MARTINA "SHOOTYHO" ŠÚTOVCA poznajú najmä čitatelia SME. Každý deň okrem nedieľ a sviatkov pohotovo a vtipno-smutne glosuje našu realitu kreslenými karikatúrami, v ktorých sa spája charakteristický výtvarný jazyk s textovou vybrúsenosťou. Shooty však nie je len karikaturista, ale aj autor komiksov, výtvarník - dizajnér a dokonca aj hudobník. A hlavne človek, ktorý sa vždy vyhýbal stádovitosti a hľadal si svoju cestu bez ústupkov.

Shooty je výtvarník, ale neofašistické násilie ho prinútilo napísať silnú výpoveď, ktorú uverejnil v našich novinách.

Váš článok bol osobnou reakciou na to, že nikto nič nerobí. Môže osobné angažovanie jednotlivca zmeniť svet?

Keď už nič iné, môžem mať aspoň dobrý pocit, že som urobil všetko, čo som v tej chvíli mohol. A je mi úplne jedno, čo si kto o tom myslí. Niektoré veci skrátka človek musí urobiť, aby sa nehanbil sám pred sebou. Teda aspoň ten môj človek. Ak veľa jednotlivcov zmení svoje okolie, tak sa možno aj so svetom niečo stane. Ja som začal tým, že som už párkrát ponúkol unudeným tínedžerom, ktorí kazili deťom hojdačky, formičky a lopatky na hranie. Nejakí rodičia by trebárs mohli žiadať, aby ich deti neučil fašista.

Môže niečo zmeniť aj politická karikatúra, ktorú robíte?

Mám v rukách trochu inú zbraň, ako majú píšuci politickí komentátori. Môžem si dovoliť to, čo si oni už dovoliť nemôžu. Ale myslím si, že ľudia tomu prisudzujú oveľa väčší význam, ako to v skutočnosti má. Keď nakreslím niečo, čo je na hrane pre niekoho, napríklad katolíkov, tak som zrazu poškvrnil celú ich dvojtisícročnú tradíciu. A pritom sú to len čiary. Podľa hysterických reakcií na moje čarbanice sa niekedy cítim, ako keby som mal prinajmenšom prst na nejakom gombíku na spustenie tretej svetovej.

Myslíte figúru pápeža, ktorú ukazujú v okne kardináli?

To celé bol trapas. Ja som tomu neprikladal žiadnu dôležitosť a napriek tomu to vyvolalo hystériu. Bubeník z našej kapely odmietol kvôli tomu so mnou hrať a odišiel niekde búchať gospely. Nebudem tu vysvetľovať, ako som to myslel, tí, čo sa potrebujú uraziť, sa nakoniec aj tak vždy urazia. Páčilo sa mi, ako ma redakcia podržala, napriek tomu, že jej to zjavne nebolo dvakrát príjemné. Ale predstava, ako si budeme pred súdnym tribunálom pozerať ten obrázok a hádať sa, čo na ňom vlastne je, ma napĺňala zvláštnou radosťou. Inak je zvláštne, že ľudia berú postavy, ktoré kreslím, ako projekciu mojich myšlienok. Myslia si, že keď nakreslím niekoho nadávať na Dzurindu, že to nadávam ja.

V poslednom čase sa stotožňujete s témou neofašistov. Zrejme sa vás špeciálne dotýka.

Je to pre mňa dôležitejšie ako takzvaná veľká politika. To, že vyjdem pred dom a niekto mi dá po papuli za to, ako vyzerám, neovplyvním voľbami tak ľahko, ako trebárs náš vstup do Európskej únie. Na celej veci ma irituje to, že sa to ťahá dlhé roky, má to jasný rukopis, páchatelia sa pohybujú v označenom stáde a naši detektívovia Orieškovia nič nevidia. Alebo nechcú nič vidieť. Keď sa ma pýtate, prečo som na to špeciálne citlivý, tak väčšina mojich známych, zhodou okolností vzdelaných a kultúrnych ľudí, už mala mejkap od týchto barbarov. A otca mojej mamy umučili slovenskí fašisti, keď mala rok.

Ako? Prečo?

Bol pekár a dodával chlieb partizánom. Druhý starý otec v tom čase vo Vrútkach staval obrnený vlak. Toto čudné donkichotstvo máme v rodine.

Vráťme sa k skínom. Myslíte si, že v ich vnímaní nastal nejaký posun?

V prvom rade je posun, že ich ľudia začali vnímať. Predtým boli priesvitní a samozrejmí ako vzduch. Teraz ide o to, aby si ich všimli aj ich rodičia, odpásali si opasky a dali im po zadku. Tomu ale, samozrejme, neverím. Tým, čo som napísal, som sa snažil ľudí presvedčiť a možno sa mi to aj trochu podarilo - že toto nie je žiadna vojna gangov, že to si len skupiny mladých ľudí medzi sebou vybavujú účty. V tejto chvíli ide jedine o módny problém. Jednoducho sa im nepáči, ako niektorí ľudia vyzerajú. Oni nevedia, čo si o tom majú myslieť. Všetko, čo svojimi mozočkami nevedia pochopiť, musia zadupať, aby ich to neznervózňovalo.

Ste jeden z mála slovenských tvorcov komiksu. Aká je situácia tohto žánru u nás?

Najprv sa musím ohradiť proti tomu ,žánru'. Je to médium. Komiks má veľa žánrov a podobne ako trebárs vo filme, 95 percent produkcie je brak určený publiku, ktorému je prakticky jedno, čo konzumuje. O filme si nikto nedovolí en bloc povedať, že je to poklesnutá kultúra, komiks to schytáva naplno. A je vtipné, že aj od ľudí, čo ani nemajú potuchy, akým spôsobom sa číta. U nás zatiaľ vydal nejaký vážnejší počin iba Branko Jelínek, aj toho si hneď prisvojila česká scéna. Danglár má smolu, že jeho scenáristov fascinuje akurát tá poklesnutá časť komiksovej produkcie, a preto podobné príšernosti píšu aj pre neho. Čo sa týka mňa, ja som teoretik s praxou. Napísal som o komiksovej reči dizertačnú prácu. Mňa fascinuje forma stripu, čo je vlastne veľmi skrátený dramatický oblúk. Prvé políčko úvod, druhé jadro, tretie záver.

Čo v rámci komiksu robíte vy?

Veľa, ale hlavne do zahraničia. K nejakej veľkej veci sa asi tak skoro nedostanem. Ale možno raz za mnou príde niekto s balíkom peňazí, že - tu máš, zober si pol roka voľno a urob si knižku (smiech). Ale aj tak by ju tu nikto nečítal. U nás komiks nemá tradíciu a podľa môjho názoru už je neskoro, aby sa masovejšie rozšíril. Sú iné lákadlá. Napríklad v tom vrcholne kultúrnom a amerikanizácii sa brániacom Francúzsku je to normálne, zabehané médium. Ale tam silná tradícia vznikla dávno pred érou digitálneho mediálneho smogu.

Aká by bola vaša knižka?

Hrubá, vážna a temná kniha pre dospelých.

Pri vašich kresbičkách je dosť ťažké si to predstaviť.

Ja som skôr sarkasta a ironik, ako humorista. Na základnej škole som dostal dvojku zo správania za to, že som sa ironicky pozeral na triednu učiteľku. Mám rád chandlerovské vety typu ,cigareta chutila ako inštalatérova vreckovka'. Je to smutné a zábavné.

Nie je únavné denne okrem nedele a sviatkov dodávať novú karikatúru?

Samotné kreslenie je iba vrcholom ľadovca, únavné je neustále si vyplachovať mozog novými informáciami. Mať na niečo názor mi nerobí problém, problém je ten názor stlačiť do pár čiar a jednej vety. Oveľa ľahšie a rýchlejšie by som napísal článok na pol strany. Niekedy mi na veci tak záleží, že ma to úplne paralyzuje, niekedy sa deje toho toľko, že neviem, ktorý nápad je ten pravý a niekedy sa mi skrátka vôbec nechce k veci nič povedať. Napríklad vymýšľať niečo aspoň trochu vtipné, keď má človek chrípku, je fakt tristné. Ale je to dobrá práca, v bani to je určite horšie. Aj keď v bani vás asi nekomentuje toľko ľudí a nepracuje sa v nedeľu.

Na internete sa ešte dajú nájsť vaše pamflety proti reklame, stále máte rovnaký názor?

To bola moja práca o stave súčasného slovenského grafického dizajnu. Bolo to niekedy pred desiatimi rokmi, nastal počítačový boom a zrazu sme tu mali kopec dizajnérov, ktorí by bez počítača o toto umelecké remeslo ani nezakopli. Naša profesia vtedy veľmi chátrala prílivom všelijakých insitných amatérov. Samozrejme, že tam musela byť spomenutá aj reklama, v nej sa zrazu utopilo veľa rôznych šikovných ľudí. Ujasnil som si, že svet toho smiešneho newspeaku, zdôrazňovania iba toho, čo sa nám hodí, vtierania sa všelijakým nímandom a nepretržitých kompromisov nie je môj svet.

Ste vyštudovaný grafický dizajnér. Zaoberáte sa dizajnom stále?

Nie. Čas od času urobím obálku na knihu, ale to je hobby. Ostatní výtvarníci majú dizajn ako obživu, ja ho mám ako koníčka. Hrbáčika.

Robíte aj voľnú tvorbu?

Keď nemusím držať v ruke ceruzku alebo štetec, tak som rád. Momentálne dostáva prednosť spánok.

Nevadí vám, že kreslíte hlavne veci na jedno použitie? Karikatúra je ako papierová vreckovka.

Papierová vreckovka v pravý moment vždy poteší. Aj dobré jedlo je iba na chvíľu... ale tá chuť môže zostať v pamäti. Aj ja som si ako dieťa kupoval Roháč s blbými karikatúrami len kvôli Jožinkovi. Ten komiks mal na mňa veľký vplyv.

Čo je to vlastne súčasná slovenská karikatúra?

Väčšinou asi bradatí páni a okuliarnaté dámy z Roháča. Neviem o nich vlastne nič, lebo nikde nepublikujú, zabili ich počítače a fotky. Potom sme tu asi my, traja-štyria čo publikujeme, drsný ľudový Danglár, Alan Lesyk ako závan 80. rokov a Pavel Jakubec. Podľa mňa karikatúra mimo periodík nemá zmysel. To je asi ako hrať si doma na gitare sám.

Vy hráte na banjo a nie sám - máte kapelu. Banjo je veľmi neštandardný nástroj pre mladého intelektuála, ako ste sa k nemu dostali?

Dostal som sa k nemu ako hluchý k banju. Päťstrunové bluegrassové banjo, aby sme boli presní, je komplikovaný nástroj a nikto dodnes nevie, ako sa má na ňom vlastne hrať. Preto každému lezie na nervy. Dnes nikoho nešokujete erdžaním elektrickej gitarky. To bolo odvážne v roku 1970, dnes to dôchodkyne pozerajúce Markízu ani nezaregistrujú. Vždy ma bavila ,nová akustická hudba', na druhej strane punkeri The Pogues s banjom alebo kaviarenský pobuda Tom Waits. Otec amerického undergroundového komiksu Robert Crumb tiež hral na tomto nástroji. Nie je to len nástroj pre amerických pestovateľov kukurice a českých kovbojov. Ja na ňom hrám veľmi čudne, lebo mi nikto nevysvetlil, ako sa to robí, používam k nemu aj všelijaké prídavné pekelné mašiny. Je to asi dosť náročné na počúvanie.

Vo vašej práci sa dá vystopovať totálna neúcta k tabu.

Minule som videl v telke komika Johna Cleesea, ktorý hovoril o pohrebe svojho kolegu zo skupiny Monty Pythons Grahama Chapmana. Povedal, že prvý na tom slávnom pohrebe povedal slovo ,fuck'. Ostatní sa potom drali k mikrofónu a chceli byť druhý a tretí, čo to vyslovia. Cleese, anglický gentleman v tvídovom obleku, skonštatoval, že na tom pohrebe bola veľmi neúctivá atmosféra a Grahamovi by sa to určite páčilo. To je niečo, pod čo sa podpíšem. Štýl, ktorý vyznávam. Ja nemám tabu, ale sú veci, ktoré sú pre mňa ako námet na vtipkovanie úplne nezaujímavé.

Nikdy ste nemali etický problém pokiaľ ísť?

Raz. Nakreslil som Adelu Banášovú s jej otcom. Bolo to v rámci tej Banášovej eštebáckej aféry. Potom ma to hrýzlo, že, chudera, veď ona nemôže za to, akého má otca. Ale nakoniec som si povedal, že otcovia by sa mali správať tak, aby sa ich deti raz za nich nemuseli hanbiť. Asi by som mohol byť aj kazateľ, nie?