FOTO SME – PAVOL MAJER

. A dnes je z neho najobsadzovanejší mladý slovenský filmový herec. Hoci sa u nás takmer nenakrúca, on hral v Krajinke, Hane a jej bratoch, pred premiérou má film Vadí nevadí. Vyskúšal si videofilm, televízne inscenácie aj sitcom Silvánovci. Je kmeňovým členom rýdzo slovenskej scény, akou je Radošinské naivné divadlo, viackrát hosťoval v Slovenskom národnom divadle, dodnes tam má v repertoári Demokratov. Na Novej scéne hral v muzikáloch Kráľ Dávid a v češtine spieval v Krysařovi. Veľkú príležitosť dostal v českom filme Musíme si pomáhať, o ktorom sa na prelome nedele a pondelka dozvieme, či sa mu pošťastí premeniť nomináciu na pozlátenú oscarovú sošku.Takže, ako budete prežívať udeľovanie Oscara?

Už som pokojnejší, prvotný šok je viac-menej preč. Ceremoniál určite sledovať nebudem, lebo nemám HBO, a okrem toho, som na vojenčine a práve vtedy budem v službe na bráne strážiť pokojný spánok občanov. Som však trochu vzrušený, že možno to vyjde. Ale aj keby, myslím si, že môj život sa podstatne nezmení.

Na čo si spomeniete, keď sa vás opýtam na úplne prvý dotyk s filmom Musíme si pomáhať?

Ako som bol po prečítaní scenára prekvapený, akú rolu mi ponúkli. Vôbec sa nezhodovala s úlohami, ktoré som dovtedy hrával, kde mi podľa môjho výzoru ponúkali rôzne tragikomické postavičky. A zrazu vystrašený židovský utečenec, ktorý sa bojí o holý život. Aj keď je ďaleko od frontu, podarilo sa mu utiecť z koncentráku a ukryť sa u slušných ľudí, prežíva muky a strašný strach.

Roztraseným filmovým obrazom a hlasným zrýchleným dychom v kľúčových scénach sa režisérovi Hřebejkovi podarilo umocniť atmosféru strachu, ktorá panovala počas nemeckej okupácie. Polívka povedal, že keď film sledoval, bol taký napätý, že celkom zabudol, že v ňom hrá. Aj na vás to pôsobilo takto sugestívne? Zacítili ste v nejakom okamihu skutočný živočíšny strach človeka, ktorému ide o život?

Zatiaľ som nikdy nepotreboval ponoriť sa úplne emotívne do roly, vždy sa to dalo zahrať. Sú na to rôzne názory. Stanislavskij hovorí o vciťovaní sa, zatiaľ čo Lawrence Olivier sa pri Maratóncovi Dustina Hoffmana opýtal, načo toľko behal, aby bol spotený a zničený, keď to stačilo zahrať. Ja som niekde medzi – snažím sa rolu prežívať, ale s mierou. Pri sledovaní filmu, kde hrám, sa odosobniť nedokážem, namiesto deja sledujem, hm, toto gesto nebolo dobré, toto sa dalo spraviť lepšie, toto môže ostať.

Jedna z najrozkošnejších scén filmu Musíme si pomáhať je, keď sa pred nečakanou návštevou schováte pod paplón, kde leží domáca, ktorá vás ukrýva v komore. Ako vám bolo s Aničkou Šiškovou pod jednou perinou?

Keďže v zábere mi spod periny vidno iba ruku, v pauze, keď sa prestavovali svetlá a kamera, ma maskéri nemuseli upravovať, a tak som si mohol pohodlne ležať, dokonca pri dlhšej pauze si aj pospať. Lenže pri nakrúcaní, keď som už bol prikrytý, to bolo horšie. Som alergický na perie, takže pod perinou som bojoval s alergiou, aby som nezačal kašľať a kýchať. Asi som sa však psychicky dobre pripravil, lebo skutočný záchvat som nedostal.

Hoci je to doslova posteľová scéna, o erotike nemôže byť ani reči. Vám ide o život a žena, ktorej ležíte na bruchu, má horúčku. V inom filme – Krajinke M. Šulíka – ste si však zahrali v naozaj vzrušujúcej scéne. Keď ste Vilme Cibulkovej kreslili okolo bradavky až po chĺpky podbruška topografickú mapu, nejeden divák v kine preglgol. Vám bolo ako?

Prvá reakcia bola hanblivosť, ale potom som si povedal, že teraz mám úžasnú príležitosť vyskúšať si aj toto z hereckej profesie. Keď prekonám ostych po prvý raz, ďalší raz to už pôjde ľahšie. Hoci som bol plný rozpakov, poprosil som režiséra, aby sme boli nahí obaja, lebo pôvodne chcel vyzliecť iba ju. Cítil som však, že tak to nebude fungovať, a ja sa budem hanbiť o to viac.

S herečkami sa často hovorí na tému nahota pred kamerou. Ako ju prežíva muž?

Navonok som sa tváril, že nič, ale v duchu som premýšľal, či sa príliš nepotím, nevyzerám smiešne. Samé banálne veci. Určite človek nemyslí na sex.

Ako Krajinku a Musíme si pomáhať okomentovali doma v Novom Kamenci?

Zatiaľ ich nevideli.

To nevideli ani film, za ktorý ich syn bude možno spolumajiteľom Oscara?

V televízii ešte nešiel a naši nemôžu cestovať osemdesiat kilometrov do Košíc do kina, to je príliš drahý špás. Keď je človek bez práce, dobre si rozmyslí, na čo vydá peniaze.

Čítala som, ako vaša babička pyšne prelúskala vaše prvé interview v tlači, hoci nevedela po slovensky. Ako je to dnes, keď pracujete s populárnymi slovenskými a českými hercami. Keď prídete domov, ťahajú z vás klebety ?

Nie, nie sú zvedaví. Niežeby im to bolo jedno, ale je to pre nich celkom iný svet. Oni sú poľnohospodári, že je niekto herec, im až tak veľa nehovorí. Sú na mňa pyšní, mama zbiera časopisy, kde sa o mne píše, keď sme s radošincami v Košiciach na zájazde, to sa vždy prídu pozrieť a zabavia sa.

Jan Hřebejk vraj predpovedal, že keď vo filme vašu tvár objaví Hollywood, určite po vás chňapne. Vy ste kedy v chlapcovi z maďarsko-slovenskej dedinky objavili potenciálneho herca?

Nikdy. Za mňa to vlastne rozhodli iní. Keď som na škole parodoval pedagógov, spolužiačka, členka školského amatérskeho súboru, rozhodla, že ma tam zapíše. Zrazu mi len učiteľ povedal, že na druhý deň mám prísť na skúšku. Tak som sa ocitol v divadle a už som sa od neho nedokázal odtrhnúť. Fascinovalo ma natoľko, že napríklad, keď sme hrali MoliŹrovho Zdravého nemocného, vedel som od prvého po posledné písmenko nielen môj text, ale celý scenár. Vravel som si, preboha, keď to bude takto fungovať aj naďalej, čo so mnou bude, ak sa náhodou dostanem niekam do divadla. Veď pamätať si všetky texty, čo sú na repertoári, to je na zbláznenie. Našťastie, naučil som sa selektovať.

Až po maturitu ste chodili do maďarskej školy. Na VŠMU síce berú maďarskú menšinu, povznesú sa pri Mor ho! nad maďarským prízvukom, lebo sa viac-menej ráta, že títo absolventi pôjdu do Jókaiho divadla v Komárne či košickej Thálie, kde budú hrať po maďarsky. Samozrejme, sú výnimky ako napríklad Szidi Tóbiás, a vy ste dokonca zakotvili v niečom tak rýdzo slovenskom, ako je Radošinské naivné divadlo.

Mal som úžasnú pedagogičku Ľudmilu Macháčovú, ktorá ma dokázala otvoriť. Prestal som mať zábrany, že sa mi ľudia budú smiať, keď prehovorím po slovensky. A keď som sa prestal báť, zrazu som zistil, že naučiť sa správne po slovensky je pre herca vlastne jednoduché, stačí dobre počúvať. Čo sa týka Radošinského naivného divadla, na škole som od spolužiaka vedel akurát to, že existuje aj takéto divadlo a hrá v ňom veľmi rozkošná pani – Katarína Kolníková. Nič viac. A zrazu ma na začiatku posledného ročníka oslovili, že by ma radi obsadili do pripravovanej hry Tata ako suverénnu konferenciérku, ktorá uvádza celý dej. Mala strašne veľa textu v slovenčine, takže som bol hodený do studenej vody – a plávaj!

V Radošinskom naivnom divadle ste už piatu sezónu. Má vás ešte kam posunúť?

V najnovšom titule Jááánošííík som dostal príležitosť improvizovať. To som doteraz chápal ako svoj najväčší handicap. Priamej komunikácie s divákmi som sa vyslovene bál. Ale reprízami som sa uvoľnil a celkom sa mi to zapáčilo. No musím priznať, že mi na javisku chýba klasika. A maďarčina tiež.

Kým vaši rovesníci robia spíkrov a dabingy, vy idete z filmu do filmu, kdesi som čítala, že momentálne ste dokonca najobsadzovanejším slovenským hercom. Máte angažmán v divadle milovanom po celom Slovensku, na ktoré je problém zohnať vstupenku, hosťujete v Slovenskom národnom divadle. Ako si žije mladý slovenský herec, ktorému sa podarilo preraziť?

Má jednu miestnosť v podnájme, kde žijú aj domáci, takže v nej má izbu, kuchyňu, spálňu aj kúpelňu. Ale má súkromie. Vlastný byt je vzdialeným snom, lebo to, že človek na Slovensku veľa hrá, vôbec neznamená, že má aj peniaze. V Armádnom umeleckom súbore je o šiestej budíček, o siedmej nástup a raňajky a potom mám povolenie skúšať na VŠMU, kde hosťujem v jednom absolventskom predstavení. Keď sa skúška pretiahne a nestihnem vojenský obed, žijem zvyšok dňa na rožkoch. Poobede musím stihnúť nástup a rozkaz a večer predstavenie.

Čo vám v Bratislave najviac chýba?

Určite rodičia, vídam ich tak tri – štyri razy do roka. A brat, sme si veľmi blízki. Je úžasne nadaný, skromne poviem, génius. Je talentovaný na mnoho vecí, fyziku, elektrotechniku, šport a keďže je o sedem rokov mladší, na rozdiel odo mňa ho zasiahli aj počítače. Bolo by škoda, keby nešiel študovať a zostal doma, kde si len ťažko bude hľadať prácu. Lenže, tam je napríklad postavený dom, kde musí niekto bývať a so mnou to vyzerá, že ja už nie, lebo nie je nablízku divadlo.

Na čo najradšej spomínate, keď myslíte na Malý Kamenec?

Bolo obdobie keď ma babka budila o tri štvrte na šesť, aby som bol prvý v rade na mlieko. Kým priviezli tovar, my deti sme sa hrali, naháňali. V lete je to veľmi príjemný čas, už je svetlo, teplota okolo dvadsať stupňov. Alebo babka zrána vykopala zemiaky a kým som ich pozbieral do vreca a zaniesol do komory, urobila mi raňajky. To bolo krásne.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ