Rozumiem Orbánovej nechutnej taktike, že si pre svoju volebnú kampaň vybral Slovensko, ale už nechápem, prečo cez Benešove dekréty do nej zaťahuje aj Čechov. Žeby nás s nimi chcel dať opäť dokopy?
Rozumiem aj zvrchovanej predvolebnej reakcii KDH, hoci táto taktika nie je o nič vkusnejšia, ale už nechápem, prečo sa spolieha na HZDS a chce s ním odhlasovať protimaďarský zákon, ktorý bude platiť aj po voľbách. Žeby už Čarnogurský o stoličku a hviezdičku v únii nestál?
Rozumiem tomu, že Orbán aj Čarnogurský sa usilujú vyburcovať svojich voličov z nudy a naladiť ich bojovne, aby ich tí potom volili za svojich vojvodcov. Rozumiem aj tomu, že politicky využívajú ľudské sklony k zlobe a sú pritom presvedčení, že im ide o dobro veci. Aká to má byť vec, to však už nechápem.
Zato dôvody, pre ktoré išiel Haider za Saddámom Husajnom, sú mi úplne jasné. Neviedla ho tam politická taktika, ale hlboká láska k nenávisti a obdiv k zločincovi. Doplatil na to dočasným odchodom z veľkej politiky, ale to je pre strednú Európu slabá útecha.
A rozumiem aj Milošovi Zemanovi, ktorý prirovnal najprv Haidera a potom Arafata k Hitlerovi. Chce si od svojich prefajčených pľúc povedať, čo má na srdci, kým ho ešte niekto počúva. Kašle na svoju politickú budúcnosť aj na voličov, kašle aj na pokryteckú Európu. Jeho hrubosť zapadá do novej nálady v strednej Európe, ktorá sa začína preberať z nudy a hľadať si starých nepriateľov.
Len Zeman, ktorý práve odchádza do dôchodku, ako jediný tým hrubým jazykom aspoň pomenoval skutočného nepriateľa nás všetkých.
MARTIN M. ŠIMEČKA
