Hať na Temži - jedna z najväčších rarít medzi vodnými dielami na svete, chráni Londýn pred záplavami. Dokáže pojať všetku vodu, ktorá pri uzavretí hate počas prílivovej vlny riekou pritečie.
FOTO - ARCHÍV VLADIMÍRA HOLČÍKA
Na svete stojí asi tridsaťdeväťtisíc veľkých vodných priehrad. Jedinečné podoby a riešenia týchto technických zázrakov lákajú ročne tisícky nadšencov.
Slovenskí vodohospodári majú v posledných rokoch možnosť navštevovať ich po celej Európe a vlastne po celom svete. Všímajú si kvalitu stavieb, zručnosti a vedomosti prevádzkového personálu. Po skúsenostiach tvrdia, že s vyše päťdesiatimi veľkými priehradami na Slovensku obstojíme v svetovej konkurencii a nemáme sa za čo hanbiť. Ak v niečom zaostávame, tak v rýchlosti výstavby. Práve nedávno sa odborníci vrátili z Anglicka a zo Škótska. Boli si pozrieť vodné diela, ktoré sú raritou v celom svete.
"Videli sme hať na Temži, ktorá chráni Londýn pred záplavami," opisuje posledné zážitky inžinier Vladimír Holčík, špecialista pre hydrotechnické stavby a prezident Slovenského priehradného výboru. "Záplavy ohrozovali Londýn v čase, keď sa stretla vysoká prílivová vlna s povodňovými prietokmi Temže. Dnes sa hať uzavrie, Temža zatiaľ napĺňa svoje koryto a len čo o niekoľko hodín prílivová vlna ustúpi, hať sa otvorí a Temža môže vytekať voľne do Severného mora."
Druhou raritou, ktorú návštevníci pracovne nazvali ruské kolo, bol Falkirk Wheel. "V nemom úžase pred ním stáli aj odborníci, ktorí už videli vo svete kadečo," hovorí Holčík. "Koleso má dva válovy, do ktorých môžu vplávať lode, potom sa pootočí o 180 stupňov a lode opäť vyplávajú, ale o 35 metrov nižšie alebo vyššie."
Bol raz jeden vodojem
Vladimír Holčík precestoval ako projektant kus sveta. Možnosti boli aj pred rokom 1989 - päť rokov pracoval v Alžírsku. V rozvojovej krajine oficiálne úrady, hlavní architekti miest, urbanisti chýbali. Ľudia, ktorí tu chceli žiť pri vode, museli hľadať podzemnú vodu pri tokoch, takzvaných ouedoch či wádí. Tie boli suché, no keď raz za rok-dva zapršalo, voda zvyčajne spôsobila pohromu. Pracovali tu mnohí zahraniční projektanti a urbanisti, Vladimír Holčík mal na starosti úpravy tokov a strží.
"Raz sa mi stalo, že som na služobnej ceste prenocoval v chudobnej alžírskej dedine. Mali tam deravý vodojem, z ktorého tieklo a bol naklonený hádam viac ako šikmá veža v Pise," rozpráva. "Nevedeli, odkiaľ som, čo som. Ale že som inžinier, sa roznieslo rýchlo. Spýtali sa ma, čo by som s vodojemom urobil. Povedal som im, že by som ho zbúral a postavil nový. Keď som sa po týždni vracal, vodojem tam už nebol. Až ma zamrazilo. Vtedy som si uvedomil, že zodpovednosť inžiniera je v rozvojovej krajine oveľa väčšia, ako sa na prvý pohľad zdá."
Kde tráva neporastie
Boli časy, keď inžinieri-priehradári pracovali len s guľôčkovými počítadlami - sčotmi, nanajvýš s logaritmickým pravítkom. Ich práca bola úmerná vyspelosti poznania. Výstavba vodných diel však aj vtedy súvisela so zásadnými zmenami v životnom prostredí, ktoré vplývali na tradičný spôsob života ľudí, na ich kultúru aj na politiku.
Preto sú vodohospodári často vystavovaní pohoršeniu tých, ktorí sa rozhodli brániť seba, okolie, prírodu. Najviac sa im vyčíta presídľovanie obyvateľstva. Nečudo, veď napríklad pred štyridsiatimi rokmi boli počas výstavby Liptovskej Mary vysídlení ľudia z jedenástich obcí. Pri stavbe vodného diela zostávajú pod vodou domy, hroby blízkych, kostoly, premiestňujú sa iba najvzácnejšie pamiatky. "Rozumiem im, ale nedokážem pochopiť, ak sú ľudia apriori presvedčení, že vodné diela sú zlé. Aj keď staviate rodinný dom, je to zásah do prírody, nieto ešte, keď ide o veľké vodné dielo. Ani pod domom už tráva nenarastie," hovorí Holčík.
Na geriatrii priehrad
O vodné diela sa treba neustále starať, sledovať a udržiavať ich technický stav. Majú prinášať viacnásobný úžitok - vyrábať elektrickú energiu, splošťovať povodňové vlny, regulovať prietoky, dodávať vodu pre závlahy, ale aj rozvíjať turizmus a prinášať rekreačné možnosti. Mnohé z nich svoju pôvodnú funkciu časom zmenili. Napríklad tajchy v okolí Banskej Štiavnice, ktoré sa kedysi využívali na banské účely, dnes slúžia na dodávku pitnej vody aj na rekreáciu. Považujú sa za jedinečné svojho druhu, sú súčasťou kultúrneho dedičstva.
Starostlivosť o staršie vodné diela volajú vodohospodári geriatriou priehrad. "Jeden francúzsky priehradár mi dokonca s vážnou tvárou tvrdil, že priehrady majú svoje pohlavie," smeje sa Holčík. "Mužská je tá, ktorá sa raz postaví, bez ťažkostí plní svoje funkcie až do vysokého veku a nerobí starosti. Ale potom sú priehrady, na ktoré treba neustále striehnuť, vyžadujú neustály a nákladný mejkap."
Zodpovední sú všetci
Technika je fascinujúca, ale sú chvíle, keď človeku naháňa strach. V štúdiách takzvaných prielomových vĺn sa presne hovorí, čo by sa napríklad stalo, keby niekto odpálil na vodnom diele bombu. Vodohospodári o tom musia vedieť, je to v náplni ich práce, no radšej hovoria iba o problémoch prichádzajúcich prirodzenou cestou. "Prirodzené nedostatky by sa prejavili postupne," vysvetľuje Holčík. "Objavili by sa napríklad väčšie priesaky, vytekajúca voda by bola kalná, a preto by sa niekde v hrádzovom telese či v jeho podloží tvorili nebezpečné dutiny. Vtedy musí zodpovedný prevádzkovateľ určiť diagnózu, zistiť, kde je porucha a stanoviť liečbu."
Na výstavbe a prevádzke vodných diel pracujú mnohopočetné tímy. Zodpovedný za ne je nielen projektant, ale aj výskumní pracovníci, dodávateľské firmy, geológovia, prevádzkovatelia. Teda všetci, v dobrom aj zlom.
Čo spôsobí vodná katastrofa
"Jedna z najhorších vodných pohrôm sa stala v roku 1963 v Taliansku, v povodí Piavy," spomína Holčík. "V týždni pred katastrofou výdatne pršalo, kopce v okolí nádrže boli nasiaknuté vodou a navyše plniaca sa nádrž za priehradným telesom stále viac nadľahčovala pätu jedného kopca, ktorý sa, zaťažený dažďovou vodou, celý zosunul veľkou rýchlosťou do nádrže po slizkej ílovitej vrstve. Voda z nádrže ,vyšplechla' v asi 250-metrovej vlne cez teleso priehrady. Pod priehradou zahynulo asi dvetisíc ľudí, presný počet nevie nikto. Tragédiu spôsobilo podcenenie geologického prieskumu. Priehradné betónové teleso bolo postavené veľmi kvalitne a dodnes neporušené stojí. Muž, ktorý sa za to cítil byť zodpovedný, spáchal samovraždu."
Ochrana bez obetí
O hrozbe vodnej katastrofy sa hovorí hlavne v súvislosti s povodňami. U nás ich vodohospodári regulujú, pokiaľ na to majú možnosti. Prízvukujú, že na ochranu treba dostatok peňazí. Za veľmi zlú považujú situáciu napríklad v rómskych osadách, kde boli v posledných rokoch aj obete na životoch. "Za uplynulé dva roky som navštívil aspoň dvadsať osád," hovorí Holčík. "Treba ohrádzovať poľnohospodársky využiteľné pôdy, ktoré v prípade potreby môžu vodu zadržať, a tak znížiť povodňový prietok. A, samozrejme, stavať priehrady či malé hrádzky vysoko v povodiach tak, aby sa na území udržalo čo najviac vody."
Keď sa v Dunaji pralo
Srdcu najbližšou vodou je pre Vladimíra Holčíka Dunaj. Možno preto, že jeho starí rodičia bývali kedysi v dome na mieste, kde teraz stojí bratislavský Nový most. Ešte si pamätá, ako stará mama chodievala do Dunaja prať a ako sa v ňom celá rodina raz do týždňa, v lete aj v zime, kúpavali. Pre prácu na Dunaji sa rozhodol ešte počas štúdia na Stavebnej fakulte. "Nie vždy sa to darilo, ale v zásade som stále pracoval vo vodnom hospodárstve. Možností je veľa a veľa som ich aj skúsil," vraví.
V bývalom Československu mal na starosti hraničné toky Moravy a Dunaja. Často prechádzal hranice, starostlivosť bola vždy spoločnou povinnosťou príslušných štátov.
Za hranice cez psiu bránku
"Mal som priepustku do hraničného pásma a bol som, samozrejme, pod dohľadom svojho šéfa. Keď som prechádzal drôtenými dvojitými plotmi, hraničiari odpojili elektrický poplašný systém, otvorili mi nízku psiu bránku a štvornožky som mohol podliezť ostnatý drôt. V piesku po mne zostávali stopy, ktoré hraničiari hrabľami zahladzovali a nakoniec poplašný systém opäť zapojili." A potom sa bolo treba dohodnúť na termíne návratu. "Mal som dosť príležitostí ostať za hranicami," uvažuje vodohospodár, "trochu som spoznal život na Sahare a trochu aj v západnej Európe, cez ktorú som chodieval na dovolenky domov. Československo bolo niečo medzi tým. Bol som tu aj tam pod dozorom, ale nikto mi veľmi neškodil. A Dunaj bol pekný, tak prečo som mal emigrovať?"
* * *
Voda je živel. Ak mu človek nechce podľahnúť, nemá inú možnosť, ako s ním bojovať, alebo sa ho pokúšať krotiť. Vladimír Holčík tvrdí, že vodné diela nie sú nenahraditeľné, otázka je, za akú cenu. Isté však je, že bez nich by nebolo vodovodov, kanalizácií, úpravovní, čistiarní vôd, hatí ani vodných ciest. Kvôli ,vodníckej' téme sme sa stretli niekoľkokrát. Rozhovory akoby nemali konca, zakaždým sa chceli rozlievať do nových brehov. Rozprávanie o tom, aký je voda kumšt, sa nakoniec predsa skončilo ako plavba po modernej rieke: tečie si po svojom, a predsa poslúcha človeka.
"Kedysi mali inžinieri k dispozícii len guľôčkové počítadlá, nanajvýš logaritmické pravítka. Žiadne projektovanie v počítačovom programe neprichádzalo do úvahy," hovorí vodohospodár Vladimír Holčík. FOTO SME - PAVOL MAJER
Falkirk Wheel - zariadenie na preplavovanie lodí, vybudované na systéme plavebných kanálov, spájajúcich Severné more s Atlantikom. Koleso má dva ,válovy', do ktorých môžu vplávať lode, potom sa pootočí a lode opäť vyplávajú, ale na inej úrovni. Stavbu tisícročia ročne zhliadne asi osemstotisíc ľudí. FOTO - ARCHÍV V. H.
V Alžírsku sa hrádze budovali ojedinelým spôsobom: pozdĺž potoka sa vysadili palmy, keď vyrástli, boli v potrebnej výške zoťaté a pomedzi pne sa vysádzali ďalšie, potom sa vytínali, až kým nevznikol hustý les pňov. Tie sa upevnili ílom a slúžili ako protipovodňová hrádza. FOTO - ARCHÍV V. H.
V rokoch 2001-2003 upravoval tím špecialistov v Novom Sade (v Srbsku a Čiernej Hore) plavebnú dráhu Dunaja. Do projektu, ktorý likvidoval trosky troch zbombardovaných mostov a vyťahoval z vody nevybuchnuté bomby po zásahu NATO, investovala Európska únia 26 miliónov eur. "Denne som sa pohyboval medzi obrovskými strojmi, ktoré hrýzli tisícky ton železobetónu a vyťahovali ho z vody," hovorí Vladimír Holčík, ktorý mal projekt na starosti. "Prekážkou je dnes už len pontónový most, ktorý by čoskoro mal nahradiť zrekonštruovaný Most slobody." FOTO - ARCHÍV VLADIMÍRA HOLČÍKA
