"Čiľania stále pijú maté. Pre nich to nie je nápoj, ale priam rituál. Vyrába sa z celej bylinky, aj zo stonky, je veľmi silný a zdravý, vraj afrodiziakum. Ak sa pije v skupine, všetci si uchlipkávajú z jedného kalabasu a jednou kovovou slamkou. Trvá to veľmi dlho, Čiľania pri tom skrátka relaxujú. Skúšali ho propagovať aj v cudzine, ako náhradu kávy, ale neujal sa. V Amerike ani v Európe nikto nie je zvyknutý dlho vysedávať pri nápoji. V Patagónii sme sa naučili vnímať čas inak. Tu v Európe máme všetko naplánované na hodiny, za deň chceme stihnúť veľa vecí. Patagóncom stačí, keď urobia jednu vec za deň. Nemajú hodiny. Ich porekadlom je: Kto sa ponáhľa v Patagónii, stráca čas," spomína Lenka Práznovská.

Kde je Patagónia, to nevedia ani mnohí Čiľania. Na severe krajiny, alebo viac na juh? O pár rokov to už bude možno každému samozrejmé, miestna vláda sa totiž pustila do turistického programu - školí turistických vodcov a podporuje ich podnikateľské plány. Nech len vymýšľajú, hľadajú a zdokonaľujú atrakcie, ktoré by do málo zaľudnených a opustených miest prilákali cudzincov. Ale tak, aby sa pritom prírode nestalo nič zlé.

Do plánov Čiľanov zapadli plány Slovenky Lenky Práznovskej a Čecha Daniela Rušara. Sedeli na schodoch pred kinom v Uherskom Hradišti a vraveli si, že sa už konečne musia rozhodnúť. Chceli na pár mesiacov odísť, precestovať a spoznať krajinu - ešte presne nevedeli, akú. Cieľom bola Južná Amerika, Daniel napokon navrhol Chile, Patagóniu. "A ja som mu povedala, že dobre," vraví Lenka. "Predsavzali sme si, že do pol roka musíme odísť. Lebo keď nie teraz, tak kedy? Museli sme len uzavrieť a dokončiť všetko, na čom sme práve robili." Lenka vtedy robila v psychologickej ambulancii na poliklinike v Petržalke, spolupracovala so Štúdiom zážitku a prekladala z angličtiny, Daniel pracoval v reklamnej spoločnosti.

Chile chceli spoznať do hĺbky, začali teda vymýšľať cesty, ako na to. "Mali sme výhodu, že sme tam chceli zostať dlhšie. Mohli sme si hľadať prácu. Zohnali sme si zoznam miestnych dobrovoľníckych organizácií, turistických a vzdelávacích agentúr. A písali im listy. Ponúkli sme im naše skúsenosti s propagáciou, fundraisingom, prácou s klientmi, s trénovaním komunikácie v skupine, prezentovaním projektov. A, samozrejme, angličtinu," hovorí Lenka.

Honorár nežiadali, povedali si, že im bude stačiť, ak im zabezpečia stravu a ubytovanie. Odpovede chodili negatívne. Organizácie by ich boli rady prijali, aj ako dobrovoľníkov, ani na to však nemali peniaze. Lenka vysvetľuje: "Niektoré od nás dokonca chceli, aby sme si za to dobrovoľníctvo zaplatili. Neskôr sme zistili, že do Južnej Ameriky chodí veľa Európanov a Američanov (Čiľania ich volajú gringo), ktorí majú peniaze na dlhé cestovanie. Prídu napríklad spočítať vtáky druhu lojka, a ešte si za to aj zaplatia."

Nakoniec im ktosi poradil kontakt na človeka, ktorý v Patagónii zakladal školu pre turistických sprievodcov. Spomenul aj meno svojho kamaráta Pavla Ježka, takže Lenka s Danielom mali razom českú spojku. Ešte niekoľko listov, a vo februári už boli v Patagónii, v provincii Aisen, veľkej ako naše bývalé Československo.

Boli profesionálnymi turistami - potrebovali sprievodcu

"Vnímal som to ako dobrodružstvo. Chile som veľmi nepoznal, obraz o ňom som mal poskladaný najmä z krásnej prírody, predstavy, že tam majú ľudia hory v záhrade," vraví Daniel. Lenka dopĺňa: "Bavili sme sa so známymi, čo tam už niekedy boli. Vraveli, že ekonomicky sú na tom podobne ako my. Vedeli sme však, že zvnútra to bude iné - iní ľudia, iná kultúra. To je niečo, na čo sa nepripravíš."

Z česko-slovenskej dvojice sa v Aisene stali dobrovoľní profesori. Dostali ubytovanie, stravu a k tomu možnosť absolvovať ďalšie kurzy, ktoré sa v škole viedli - jazda na koni, práca s mapou, lezenie po ľade... "Boli sme vlastne profesionálnymi turistami," hovorí Lenka. "Na nás si mohli študenti - budúci turistickí spievodcovia - odskúšať, ako sa im darí a akú úroveň asi majú ich služby. Jeden nás zobral na túru, druhý nás zas učil liezť po skalách. Potom sme im dali spätnú väzbu, povedali, čo bolo dobré, čo zlé a ako by sa to dalo vylepšiť. Pomohli sme im pochopiť, že cudzinci potrebujú iný prístup, že majú iné zvyky ako oni. Čiľania napríklad celý deň popíjajú maté, niektorým by nenapadlo, že niekto má zas vo zvyku ráno jesť a že by mu teda mali ponúknuť raňajky, ak už je u nich ubytovaný."

V patagónskej škole sprievodcov sa intenzívne učí jeden týždeň do mesiaca. Zvyšné tri týždne mali Lenka s Danielom v podstate voľno, mohli odísť z dedinky Ibanez a cestovať. Veľa času strávili so študentmi a testovaním ich turistických služieb. Skúšali chodiť aj bez vodcov - a vtedy si naplno uvedomili, aký je profesionálny sprievod dôležitý. "Že sa s vodcom chodí na ľadovce, to sme chápali. Ale nevedeli sme si predstaviť, na čo ho treba na ceste do hôr. V čom je problém? Každý si predsa môže objaviť cestu sám, myslela som si. Pochopila som, až keď sme sa vybrali na 1800 metrov vysokú horu, ktorú sme každé ráno videli z okna a veľmi nás lákala. Po pár metroch sme uviazli v kríkoch. Boli po pás a boli všade, všade, všade. Ani na druhý raz sme cestu nenašli, všade sme videli len nepriepustný terén," spomína Lenka. "Miestni chlapci vedeli, ako na tú horu. Do vzdialenejších hôr sa však nevydávajú, poznajú len tie, ktoré majú v záhrade," hovorí Daniel.

Píšu projekty, platia im za to

Patagónci si od príchodu turistov veľa sľubujú. Lenka si myslí, že svoje plány nemajú úplne domyslené: "Vidia v tom peniaze, stabilitu, myslia si, že sa potom už snáď nebudú musieť starať o kravy. Ale v turizme nie sú zorientovaní. Zatiaľ tam prídu dvaja turisti za týždeň, nevedia si predstaviť, čo bude, keď sa ich nahrnie množstvo."

Obaja sa kriticky pozerajú aj na postup vlády. Uvedomila si, že krajina potrebuje profesionálnych turistických sprievodcov, chcela zvýšiť úroveň služieb, zabezpečiť prílev peňazí a pritom vytvoriť taký systém, aby príroda zostala nedotknutá. Jej pomoc je však vraj krátkozraká. Lenka hovorí: "Založili školu, ale dali jej peniaze len na rok. Mysleli si, že pár vyštudovaných bude stačiť. Ale nestačí, a škola začala zháňať peniaze, aby fungovala. Musela si založiť neziskovú organizáciu, písať projekty a žiadať o podporu."

Daniel si všimol, že vláda veľa vecí podporuje, ale tiež veľmi nesystémovo: "Miestny úrad dá niekomu peniaze, ale už ho nezaujíma, ako ich minie. Mnohí si napríklad vďaka podpore otvorili hospedaje - penzióny, ale väčšinu z nich turisti otravujú. Keď prídu, povedia im - máme plno, choďte vedľa. Iný známy zas dostal peniaze na podnikanie, lebo má na svojom pozemku lagúnu. Zišlo by sa mi tu ešte rádio, povedal nám raz, tuším si znovu napíšem projekt. A pravdepodobne na to rádio dostal ďalšie peniaze. Vláda ľuďom platí za to, že chodia na školiace kurzy a iným zas za to, že píšu projekty tým, ktorí to nevedia. Bola to jedna z mála vecí, z ktorých mi bolo smutno," hovorí Daniel. V istom zmysle sa mu to zdá pochopiteľné a prirodzené, vláda hľadá všetky spôsoby, ako krajinu osídliť, nalákať ľudí, aby prišli bývať do lesov a hôr, bez teplej vody a elektriny. Akurát, že ju to bude neskôr zrejme mrzieť.

Nepýtať sa. Stačí pozorovať

Sami Patagónci cestovať skoro vôbec netúžia. Nevidia v tom zmysel. "Jeden študent, náš kamarát, bol veľmi šikovný a ako jeden z mála spĺňal podmienky pre stáž v Anglicku. Všetko by tam mal hradené, veľa by sa naučil. On však bol nerozhodný. Pýtal sa nás: No povedzte, čo také by som tam mohol nájsť, čo nenájdem tu?" spomína Lenka. Vraví, že ani oni s Danielom, ako cudzinci, nevzbudzovali u miestnych veľký záujem. "My sme sa ich stále niečo pýtali, ako sa majú, odkiaľ pochádzajú, čo robia. O nás nechceli vedieť skoro nič." Daniel: "Niekedy sa dokonca ohradili, čo sa vraj stále toľko pýtame. Neskôr som si uvedomil, že oni sa nepotrebujú pýtať, pre nich sú dôležité veci, ktoré vidia. "Stačí im pozorovať, tak sa veľa dozvedia. Pozorovaním získavajú aj fyzické zručnosti. Neviem si však predstaviť, ako sa o sebe dozvedajú osobnejšie, intímnejšie veci, nikdy sme tam také rozhovory nezažili. Veľmi sme do nich neprenikli."

Lenka pri tejto téme vyťahuje spomienku na jednu hodinu angličtiny: "Učila som komparatíva a vyzvala ich, aby sformulovali vetu, kto je ich najlepší kamarát. Brali to ako veľmi osobnú otázku a čudovali sa, prečo sa na to pýtam. Keď nakoniec odpovedali, za najlepšieho kamaráta väčšinou označili nejakého člena rodiny." Daniel poznamenáva: "Ich vzťahy trochu vystihuje slovo amigo - znamená kamarát, priateľ i známy - akoby medzi nimi nerozlišovali."

Veľa vecí z osobného života Patagóncov zrejme zostáva skrytých v ich domčekoch. Počasie je tam studené, vlhké, stále fúka vietor, ktorý roznáša sopečný prach, domáci sú preto najradšej poschovávaní doma. "Možno, že tam, potajomky, riešia všetky osobnejšie veci," myslí si Lenka. Vzápätí pripája: "Mnohí Patagónci žijú rozvedení, alebo slobodní, alebo s partnerom a deťmi, ktoré nemajú práve s tým, s kým momentálne sú. Povedali nám, že Patagónia je tak ďaleko od Boha a od zákona, že u nich môžu fungovať zvláštne pravidlá."

Všade hľadajte druhý zmysel

Zvláštna je aj ich reč. Nie je to úplne španielčina, dokonca ani nie čílska španielčina. Je poznačená prízvukom a nárečím. Jej špecialitou sú rôzne frazeologizmy. "Ak je niekto trochu neférový a klame, povedia: Si klzkejší ako telefónne slúchadlo u mäsiara. Ak sa niekto bojí: Si vážnejší ako pes na lodi. Alebo: Je chladnejšie ako tučniakov prd. No a kým sme odišli, začali bežne používať aj jedno nové: Pýtaš sa viac, ako Čech v Patagónii," hovorí Lenka. A spomína, že veľmi vtipné im pripadá, ak má veta sexuálny podtext: "Všetko je narážkou, všetko má druhý zmysel. Pointou je, že ten druhý zmysel je vždy sexuálny." Daniel dodáva: "Najprv nás to bavilo, učili sme sa tým jazyk. Ale potom nám chýbala zmena. Navyše, stačí, že zájdete viac na sever, napríklad do Santiaga, a tam to všetci považujú za zlý vtip."

Sedem mesiacov v svojskej krajine, ďaleko od civilizácie, považujú Lenka a Daniel za to najkrajšie, čo v živote zažili. Aj keď do života Patagóncov neprenikli tak hlboko, ako by chceli, kamarátov si medzi nimi našli. Po večeroch s nimi chodili do telocvične hrávať futbal alebo basketbal (obľúbenou hráčkou bola najmä Lenka, lebo je na čílske pomery vysoká). Postupne začali u každého vnímať vlastnú individualitu, cez črty tváre sa naučili vnímať ich duchovno a krásu. "Sú múdri, čestní a pevní. Prírodné pdmienky neberú ako výzvu, ale čosi prirodzené. Vydržia veľa a nechvália sa tým. Hanbil som sa, keď som si uvedomil, že som pri prvom odhade snáď aj trochu podcenil ich schopnosti," vraví Daniel. Lenka zas vraj často rozmýšľala, aké by to bolo, keby bola Patagónka: "Páčilo by sa mi, keby som bola taká manuálne šikovná a vedela sa o všetko sama postarať."

Z Chile odišli s tým, že by sa tam ešte radi vrátili. Zároveň boli spokojní s tým, čo tam pre miestnych spravili. Držia im palce a sú presvedčení, že v nich predsa len vyvolali chuť, aspoň malú, po cestovaní.

FOTO - LENKA PRÁZNOVSKÁ

Lenka Práznovská a Daniel Rušar sa minulý rok rozhodli odísť do Patagónie a stráviť tam sedem mesiacov. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ

História Aisenu má asi 540 rokov. Predtým tam len kde-tu žili dobrodruhovia, ktorí si prisvojili nejaký pozemok. Pred 75 rokmi sa tam začali stavať prvé cesty a popri nich zároveň vznikali prvé dediny. Územím prechádza aj jedna štvorprúdová cesta. Lenka hovorí: "Nikdy som na nej nevidela dve autá naraz, a väčšinou po nej behali psy." V pozadí je obchod Fantasia: "Bolo treba naozaj fantáziu, aby ste vymysleli, čo v ňom kúpiť. Bolo dostať len vajíčka, chlieb a mlieko."

"V Chile i susednej Argentíne majú úplne iný vzťah k starým ľuďom ako my. Viac si ich vážia, rešpektujú ich. Udivili nás plagáty, ktoré propagovali školy tanga. Bolo zvláštne vidieť na nich 60-ročnú tanečníčku v sieťkovaných pančuchách v nejakej erotickej pozícii. Ale v takom veku sú tanečníci naozaj najlepší. Starší ľudia obsluhujú aj v reštauráciách a najlepší a najobľúbenejší futbaloví komentátori v čílskej televízii majú 60 a 90 rokov. Už roky majú stále tých istých," spomína Lenka Práznovská.

V mestách sa Čiľania vozia na aute, ale často využívajú aj kone. Tie väčšinou žijú voľne, vypustené vonku a privolávajú ich len vtedy, keď ich potrebujú na prácu.

Patagónia je na juhu Chile, jednou z jej provincií je Aisen. Prístupný je len cez oceán alebo cez Argentínu - aj to je dôvod, prečo tam chodí málo ľudí. Rozlohou je Aisen veľký asi ako bývalé Československo, žije v ňom však len 90 000 ľudí - väčšinou sú sústredení v dedinkách.

Lenka: "Toto dievčatko som stretla v púšti Atakama na severe Chile. Stálo na streche - všetci v Chile majú zvyk postávať alebo sedieť na streche, asi odtiaľ majú väčší prehľad, neviem. Keď som sa okolo vracala späť, dievčatko ma stiahlo za rukáv a zavolalo domov. Ponúklo mi vodu. Bolo to milé, voda je tam veľmi vzácna."

Francovi zomrel otec. Má dvanásť rokov a rodine pomáha tým, že chodí na lov králikov. "Chytajú sa v noci, baterkou ich treba vyplašiť, rýchlo vytiahnuť pušku. Všetci si zapchajú uši, keď čakajú na výstrel. Francovou úlohou je králika dobehnúť a doraziť ho kameňom," opisuje Lenka.

Čiľania stále nachádzajú na svojich pozemkoch pôvodné indiánske maľby. Štát o nich často ani nevie, mnohé z nich chátrajú.

Nad územím Aisenu nie je žiadne telefónne pokrytie, žiadny signál. Ľudia sa dohovárajú cez lokálne rádiostanice - každá dedina má svoju. "Cez rádiá si posielajú odkazy, hlásia oznamy. Niekto vyzve suseda, aby nechal cez deň otvorenú bránu, lebo tade poženie kozy. Iný zas ohlási, že ide zabíjať kozu, nech sa ozvú záujemcovia, keby si náhodou chceli niečo kúpiť. Cez rádio sme tiež vždy vedeli, kedy bude v telocvični basketbalový zápas alebo futbal," hovorí Daniel Rušar.