Holič Fared prežil zemetrasenie vďaka tomu, že ktosi naňho z ulice zakričal a on vyšiel z holičstva von. Zákazník, ktorý sedel vo vnútri a čakal na neho, zahynul. O podrobnostiach však Fared odmieta hovoriť. Hovorí, že má "okno". Štrnásť dní po zemetrasení sa rozhodol otvoriť svoj podnik znovu a dvadsiaty deň už strihal prvého zákazníka. Pracuje však pod šírym nebom a jeho salón už necítiť voňavkami. Všade naokolo ležia pod panelmi a sutinou mŕtvoly, ktoré vytvárajú nad mestom neznesiteľný zápach.
Fared sa rozhodol otvoriť si znovu svoje holičstvo štrnásť dní po tom. Našiel si pokrivenú stoličku, úlomok zrkadla, zobral pár handier, ktorých sa po meste váľalo neuveriteľné množstvo. Zhadzovali ich z helikoptér v prvých dňoch po tom. V hromade sutiny, čo mu zostala z módneho salónu pre pánov, vyhrabal dokonca štetku a nožničky a začal si hľadať vhodné miesto.
Devätnásty deň po tom sa rozhodol postaviť stoličku na panel, ktorý ešte nedávno tvoril strechu jeho podniku. "Ľudia sem boli zvyknutí chodiť. Tí, čo prežili, sa budú zase musieť dať raz ostrihať a budú ma hľadať tu," odzbrojil nás železnou logikou.
Dvadsiaty deň po tom ostrihal prvého zákazníka. A nasledujúci deň sa už od rána do večera nezastavil. Holil, pomádoval a strihal, ako keby len niekoľko metrov pod ním nehnilo telo zákazníka, ktorý sa prišiel k Faredovi upraviť ráno
8. októbra 2005. Usadil sa na stoličke, Fared mu upevnil uterák okolo krku a na sekundu sa ospravedlnil. Ktosi naňho z ulice zakričal. "Už sa nepamätám, kto to bol a prečo chcel so mnou hovoriť. Ale rozhodne mi zachránil život."
Holič ako väčšina jeho susedov odmieta spomínať na ten deň. Tvrdí, že má "okno" a apaticky krúti hlavou, keď sa z neho snažíme dostať podrobnosti. Presne tri týždne po tom strihá husté vlasy miestnych mužov s rovnakou dôkladnosťou ako vtedy, keď ešte okolo stálo mesto. Ibaže teraz "ordinuje" pod šírym nebom a pod nohami má hromadný hrob. Jeho salón už necítiť voňavkami a pomádou. Všade okolo ležia pod panelmi a sutinou mŕtvoly, ktoré vytvárajú nad mestom neznesiteľný zápach. Novopríchodzí si dávajú na ústa rúška v márnej nádeji, že hustý sladkastý vzduch trochu zriedia. Miestni si na ústa nedávajú nič. Sedia na spadnutých strechách svojich domov, túlajú sa po rozvalinách bezcieľne sem a tam, občas sa postavia do nejakého radu, na ktorého konci ktosi čosi rozdáva. Na vrtuľníky, ktoré občas preletia nad ich hlavami, už ani nemávajú. Tu nič nezastane.
Kedysi výstavné turistické centrum Balakot v údolí rieky Kunar s desiatkami hotelov, obchodov, sadov a luxusných víl zmizlo zo zemského povrchu 8. októbra ráno. V prvých dňoch po zemetrasení sa zachraňovali živí a ošetrovali ranení. Potom sa objavili humanitárne organizácie a sľuby, že svet nenechá severovýchodný Pakistan napospas osudu. Prišli prvé zásielky oblečenia, objavili sa afganskí lekári s ľahkými stanmi a obrovskou skúsenosťou v ošetrovaní najrozmanitejších zranení priamo v teréne. Čakalo sa však na zásadnú, veľkú záchrannú akciu a starostlivo koordinovanú pomoc, ktorá by dala zvyšku obyvateľov úplne zničenej oblasti nový poriadok. Poskytla im nádej, že prežijú túto zimu. Lenže mnohí čakajú dodnes.
Pokrkvaná krajina
Kto by čakal, že mesto Balakot a jeho okolie sa bude hemžiť ľuďmi v parádnych vestách so svietivým nápisom UN, že tu bude otvorené centrum, kde sa každý dozvie, čo robiť, a že celá zničená oblasť bude rozdelená na sektory, kde budú desiatky bagrov odťahovať panely, aby sa ľudia mohli dostať ku svojim mŕtvym príbuzným, pochovať ich a trebárs i nájsť niečo, čo celkom nezničili otrasy, sa veľmi mýli. Celá oblasť od hraníc s Indiou, cez Kašmír až k slávnej Karakoram Highway je pokrkvaná ako starý papier.
Niektoré mestá a dediny zmizli úplne, iné čiastočne stoja, ale pri každom ďalšom otrase sa môžu narušené múry rýchlo zosypať. Od 8. októbra boli takých "aftershockov" stovky. Najväčší v noci z 28. na 29. októbra, keď sa o druhej hodine a 38 minúte triaslo mesto Manšehrá, v ktorom sme našli na prvý pohľad pevne stojaci hotel bez viditeľných prasklín. Jeho nevýhoda spočívala v tom, že majiteľ uzavrel na noc vchody mrežami tak dôkladne, že dostať sa na ulicu v rozumnom čase bolo takmer nemožné. Vedúca a zároveň jediná predstaviteľka misie slovenskej organizácie Človek v ohrození Marcela Ondeková si tam položila na podlahu pohár s vodou a uprene naň hľadela v nádeji, že zvlnená hladina bude dostatočne skorým varovaním. Nebola, ale hotel našťastie otrasy sily 5,9 stupňa Richterovej stupnice vydržal. Ráno sme sa už nesmiali nikomu z tých, ktorí, hoci vlastnia stále nepoškodený dom, nocujú v stane.
Bez emócií a nádeje
Jediným dôvodom, prečo vyzerá Balakot tri týždne po zemetrasení tak, ako by k nemu došlo pred dvoma hodinami, môže byť snaha pakistanskej vlády aj OSN, ktorá záchranné akcie koordinuje, vytlačiť obyvateľov preč z oblasti, ktorá zrejme nepodlieha obnove. Ako keby im naznačovali: "Zíďte dolu, do údolí a bližšie k mestám, ktoré zostali stáť, len tam dostanete najesť, len tam získate stan a zasádrujeme vám zlomené končatiny."
Lenže ľudia zrejme tento náznak nechápu. Sedia na svojich domoch a majú zakalené oči. Otupene pozorujú skupinku pakistanských vojakov, ktorí už druhý deň holými rukami vyhrabávajú telo z trosiek ateliéru fotografa, kam sa v osudný deň prišla vyfotiť žena s dvoma deťmi. Z hliny trčí ruka s ceruzkou. Vojaci z nej oklepávajú sutinu holými rukami. Smrad je neznesiteľný. Deti nájdu až ďalší deň. Žiadne emócie, žiadne náreky, žiadna nádej. Iba občasný výbuch zúfalstva, keď dôjde k ďalšej tragédii.
Nasima je jedinou ženou, ktorú počas niekoľkých dní stretávame uslzenú a zúfalú. Pri zemetrasení prišla o muža a jediného chlapca zo svojich štyroch detí. Tri dcéry jej pomohli vyhrabať susedia, keď vyhrabali vlastných mŕtvych. Potom jej odkiaľsi priniesli letný stan bez podlahy. V noci v ňom bola zima. Nasima s kašľajúcimi a smrkajúcimi deťmi hľadala v ruinách tak dlho, až našla na prvý pohľad nepoškodenú plynovú bombu. Vytvorila si akýsi horák, ktorým vyhrievala stan. Dvadsiateho šiesteho októbra ráno sa jej staršia dcéra snažila zapáliť plameň, pretože mala ruky skrehnuté tak, že si ani nedokázala utrieť plný nos. Výbuch ju odhodil, všetko, čo mala na sebe, okamžite vzbĺklo. Zhorela skôr, ako sa ktokoľvek stačil spamätať. S ňou zahynuli v stane s nápisom UNHCR ďalšie dve sesternice vo veku desať a dvanásť rokov. Okrem Nasimy nikto neplakal. Traja mŕtvi navyše k tým zhruba 70-tisícom už nemohli nikoho vyburcovať z letargie.
Katrina, tsunami a bin Ládin
Nadžmudín stojí pred spadnutou garážou, v ktorej sa dá aj po zemetrasení rozoznať stavba. Je to vďaka džípu, ktorý sa rozpľasnuto krčí pod strechou. Vedľa stál dom. Už nestojí.
"To bol váš dom?" pýtame sa Nadžmudína.
"Nie, ja som prišiel dnes z hôr. Môj dom spadol tam."
"Kde je vaša rodina?"
"Prišiel som so ženou, dcéry zostali hore."
Nadžmudín odpovedá ako pri výsluchu. Jeho manželka Nurnisa varí na otvorenom ohni divoký špenát.
"Nedali nám žiadny stan, všetko je už rozobrané, tak spíme na zemi, teraz neprší a v noci ešte nemrzne, tak je to dobré," hovorí žena.
"Prečo nejdete dolu, do Manšehry, tam sú tábory, a predsa len väčšia pomoc," navádzame ich.
"Nemôžeme tam dcéry nechať dlho samé, prišli sme len po nejaké jedlo, ale zatiaľ nám nedal nikto nič. Sem dolu dievčatá nemôžeme vziať, je tu príliš veľa mužov, žiadny poriadok, ešte by nám ich niekto uniesol," odpovedajú obaja takmer súčasne.
Rozhovor trvá dlho a nevedie k žiadnemu výsledku. Tisíce, možno státisíce ľudí zostávajú v horách, na území s rozlohou viac ako 20-tisíc kilometrov štvorcových.
Na hromadu ruín sa premenilo vyše dvestotisíc budov. Koľko ľudí zomrelo, sa aj mesiac po tragédii len odhaduje. Od 60- do 130-tisíc. Obrovské množstvá tiel nie sú vyslobodené z ruín a ani sa o to nikto nesnaží. Nie je dosť techniky, nie je dosť stanov. Väčšina ľudí sa neorientuje v rozdávaní humanitárnej pomoci, ktorej je v porovnaní napríklad s objemom pomoci po ničivých vlnách tsunami zúfalo málo.
Aj v porovnaní s hurikánom Katrina, ktorý zasiahol USA, by sa pri pohľade na čísla mohla zdať pakistanská tragédia ničotná. Podľa odhadov pakistanského vedenia sa škody spôsobené zemetrasením odhadujú na päť miliárd dolárov, Američania škody spôsobené Katrinou stanovili na 130 miliárd dolárov. Aj preto je objem finančných prostriedkov určených na obnovu Kašmíru dvadsaťkrát menší.
Podivná matematika však nesúvisí s tým, že by prírodná katastrofa zničila Pakistan menej ako tsunami turistické centrá obľúbené v Európe či hurikán americké pobrežie. Dôvody sú iné. Pakistan má zúfalo zlý imidž, v jeho horách možno sídli Usáma bin Ládin, v Kašmíre sa desiatky rokov bojuje, za teroristickými útokmi po celom svete často stoja ľudia s pakistanskými koreňmi. Takej krajine, ktorá rodí teroristov, sa nepomáha s veľkou chuťou.
Taxík pre Bas Nur
Bas Nur má vraj okolo 65 - 70 rokov. Tri týždne po tom, čo na ňu spadol dom a prišla o troch vnukov a nevestu, leží na lúke za mestom Manšehra. Je úplne vychudnutá, zakrvácanú nohu má zabalenú v handrách. Zrejme ju má zlomenú.
"Prišli sme včera," hovorí jej syn Džumachán, povolaním učiteľ. "Už sme to nemohli vydržať." Rodina pochádza z kašmírskej obce neďaleko mesta Muzaffarabádu, ktoré spadlo len čiastočne a na rozdiel od Balakotu žije. Sídli tu rad humanitárnych organizácií i koordinačný štáb, fungujú niektoré obchody aj hotely.
Dedina, z ktorej pochádza Džumachán, spadla celá, ale obyvatelia v nej zostávajú, napriek tomu, že cesta k nim zanikla spolu s obcou a letecké zásobovanie zúfalo viazne. "Sú tam stále ranení, ale kým nenapadne sneh a nezačnú sa veľké mrazy, ľudia tam asi zostanú," vysvetľuje Džumachán. Ani on sa nechcel vzdialiť od kopca tehál, pod ktorými má vraj niekde v plechovej debne zlaté šperky, našetrené peniaze, fotografie, v rovnakej miestnosti budú aj telá jeho troch detí. On, manželka, matka a jedno dieťa prežili. "Nemohol som tam zostať, matku som musel zniesť na rukách. Mala strašné bolesti a dva týždne nejedla. Chcel som tam ako ostatní počkať, kým niekto príde a pomôže mi vyhrabať deti, a tiež niečo, aby sme mohli ďalej vôbec žiť. Lenže teraz si už myslím, že tento rok asi nikto nedorazí," hovorí odovzdane.
V Manšehre sa zvyšok rodiny usadil na pozemku starého známeho. Ten sám tiež spí v stane, hoci jeho dom stojí. "Do žiadneho radu sa nikdy postaviť nepôjdem, to radšej umriem," hovorí Džumachán. "Nebudem sa biť o kus handry. Keby mi niekto pomohol odtiahnuť strechu z môjho domčeka v dedine, tehly si už rozoberiem a niečo znovu postavím sám... ale s tou strechou nepohnem."
Ľudia ako Džumachán a Nadžmudín zostávajú mimo akejkoľvek záchrannej siete. Hrdosť im nedovolí prosiť, tlačiť sa v radoch pred nemocnicou alebo pri nákladiakoch, z ktorých pracovníci humanitárnych organizácií zhadzujú medzi zúfalý dav balíčky s jedlom. Ľudia sa bijú, kričia, tlčú sa po hlavách a ťahajú sa o deky, až ich roztrhnú.
Zatiaľ čo sa v Ženeve rokuje o miliardách, Marcela Ondeková volá taxík. Rozpadnutý Fiat prichádza po prašnej ceste a Džumachán medzitým berie na plecia posteľ so svojou matkou. Posteľ váži viac ako ochabnuté telo. Za necelý dolár a úsmev peknej Slovenky je taxikár ochotný ženu odviezť do nemocnice. Večer ju Marcela v stane už nenájde. Starena mala šťastie, jej stav uznali za hodný hospitalizácie. "Sme vám nesmierne vďační, že ste nás zbavili tej hrôzy bojovať s ostatnými o jedlo," ďakuje Džumachán. Z prikrývky, rohože na zem, sady riadov a debny jedla má rovnakú radosť, ako keby vyhral milión dolárov. "Slovensko? To je Československo?" pýta sa a poťažkáva vrece s ryžou.
"To bolo, teraz som už iba zo Slovenska," usmieva sa Marcela.
Podobných maličkých komunít, kam nedošla humanitárna pomoc, má na zozname niekoľko. Je medzi nimi aj tá, ktorej sa aj miestni vyhýbajú. Chorí na lepru už síce nie sú nákazliví, ale chýbajúce prsty a znetvorené tváre by na vyvolanie depresie stačili, aj keby sa pacienti bezmocne nechúlili v ruinách leprosária. Nedokážu si sami uvariť čaj, zaviazať šatku, umyť sa. Časť z nich zahynula pri zemetrasení a zvyšok im drevenými bakuľami vyryl hromadný hrob hneď za zvyškami hlavnej budovy.
Marcela Ondeková spolu s mladým pakistanským kolegom Kamaranom Ali Šáhom dokáže za tri dni rozdeliť balíky s riadmi, jedlom, prikrývkami a rohožami za 5633 dolárov. K chorým na lepru ide osobne. Je prvá a možno nadlho aj posledná, kto bezprstým babkám niečo dal.
Nie je nešťastie ako nešťastie
"Teraz už ani nevadí, že sa to stále trasie, aj tak nemá čo spadnúť," hovorí Džumachán. Nemá však celkom pravdu. Cesty do hôr sa ani nestačia očistiť a už sú znovu zavalené. Desaťtisíce ľudí zostávajú odrezané od sveta a pomoci. Časť z 1 milióna 760-tisíc slovenských korún (760-tisíc vyzbierali slovenskí občania, milión vyčlenilo ministerstvo zahraničia) by mala putovať práve k nim. Marcela, ktorá je v Balakote jednou z mála cudziniek, si ťažko prenajme vrtuľník. Zvolí tradičný a osvedčený spôsob, ktorý nezávisí tak veľmi od rozmarov počasia a obsahu peňaženky. "Kamaran urobí prieskum v horách, kam musí ísť pešo, a potom si asi prenajmeme stádočko oslíkov, na ktoré všetko naložíme," hovorí Marcela spokojne.
Večer si pred posteľ zase postaví pohár s vodou. CNN oznamuje, že v indickom Dillí vybuchli tri bomby a zabili desiatky ľudí. Položili ich tam údajne pakistanskí moslimovia. Tak trochu nepatrične pôsobí ďalšia správa, v ktorej OSN oznamuje, že medzinárodné spoločenstvo vyčlenilo zatiaľ na pomoc Pakistanu iba malú časť z pôvodne sľúbených 312 miliónov dolárov. "Ľudia budú v šoku, keď zistia, aké úbohé sumy posielajú vyspelé štáty," komentoval situáciu vedúci predstaviteľ humanitárnej organizácie Oxfam. Zdá sa však, že obyvatelia Balakotu a dedín v horách už nie sú schopní ani šoku.
Desať dní po tsunami bolo na postihnutých miestach vyše 80 percent sľúbenej pomoci. Tri týždne po zemetrasení dorazila k zúfalým obyvateľom Kašmíru len tretina plánovaných prostriedkov.
FOTO - PAIKAR
Pri zemetrasení 8. októbra zahynulo v Pakistane odhadom 60- až 130-tisíc ľudí. Na hromadu ruín sa premenilo vyše dvestotisíc budov. Niektoré mestá a dediny zmizli úplne, iné čiastočne stoja, pri každom ďalšom otrase sa však môžu narušené múry zosypať. Takmer mesiac po tragédii zostávajú v horách tisíce ľudí bez akejkoľvek pomoci. Obrovské množstvá tiel nie sú vyslobodené z ruín, takže pozostalí prežívajú pod holým nebom či v stanoch postavených na hromadných hroboch.
FOTO
Nadžmudín býval s manželkou a dcérami v horách, kde mu zemetrasenie zničilo dom. Spolu so ženou sa vybrali dole po jedlo, ale zatiaľ nedostali nič. Neušiel sa im ani stan, takže prespávali pod šírym nebom. Dcéry so sebou nevzali, báli sa, že im ich v chaose a neporiadku niekto unesie.
Na ženu menom Bas Nur spadol pri zemetrasení dom. Prežila, jej tri vnúčatá však zomreli. Z dediny ju ťažko zranenú zniesol na rukách syn Džumachán. Ešte niekoľko dní ležala v bolestiach na lúke za mestom Manšehra, kým jej Slovenka Marcela Ondeková z organizácie Človek v ohrození nezavolala polorozpadnutý taxík, ktorý ju zaviezol do nemocnice. Jej ochabnuté a bezvládne telo preniesol na posteli k autu Džumachán.
Marcela Ondeková (vľavo) je v postihnutej oblasti predstaviteľkou slovenskej organizácie Človek v ohrození. S pakistanským kolegom rozdelila ľuďom za tri dni balíky s riadmi, jedlom, prikrývkami a rohožami za 5633 dolárov. Osobne navštívila aj komunitu ľudí chorých na lepru. Bola prvá a možno aj posledná, kto bezprstým babkám niečo dal. Časť postihnutých leprou zahynula pri zemetrasení a zvyšok im drevenými bakuľami vyryl hromadný hrob hneď za zvyškami hlavnej budovy leprosária.
FOTO
Pakistančania už na významnejšiu pomoc nečakajú. Sedia apaticky so zakalenými očami na spadnutých strechách svojich domoch, túlajú sa bezcieľne po rozvalinách a občas sa postavia do nejakého radu, na ktorého konci niekto niečo rozdáva.
