Vybehla na Cergow ako srnka. Tak rýchlo, ako ešte nikdy ani ona, ani žiadna z jej poľských súperiek v sobotňajších pretekoch do vrchu. Napriek tomu práve tu, neďaleko Dukly padla jej posledná atletická hodina.

"Končím," oznámila rok po štyridsiatke najlepšia slovenská vytrvalkyňa histórie Ľudmila Melicherová. "Treba odísť v zodpovedajúcom čase - ja som si vybrala záver jubilejnej, dvadsiatej piatej sezóny."

V druhom roku kariéry získala bronz na juniorskom európskom šampionáte. V poslednom, pred dvoma týždňami, skončila trinásta na svetovom vrchárskom šampionáte v novozélandskom Wellingtone.

"To štvrťstoročie strašne rýchlo utieklo," krúti hlavou.

Počas neho utvorila desiatky slovenských atletických rekordov. Sedem z nich (od 10 000 m po maratón) platí dodnes. "Niektoré, zvlášť dráhové, ešte dlho-dlho nik neprekoná," tipuje Melicherová. "Utvorila som ich vtedy, keď sa ešte v cestných behoch nezarábalo ako dnes, a plne sme sa sústreďovali na dráhu."

Pochádza z Buzitky, malej dediny slávnej počas volieb. "Keď ma mama prvý raz vzala do Lučenca, vzdialeného jedenásť kilometrov, pripadala som si ako v siedmom nebi. Až kým som sa nestretla s kýmsi, kto bol aj vo vzdialenejšej Považskej Bystrici," zasmeje sa. Potom už odpoveď na otázku, čo jej dala atletika, maximálne zostruční: "Naučila ma tvrdej robote a vďaka nej som prešla celý svet."

Ľuda je drobné žieňa s posunutým prahom znášania driny aj bolesti. Vedela sa vyžmýkať ako citrón, čo bola prezývka, ktorú jej vďaka žltým vlasom dávnejšie dala diaľkarka Eva Murková.

U lučeneckého trénera Ivana Eibnera dostala poctivú školu behu. Prešla všetkými jeho formami: behala na dráhe, na ceste, krosy, aj do vrchu. Školou života prechádza stále.

Pred a po soulskej olympiáde 1988 na maratónoch v Nagoji, Ósake či Hirošime postrašila aj slávne Japonky. Potom ju dvakrát oslavovala Viedeň ako prvú dámu svojho maratónu (1990 - 91). Zakrátko sa však po trampotách s chrbticou ocitla na kolenách, ba priam na dlažbe. No dvihla sa z nej: zamestnala sa na stavbe, vážila si aj suchý rožok, ale pozbierala sa a o rok bola späť vo vrcholovej atletike.

"Toto obdobie mi dalo veľa: zistila som, že nemám veľa ozajstných priateľov a zároveň to, že sa dokážem dvihnúť z dna," hovorí. Vyhrala košický maratón a dvakrát aj cezhraničný Dunajský z Bratislavy do Hainburgu a späť. Pritom nemala trénera. "Kopírovala som staré tréningové denníky," priznáva. "Až raz ma moja známa lekárka Švecová na Dunajskom maratóne vyhnala za poľským trénerom Adrzejom Zatorským: Choď za ním, musí byť dobrý, keď rok čo rok dovezie iného bežca a každý vyhrá - možno ti pomôže."

Bol to osud? "Asi áno," pripúšťa Ľuda. "Odkedy ma trénuje, mala som minimum zranení." Po vzore (dnes už bývalej) manželky Izabely ju preorientoval na behy do vrchu. "Mne v každom veku sedel iný typ behania," tvrdí Melicherová.

Už dávnejšie väčšinu z roka trávi v juhovýchodnom cípe Poľska blízo Krosna. Tam sa cez víkend lúčila aj s kariérou. Na dvojhektárovom pozemku blízko slovensko-poľských hraníc buduje Zatorski športovo-turistické stredisko. "Vyzerá to ako vo Švajčiarsku a mne to pripomína Tatry - rátam, že tu dostanem robotu," nádejá sa Ľudmila.

MARIÁN ŠIMO

Čo si najviac váži

Na dráhe: slovenský rekord na 10 000 m na ME 1986 v Stuttgarte 32:47,24.

Na ceste: päť triumfov na slávnych pretekoch Běchovice - Praha.

V maratóne: dve víťazstvá na maratóne vo Viedni.

V behu do vrchu: bronz slovenského tímu (o. i.) s Jarmilou Bukvajovou na MS 1998, z individuálnych umiestnení šieste miesto na ME a siedme na MS 2001.