Michal Hvorecký - spisovateľ a publicista. Vydal zbierky poviedok Silný pocit čistoty (1998), Lovci & zberači (2001) a romány Posledný hit (2003) a Plyš (2005). Narodil sa a žije v Bratislave. FOTO - MIROSLAV HUDÁK

Keby to spojenie neznelo trochu smiešne, dalo by sa povedať, že ide o jednu z udalostí slovenskej literárnej sezóny. V týchto dňoch sa začal predávať nový román s názvom Plyš. Jeho autorom je jeden z najvýraznejších spisovateľov mladej generácie MICHAL HVORECKÝ (29). Knihu, ktorú považuje za svoju doteraz najosobnejšiu, predstavil predvčerom na krste v Bratislave. Ešte do konca novembra s ňou absolvuje sériu čítačiek po Slovensku, na jar pripravuje český a nemecký preklad.

V pražskom Divadle na zábradlí vznikla rovnomenná adaptácia knihy. Sú to dve rôzne diela?

"Najskôr bol román, potom ponuka z Divadla na zábradlí adaptovať časť textu. Vznikol však samostatný útvar, krátka hra, do ktorej som pripísal niekoľko nových postáv. Román a hra majú vo výslednej podobe veľmi málo spoločné."

Tvrdíte, že vaše dve posledné knihy žánrovo nepatria do sci-fi literatúry. Ako ich predstavujete ľuďom, ktorí ich ešte nečítali?

"Moje príbehy sa spravidla odohrávajú v akejsi paralelnej súčasnosti. Je to svet podobný nášmu, ale niektoré veci sú v ňom absurdnejšie, zábavnejšie, divokejšie. Rád sa pohrávam s predstavou človeka, ktorý sa narodil na začiatku milénia a dovádzam veci do extrémov. Ale tie už sa dnes bežne dejú, keď napríklad niekto pomenuje svoje dieťa Google."

V Plyši sa opäť často skloňujú známe nadnárodné značky. Neuvažovali ste niekedy o takzvanom product placemente, keď si firmy zaplatia zmienku o sebe?

"Značky majú v tejto knihe marginálnu úlohu, skôr mám isté obavy, lebo už niekoľkokrát firmy žalovali autorov za dehonestujúci obraz. Dúfam, že u mňa to zoberú s rovnakou iróniou, ako to bolo myslené."

Hlavná ženská postava knihy hovorí, že zo sveta sa vytratili tri veci: hanblivosť, odvaha a elegancia. Je to aj váš názor?

"Súčasný svet drsnie. To nie je kritika, ale fakt. Moje postavy hľadajú jeho mäkké polohy - ľudské telo, plyšový gauč. Hlavný hrdina je cynický a dezorientovaný, žije mimo trendov. Nič okrem pornografie na neho neplatí. Je skutočnou troskou, ale snaží sa niečo zmeniť. Mäkké veci ho k tomu vedú."

Slovo plyš dnes vyznieva ako módne retro, špeciálne v súvislosti s Berlínom, ktorého mnohí obyvatelia prežívajú silnú nostalgiu za 70. a 80. rokmi. Preto ste ho vybrali?

"Hlavný hrdina začne reálny svet vnímať až z donútenia, nechcel som mu dávať inú minulosť než jeho vlastnú. Názov navodzuje niečo príjemné, obsahuje istý pocit smútku aj irónie zároveň. Tento kontrast je veľmi dôležitý. Je to román o pornografii bez pornografie. Na rozdiel od predchádzajúcich kníh nevyužíva iné texty. Chcel som ho postaviť na človeku, ukázať jeho príbeh."

Plyš je román o závislostiach, do akej miery ide o váš osobný príbeh?

"Autobiografické tam je všetko aj nič (smiech). Závislosti ma vždy priťahovali, pre moju generáciu sú typické. Ja som závislý od vymýšľania príbehov. Nech som kdekoľvek, keď otvorím laptop a dotknem sa klávesnice, zabúdam na okolitý svet. Vyznie to možno pateticky, ale písanie je pre mňa potreba. Je to médium, ktorým sa dokážem najlepšie vyjadrovať. No snažím sa publikovať minimálne a len to, za čím si stojím."

Tretia kniha v treťom vydavateľstve, to je myslím slovenský rekord. Nie je jednoduchšie robiť si veci vo vlastnej réžii? Sám ste napokon vlastné vydavateľstvo avizovali.

"Mal som naivné predstavy. Autor má knihy písať a vydavateľ vydávať. Starať sa o rukopis si vyžaduje veľa času a profesionálnu prácu. Písanie mi trvá dlho, pravidelne chodím na čítania a okrem toho sa musím niečím aj uživiť. Na vydávanie by mi nezostával čas."

Odišli ste z veľkého vydavateľstva - nenaplnili sa vzájomné očakávania?

"Veľkí vydavatelia všade na svete smerujú k čoraz tvrdšej komercii a mainstreamu. Keď sa vyrába tristo titulov ročne, jediným dôležitým faktorom je, či sa predávajú. Ja nie som autorom sezónnych bestsellerov. Nemám dvadsaťtisícové náklady, moje knihy sa predávajú postupne. Je to typ literatúry, ktorá potrebuje stredne veľkého vydavateľa. Človeka, ktorý knihy robí s láskou, kvalitne po vizuálnej stránke a dokáže sa o ne starať dlhodobo."

Čo to znamená starať sa o rukopis?

"Pre neznámeho autora v zahraničí prakticky neexistuje šanca zaujať vydavateľov, oni dostávajú tisícky rukopisov a ani sa netaja, že ich hádžu rovno do koša. Skutočný trh sa zúžil na agentov. Ich musíte zaujať. Keď som mal Plyš takmer hotový, napísal som prekladateľovi, že mám román, ktorý považujem za zaujímavý aj pre nemeckých čitateľov a poprosil ho o preloženie štyroch kapitol. Poslali sme ich renomovanému literárnemu agentovi a ten sa nadchol. Iste pomohli aj priložené recenzie a články z tamojšej tlače, keďže už predtým som absolvoval sériu čítaní."

Výtvarník alebo hudobník sa v zahraničí môže presadiť jednoduchšie ako spisovateľ. Zohral úlohu aj fakt, že pochádzate z "exotickej" krajiny v bývalom východnom bloku?

"Mnohí vydavatelia radi šíria imidž divokých východných mystikov ponúkajúcich metafyziku bytia. Môžu za to aj sami autori - keď napríklad Stasiuk alebo Andruchovyč prídu na čítačku, na úvod vytiahnu fľašu vodky, odpijú si a až potom začnú čítať. Nemám potrebu predávať knihu týmto spôsobom. Už sme dva roky súčasťou Európskej únie, prečo knihu neprezentovať ako mladý európsky román? Ísť po tom, že som Slovák, už dnes nikoho nezaujíma."