťahy zobrazuje ako čosi éterické, v jeho metafore je zreteľné fyzické splývanie dvoch bytostí: "Ku kvetom čerešňovým šli,/ hruď dievčia vlnila sa ako žito./ Objatie nie je milosrdné/ a nebolí to, nebolí to."

Ešte iná črta je pre Smrekovu ľúbostnú lyriku príznačná: muž v nej nevystupuje ako pán alebo vlastník ženy. Skôr sa štylizuje do úlohy trubadúra, ktorý píše svoj verš "tu pod tvojimi oblokmi", ktorý sa vzdáva každej dominancie a stačí mu aj "s mlčiacou ženou sedieť pospolu", lebo veď "v tom ku šťastiu je brána,/ keď pery ženine jak jahody/ jedna o druhú opierajú sa/ a mužské oko plné slobody/ ich zvláštnu chuť na diaľku okúša."

Nie je to trochu priskromné, trochu málo? Nechýba Smrekovi popri šťastí aj fáza sklamania a následného zúfalstva, vyvolávajúceho v básnikovi vždy tie najhlbšie tóny? Smrek sa priznáva: "Ešte som nebol na svojej Golgote," a tak sa z krajných polôh vzťahu u neho vyskytujú iba viac-menej bezbolestné rozchody a odchody.

V Smrekovej poézii ide totiž o adoráciu ženy vôbec, v zmysle jeho verša zo zbierky Básnik a žena (1934), ktorá nie je v tomto výbere zastúpená ukážkou, lebo predstavuje ucelenú dialogickú skladbu: "To najslastnejšie ľudské slovo: žena." Dosť veľavravné aj so zreteľom na tento výber.