Obuvnícke remeslo vzniklo už v časoch, keď sa začali jednotlivé ľudské činnosti oddeľovať. Obuvnícke cechy sú známe od stredoveku a v každej krajine mali svojho patróna. V anglosaských krajinách to bol napríklad sv. Hugh, syn kráľa Powislandu (v dnešnom Walese), ktorý si vzal za ženu kresťanskú princeznú a konvertoval na jej vieru. Cez deň kázal a po nociach šil topánky. Keď ho za šírenie viery obesili, kolegovia sňali jeho telo a z kostí vyrobili obuvnícke nástroje.

Obuvnícke remeslo sa považovalo za jedno z najťažších. Obuvníci boli vážení ľudia a dlho odolávali industrializácii svojho „umenia“. Vypisovali súťaže, v ktorých dokazovali, že robotníci z tovární na topánky im nemôžu konkurovať v jemnosti a vypracovaní.

Spočiatku boli topánky symetrické, rovnaké pre obe nohy. Na to, že tak, ako máme pravú a ľavú nohu, môžeme mať aj pravú a ľavú topánku, prišli starí Gréci. Oni vymysleli aj tvrdú podošvu a mäkký zvršok. U Rimanov sa dalo podľa topánok spoznať, do ktorej spoločenskej vrstvy ich nositeľ patrí. (vil, rf)