Svet je menej zrozumiteľný. Podchvíľou sa rozprávame s niekým kto nám povie: "Na Pobreží slonoviny, v Zanzibare alebo v Írsku sa zase strieľa. Ale ja tomu vôbec nerozumiem." To, že nerozumieme tomu, o čom hovoria globálne elektronické médiá, vedie stále silnejšie k vytváraniu tzv. klbkovitého usporiadania spoločnosti. Najskôr sa účastníkom klbka hovorilo koníčkari. Boom ľudí mysliacich kbkovito nikdy nebol tak silný ako dnes. Príklad: Prakticky po celom svete sa nakrúcajú krátke digitálne filmy, častokrát experimentálne, niekedy dejové, inokedy úplne súkromné. Deje sa tak v Holandsku, na Slovensku alebo na Filipínach. Ľudia z blízkeho okruhu autora a ich priateľov sa schádzajú, sledujú tieto malé snímky na počítači .a rozumejú im. Podobne sa stretávajú psíčkari, pestovatelia, akvaristi, filatelisti, milovníci divokej prírody, vyznavači viery, tlačoví hovorcovia, onlineoví hráči alebo blogeri. Majú jedno spoločné: robia svet okolo seba zrozumiteľnejším. V okruhu svojho klbka hovoria rovnakým jazykom, dorozumejú sa medzi sebou, nič im v tom nebráni. Vďaka internetu a globálnej informovanosti vieme prakticky o všetkom. Čím viac toho vieme, tým menej tomu rozumieme. A preto si každá oblasť ľudského diania vytvára svoj okruh priaznivcov, svoje klbko.
Nedávno som šiel autom cez Chorvátsko, Čiernu Horu, Bosnu a Srbsko. Tu, v oblasti Európy, ktorej sme pred dvadsiatimi rokmi tíško závideli západný tovar a demokraciu, sa potichu vytvárajú nové hranice. Chorvátsko sa prediera rýchle smerom hore, bohatne, pamiatky aj cesty majú opravené, míľovými krokmi napreduje stavba diaľnice Split-Dubrovnik. Chorvátsko-čiernohorské hranice pripomína niekdajší prechod medzi európskym Západom a socialistickou Európou. Úsečné povely colníkov, kontrola všetkého a všetkých v aute i mimo neho, dezinfekcia kolies, ktorú musíte zaplatiť v eurách, kontrola podpisov na zelenej karte, kontrola za kontrolou. Čiernohorsko-srbská hranica v rámci jedného štátneho útvaru je ešte väčšou kuriozitou. Na trikrát zastaviť na stopke, otvoriť kufor, vysvetliť čo veziete a kam idete. Čierna Hora chce byť samostatná. Čiernohorci hovoria, že príkladom im je slovensko-české pokojné rozdelenie. Hovoria, že srbská cirkev nereprezentuje a že srbskí kňazi podporovali žandárov a tí zase podporovali nacistov. Kosovo chce byť tiež samostatné. Bosna už samostatná je, ale v čase, keď som tadiaľ prechádzal, bol jeden z hlavných hraničných prechodov do Srbska v Bosnianskom Brode zatvorený. "Budeme si predávať svoj pršut (výborná údená šunka) sami," hovoria. Jeden národ nerád hovorí o druhom. Chorváti vám nepovedia ako ďaleko je do čiernohorskej Budvy. "Na to sa spýtajte Čiernohorcov," odpovedajú. Čiernohorci zas nechcú povedať ako je najlepšie sa dostať do Belehradu a či je výhodnejšie ísť cez Čiernu Horu alebo cez Kosovo. "To vám povedia Srbi alebo Kosovania," reagujú na otázku.
Všade, vo všetkých väčších čiernohorských, kosovských a srbských obciach sú ale hrdí na svoju miestnu i-kaviarňu. Pomyseľne ich posúvajú do toho lepšieho, civilizovaného sveta, kde sa nebojuje. (Civilizovaný svet má v týchto dňoch svoju Pařrž a svoj zákaz vychádzania). Majú notebooky a mobilný internet. Nakrúcajú svoje malé digitálne filmy o osude bosnianskych Srbov, o bosnianskom učiteľovi, ktorý chodil denne pešo 22 km do školy učiť a potom zase späť, o chlapcovi menom Netko z Tuzly, ktorý vo vojne stratil otca, matku a dvoch bratov, potom stratil pamäť o zabudol aj to ako sa volá a teraz žije v sirotinci v čiernohorskej Podgorici. O bosnianskych manželoch Faikovi a Nafe, ktorí sa v roku 1992 museli dívať na to, ako Srbi strieľajú moslimov na moste cez Drinu. "Až do rána tam potom psi lízali krv," rozprávajú manželia, ktorým sa podarilo cez Záhreb utiecť do Nórska a dnes sa tam na nich pozerajú opäť cez prsty, že sú moslimovia.
A tak si myslím, že bývalá Juhoslávia je napriek internetu a digitálnym filmom vzorom klbkovitého usporiadania, ku ktorému napriek globalizácii všetci spejeme. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sme sa začali opíjať myšlienkou veľkých vzdialeností, nových druhov telefónie, tryskových lietadiel, vysokorýchlostných vlakov. Väčšinu z toho sme vďaka možnostiam techniky dosiahli. A akonáhle sme to dosiahli, začíname naše komunikačné priestory zase scvrkávať. Do globalizácie sme nedorástli, zľakli sme sa jej ešte než stačila zasiahnuť v plnej sile a zapustiť korene. Chceli sme z nej mať len jej pekné stránky. Nepochopili sme, že ak máme mať globalizáciu, musíme sa o to usilovnejšie snažiť porozumieť globálnemu svetu. Zostali sme v zajatí svojich malých pieskovísk. A tak máme namiesto globalizácie klbká. Možno krásne klbká, prepojené mobilným internetom, ale predsa len klbká.
