Nedopomohli si ku vzájomnej umeleckej sláve, lebo obaja ju už dosiahli, no jednako sa zvýšila, keď sa stali manželmi. Filmová a divadelná francúzska herečka Marina Vladyová sa na prvý pohľad zaľúbila do ruského pesničkára Vladimíra Vysockého roku 1967 po jeho vystúpení v moskovskom divadle Na Taganke. Peripetie tohto dramatického vzťahu a potom dvanásťročného manželstva môžeme sledovať v jej knihe Vladimír aneb zastavený let (Albatros, preklad Markéta Vinická, Praha 2005).

Spomienkové pásmo, členené na kratšie či dlhšie útvary, sa zaoberá zväčša bizarnými okolnosťami, ktoré sprevádzajú ich spolubytie-spolužitie. Kým na rozdiel od bežných hereckých spomienok, kde býva vždy prevaha rozličných anekdot a epizódok, Vladyová rozpráva o prekážkach, ktoré stoja v ceste ich vzťahu. Najmä zo strany sovietskych úradov.

Za vtedajších politických pomerov bolo manželstvo medzi Rusom a Francúzkou takmer nemožné a hoci sa ho podarilo uzavrieť (aj vďaka rozličným fígľom herečky - napríklad na jednej recepcii v Paríži sa dala vyfotografovať s Brežnevom a táto fotografia obletela svet), ruská byrokracia komplikovala udeľovanie víza obom manželom a všemožne im strpčovala život. Navyše, Vysockij sa netešil priazni režimu, čo viedlo k zvláštnemu paradoxu: hoci bol miláčikom más, ktoré vďaka magnetofónovej technike poznali všetky piesne, podľa Vladyovej "ani rozhlas, ani televízia nikdy neuviedli jedinú z jeho piesní", a to sa týkalo i publikovania v časopisoch.

Vladyová si zvolila osobitý spôsob rozprávania: nie v tretej, ale v druhej osobe singuláru, čo v rozličných rovinách textu vyvoláva prinajmenej dva efekty. Raz sa text dá čítať ako rad nepriamych výčitiek, inokedy ako dôverné vyznanie lásky. Fenomén Vysockij totiž vnímala Marina kontroverzne: na vine bol najmä jeho alkoholizmus a neskôr drogová závislosť, ktorá mu nakoniec spôsobila smrť.

Až dojemné je úsilie, aké obaja vyvinuli v boji proti tejto chorobe, ktorá bola dlhoročnou traumou aj pre ňu. Marina pritom vie, že ide o národný neduh (sama je pôvodom Ruska) a má preň isté porozumenie, veď spolu s ním absolvuje desiatky osláv a večierkov a tak čitateľa uvádza do tzv. vyšších spoločností, kde sa alkoholom nešetrí. Trpí, ale nehorekuje a aj keď sa na čas rozídu, vzájomná láska zvíťazí.

Takto konvenčne by sa dal označiť záver ich spoločného života, ktorý sa predčasne skončil jeho smrťou 25. júla 1980. Ani tá sa nezaobišla bez sovietskych absurdít, lebo riaditeľa cintorína prepustili zo zamestnania, keď tam dovolil pochovať Vysockého. A ďalšia absurdita nasledovala onedlho. Marina podrobne opisuje hádku s Vysockého otcom, bývalým dôstojníkom tajnej služby, ktorý syna udal, lebo dúfal v povýšenie, a teraz presadí, že na synovom hrobe je umiestená akási opacha miesto meteoritu v kameni, ktorý tam chcela mať Marina.

Vladyovej kniha obsahuje množstvo zážitkov z ciest po celom svete a zo stretnutí, na ktorých nechýbali osobnosti svetovej kultúry, len škoda, že nie vždy dodržiava chronológiu udalostí, a tak sa nedozvieme, ako a kedy sa stalo, že Vysockij, predtým prísne strážený, mohol naraz slobodne cestovať.

No v každom prípade jej kniha názorne ukazuje, akej pozornosti sa Vysockij tešil všade tam, kde vystupoval, ešte aj ruskí colníci ho poznali a stáli pred ním priam v pozore. Je to zároveň kniha smutná, lebo v celej hĺbke odhalila rozporuplnosť a tragiku tohto nevšedného umelca.