tohto bratislavského divadla Blaho Uhlár.

Dnes večer to bude presne desať rokov, čo Stoka uviedla svoju prvú inscenáciu. Že sa volala práve Kolaps? Možno už vtedy klíčil zárodok zlého tušenia, že sa názov stane nechceným symbolom Damoklovho meča počas prakticky celej existencie divadla. Už sa treba len spýtať, aký je rozdiel medzi krachom a kolapsom?

K narodeninám, nota bene jubilejným, patria gratulácie, kvety, dary, úsmevy, želania toho najlepšieho. A naopak, nepríjemnosti, starosti a problémy by aspoň načas mali decentne, ohľaduplne alebo aspoň korektne ustúpiť bokom a nemariť oslávencom radosť. Najmä ak je zaslúžená, a na tom v tej chvíli nič nemení fakt, že sa oslávenec borí s problémami. Tie koniec koncov sprevádzali Stoku počas celej jej existencie, tak prečo by práve narodeniny mali byť výnimkou?

Napriek tomu zasvätenejší – pravda, to sú takmer všetci skalní diváci Stoky – na jubilejnom večere zvanom X. cítili, že narodeniny neprišli v najvhodnejšom čase. Tak, ako neprišli niekoľkí pozvaní, ktorí toto divadlo dávnejšie či len vlani opustili. Napriek tomu zásluhou kapiel Živé kvety a Požoň Sentimentál, Lucie Piussi, Blaha Uhlára, Laca Keratu, Eriky Láskovej i viacerých hostí preľudnená Stoka v ten večer zabudla na starosti.

Nie je tajomstvom, že s Uhlárom nie je problém (občas alebo často?) nesúhlasiť. Vedia o tom veľa štátni úradníci, ale i jeho spolupracovníci, pre ktorých je to bolestnejšie, lebo nemôžu uňho ignorovať minimálne jedno – vytvorenie a udržanie výnimočného divadla. V spomenutom článku Krach experimentu Stoka si Uhlár kladie rečnícku otázku, o čo príde slovenská spoločnosť prípadným zánikom tohto divadla, a vzápätí si (mávajúc viacerými argumentmi) odpovie: Nie o veľa. A to je veta určite hodna hlasného nesúhlasu.

ALEXANDER BALOGH