Imrich Fekete pôsobil do roku 2002 v Slovenskej poisťovni ako viceprezident pre poistenie. Dnes obhajuje záujmy všetkých poisťovní ako riaditeľ Slovenskej kancelárie poisťovateľov. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Napriek tomu, že vlani vybrali na poistnom z povinného zmluvného poistenia automobilov o deväť miliárd korún viac, ako zaplatili na škodách, tento rok zdražia poistky o šesť až 15 percent. Dôvody zvyšovania poistného vysvetľuje výkonný riaditeľ Slovenskej kancelárie poisťovateľov IMRICH FEKETE.
Minulý rok sa na poistnom vybralo asi 12 miliárd korún. Motoristom však za škody zaplatili iba tri miliardy. Prečo je ten rozdiel taký veľký?
Je taký veľký, pretože tie tri miliardy korún nezahŕňajú rezervy, ktoré musia poisťovne utvárať. To znamená, že poisťovňa musí odložiť bokom peňažné prostriedky na škody, ktoré boli síce v danom roku nahlásené, ale neboli vyplatené. Okrem toho musí vytvoriť aj rezervy na nenahlásené nároky, ktoré neboli poisťovni ohlásené v danom roku, ale budú ohlásené niekedy v budúcnosti.
O aké nároky ide?
Ide najmä o nároky pri škodách na zdraví. Vieme, že priame škody na zdraví sa ustália až po jednom roku od dopravnej nehody. A práve tieto nároky sú mimoriadne vysoké. Často sa pohybujú až v niekoľkomiliónových sumách.
Treba na to až deväť miliárd korún?
Vybrané peniaze nie sú určené len na škody. K tomu sa pridávajú záväzky z garančného fondu. Poisťovne doň musia ročne vložiť asi 300 miliónov korún. Osem percent z vybraných peňazí musia poisťovne odviesť ministerstvu vnútra. Tretia významná položku, ktorú poisťovne nedokážu ovplyvniť, je starý dlh, ktorý vznikol zo zákonného poistenia. Napríklad, v minulom roku sme na tieto staré záväzky museli vynaložiť asi 500 miliónov korún. K tomu pristupuje réžia poisťovne, ktorá sa pohybuje od 20 do 30 percent. Ďalej musí každá poisťovňa platiť zaistenie. Potom sú to priame režijné náklady súvisiace so správou poistných zmlúv, vybavovaním poistných udalostí. Navyše, celý predpis znižujú bonusy za bezškodový priebeh poistenia. Spolu to vychádza, že pri tomto produkte je zisk minimálny, ak vôbec nejaký je.
V akej výške musia poisťovne utvárať rezervy?
Keď výplaty škôd boli na úrovni troch miliárd, tak rezervy by mali byť približne štyri a pol miliardy korún. Vyplatené škody a rezervy spolu predstavujú asi 70 percent prijatého poistného
Do garančného fondu treba odviesť asi 300 miliónov korún ročne. Platia sa z neho škody, ktoré spôsobia nepoistené vozidlá. Kancelária poisťovateľov však od týchto ľudí vymáha peniaze, ktoré musela za nich zaplatiť. Takže tieto peniaze by sa tam mali spätne vrátiť.
Teoreticky máte pravdu. V každom prípade, keď vyplatíme nejakú škodu, tak plnú sumu spolu s nákladmi na plnenie, vymáhame od poškodeného. Situácia je však taká, že 60 percent týchto prípadov je takých, že škody spôsobia ľudia z nižších spoločenských tried, ktorí vedome neuzatvárajú poistenie. Keď sa od nich vymáha nejaká suma, úspešnosť tohto vymáhania sa pohybuje v rozpätí 20 až 30 percent.
O koľko by sa mohlo znížiť poistné, ak by poisťovne neplatili odvod do garančného fondu?
Ak by boli všetci poistení a poisťovne by nemuseli platiť do garančného fondu, tak tých 300-miliónov, o to by sa celkový objem vybraných peňazí mohol znížiť. Poistky by vďaka tomu mohli zlacnieť asi o štyri percentá. Ale takisto by sme mohli špekulatívne hovoriť o ôsmich percentách, ktoré sa platia hasičom, a o tom, že starý dlh by na seba prevzal štát.
Veľa ľudí si spomína na to, že kedysi stálo poistenie niekoľko stoviek. Dnes sú to tisíce. Predtým bola jedna poisťovňa, dnes ich je osem. Nemá aj toto vplyv na zvyšovanie poistného? Treba platiť osem riaditeľov, osem centrál, poisťovne musia investovať do reklamy.
Ak toto poistenie vykonáva viac inštitúcií, tak priame náklady sú oveľa vyššie. Keď bolo zákonné poistenie, nedojednávala sa ani poistná zmluva, každý bol automaticky zo zákona poistený. Stačilo poistné zaplatiť poštovou poukážkou. Dnes treba zaplatiť obchodníkov, ktorí dojednávajú toto poistenie. Za toto sprostredkovanie sa platí asi 12 percent z poistného. Tým, že to robí viacero poisťovní, sa náklady znásobujú. Poistky sú však drahšie najmä preto, že výrazne vzrástli vstupné údaje, ktoré ovplyvňujú cenu.
O aké údaje ide?
Kým pred ôsmimi rokmi z 1,2 milióna osobných áut bolo lacných zhruba 900-tisíc, dnes sa ich počet znížil o tretinu. Zároveň o jednu tretinu vzrástol aj počet drahých motorových vozidiel. Priemerná cena auta začiatkom 90. rokov bola 50-tisíc korún. Dnes najlacnejšie auto stojí asi 250-tisíc korún a priemerná cena auta je okolo 450-tisíc korún. A je rozdiel, či poškodíte auto s hodnotou 50-tisíc korún, alebo auto s hodnotou 450-tisíc korún. Okrem toho vzrástli aj náklady na život a aj priemerné mzdy. Ak ste niekoho odškodňovali pred ôsmimi rokmi z platu osemtisíc korún, tak dnes je priemerný plat 16-tisíc korún.
Pre ľudí je najdôležitejšia cena poistenia, a predovšetkým na jej základe si vyberajú poisťovňu. Platí, že čím je poistka lacnejšia, tým sa poisťovňa snaží menej vyplácať na odškodnom? A naopak, drahšie poisťovne sú štedrejšie?
Nároky zo zodpovednosti za škodu sú stanovené zákonom. Občiansky zákonník hovorí o tom, že keď utrpíte škodu na veciach, poisťovňa musí zaplatiť skutočnú škodu.
Ak sa teda motoristi rozhodnú podľa ceny, neurobia zle?
Tu neplatí priama úmera, že čím vyššia cena, tým je kvalitnejšia likvidácia. Tu to vôbec neplatí. Podstatný rozdiel, ktorý však môže ovplyvniť cenu, je dôkladná segmentácia majiteľov vozidiel a ich rizík.
Poisťovne v súčasnosti poisťujú okrem objemu či výkonu motora najčastejšie podľa veku a bydliska. Jedna poisťovňa zaviedla aj poistné podľa najazdených kilometrov či podľa počtu detí. O čo by sa táto segmentácia ešte mohla rozšíriť?
Vychádzam z toho, že takáto segmentácia je najspravodlivejšia, pretože kubatúra vozidla alebo výkon motora nič nemusia hovoriť o majiteľovi auta. Je rozdiel, či za volantom sedí vodič, ktorý jazdí dva roky, alebo či tam sedí 50-nik, ktorý má dlhoročné skúsenosti. Alebo je rozdiel, či auto používa farmár, ktorý jazdí iba cez víkendy, alebo ho používa advokát vo veľkom meste, ktorý každý deň musí lietať za klientmi.
Niektoré poisťovne k väčšej segmentácii ešte nepristúpili. Môže sa teda stať, že napríklad mladí vodiči, ktorí majú inde až dvojnásobné poistné ako starší, prejdú do týchto poisťovní. Predpokladáte, že to ich donúti zaviesť tiež takéto delenie vodičov?
Mladí vodiči predstavujú najrizikovejšiu skupinu vodičov, ktorá spôsobuje najviac ťažkých havárií, pri ktorých vzniká najviac trvalých následkov. A keď mladému človekovi, ktorý bol poškodený, musíte celý život vyplácať rentu, tak to ide do miliónov. Predstavte si, že sedem poisťovní by takúto segmentáciu malo a jedna nemala. Všetci mladí ľudia vlastne pôjdu do tej jednej poisťovne. Ak by to bola malá poisťovňa, nedokázala by zabezpečiť cez predpísané poistné dostatočný objem peňazí, a môže aj skrachovať.
