Stane sa Európa v dohľadnej dobe svetovou mocnosťou? Vylúčené. Preto bude ešte viac ako pred 11. septembrom potrebovať angažovanú prítomnosť Spojených štátov,“ tvrdí politológ Zbigniew Brzeziński.Tempo historických zmien v Európe, najmä v jej strednej a východnej časti, si priam vyžaduje dôkladnú analýzu a po nej odpovede na tri zásadné otázky.

Prvá otázka: ostane Amerika v Európe dlho či natrvalo? Na mysli mám, pravdaže, politickú a vojenskú prítomnosť primeranú jej hospodárskej prítomnosti.

Druhá otázka: ostane Európa Európou? Európa je geografický a civilizačný pojem. V poslednom čase sa však v čoraz väčšej miere stáva aj hospodárskym gigantom, hoci politicky a vojensky ešte neexistuje. Stane sa vôbec jednotným organizmom, ktorý bude mať okrem hospodárskeho aj politický a vojenský rozmer? To všetko má veľký význam aj pre budúcnosť stredovýchodnej Európy.

Tretia otázka: premení sa Rusko na autentickú európsku demokraciu? Čo sa stane, ak sa situácia na východ od strednej Európy zásadne zmení?

Najdôležitejšia je prvá otázka, pretože podľa nej možno sformulovať odpovede aj na ďalšie dve. Ak Amerika neostane v Európe, potom je pochybné, či sa Európa naozaj stane Európou, pretože európska rovnováha je dnes vzhľadom na obrovskú rolu Nemecka udržateľná iba vtedy, ak Amerika v Európe ostane.

Premení sa Rusko na európsku demokraciu? Ak sa Amerika z Európy stiahne, potom rozličné návyky, pokušenia a ambície proces demokratizácie a europeizácie Ruska spomalia.

Po 11. septembri sa vynorila aj štvrtá otázka: dovoľuje demokratický systém upevňovať vnútornú bezpečnosť? Odpoveď na túto otázku sa týka samej podstaty života v dnešnom svete.

Nová Jalta nebude

Na prvú otázku, či Amerika ostane v Európe, dostaneme odpoveď po jesennom summite NATO v Prahe. Odpoveď Európy musí byť jednoznačná: rozširovanie NATO bude pokračovať.

Prezident Bush počas nedávnej návštevy vo Varšave vyhlásil, že podľa USA by mala Severoatlantická aliancia siahať od Baltského až po Čierne more. Povedal to veľmi jasne, aby boli jasné hranice i strategické ciele americkej politiky. Prezident zároveň povedal, že nová Jalta nebude. Jalta bola taktickým kompromisom na úkor historicko-strategických cieľov. Do 11. septembra sa aj Američanom zdala byť prehnanou predstava, že by už v Prahe mohlo padnúť rozhodnutie o rozšírení NATO aj o pobaltské krajiny. Zmenilo sa odvtedy naše stanovisko? Nestane sa ochota spolupracovať s Ruskom v boji proti terorizmu druhou Jaltou, novým taktickým kompromisom na úkor dlhodobých strategických cieľov?

Pochybujem o tom, hoci bez diskusií na túto tému sa to nezaobíde. V USA i v západnej Európe sa ozvú hlasy, že situácia sa zásadne zmenila. Nezabúdajme, že v Amerike pracuje mimoriadne vplyvná ruská loby, akej tam za Sovietskeho zväzu nebolo. Vplyv týchto lobistov sa prejavuje všade: v diskusiách, verejných vystúpeniach, dokonca aj vo sfére finančno-volebných vplyvov.

Podľa mňa sa dnešný postoj USA nezmení. Reakcia NATO na 11. september atlantické väzby nesmierne posilnila. To posilnilo aj úlohu NATO, ktorá v poslednom desaťročí oslabla. NATO sa opäť pokladá za garanta stability nielen v Európe, ale na celom svete. To, čo sa v poslednom čase stalo, i ťažká skúška, pred ktorou teraz stojíme, to všetko posilní vedomie, že je nevyhnutné vybudovať širšie a trvalé politicko-hospodársko-vojenské spoločenstvo. Dnes je oveľa pravdepodobnejšie, že USA v Európe ostanú.

Musí však vzniknúť aj väčšie a širšie politické spoločenstvo. Túto nevyhnutnosť si uvedomuje aj čoraz viac Európanov. Bez Ameriky by bola bezpečnosť starého kontinentu ohrozená.

Európa by sa mala stať Európou

Európa sa v dohľadnej budúcnosti, v priebehu budúceho desaťročia, nestane veľmocou. To je vzhľadom na množstvo rozdielnych štátnych a národných záujmov vylúčené. Napriek tomu sa Európa bude integrovať. Tento proces je zároveň aj procesom rozširovania Európskej únie. V najbližšom historickom období však bude Európa iba konglomerátom, nie mocnosťou. Konglomerátom, ktorý bude mať isté politické znaky, ale napriek tomu ostane najmä hospodársko-finančným organizmom. Preto iba jednota, ktorú predstavuje NATO, zaručí bezpečnosť a vnútornú rovnováhu v Európe.

V tejto situácii neexistuje pre stredoeurópske štáty okrem Európskej únie nijaká alternatíva. Hospodárske rozšírenie Európy bude pre všetky čakateľské štáty výhodné, hoci proces ratifikácie bude zdĺhavý. Pre stredoeurópske štáty je výhodné aj rozširovanie NATO, pretože spája komplikovanú Európu, ktorá nemá výrazný politický profil, so Spojenými štátmi. Preto všetky úvahy o presune hlavného záujmu z NATO na Európsku úniu, o čom sa ešte v tomto priestore živo diskutuje, sú v rozpore so skutočnosťou. Členstvo v NATO a Európskej únii nemožno oddeľovať.

Európa sa časom stane Európou. Európa a Spojené štáty však môžu vplývať na svetovú situáciu iba vtedy, keď budú spolupracovať. V tejto spolupráci však niektoré krajiny budú zohrávať väčšiu úlohu ako iné. Vyplýva to z faktu, že „politická Európa“ zatiaľ neexistuje. Je príznačné, že transatlantický dialóg dnes nie je dialógom medzi Amerikou a Európou, ale najmä americko-britským dialógom, čo sa ukázalo aj počas plánovania odvetného úderu na teroristov. Možno však hovoriť aj o americko-francúzskom a americko-nemeckom dialógu, pričom v Nemecku nemala vláda jednoznačnú podporu verejnej mienky. Okrem týchto troch krajín, najmä v situácii vážnejšieho ohrozenia, nemožno o významnejšom dialógu hovoriť. Neexistuje nijaký americko-európsky dialóg.

Rusko na križovatke

Prvé reakcie Ruska po 11. septembri boli skôr konjunkturálne. „Solidarizujeme sa s USA, sme proti terorizmu, budeme spolupracovať. Podmieňujeme to však odobrením ruskej politiky v Čečensku, ktorú treba interpretovať ako vojnou s terorizmom.“

Rusko sa zároveň pokúšalo hrať úlohu hovorcu stredoázijských krajín. Túto úlohu sa počas stretnutia s prezidentom Bushom pokúšal hrať aj prezident Putin, hoci s predstaviteľmi stredoázijských štátov tento mandát nekonzultoval.

V Berlíne však Putin vyrukoval so závažnejším stanoviskom. Hovoril o budúcnosti Európy, o úlohe Ruska v Európe prostredníctvom nemecko-ruských vzťahov. Vykreslil víziu zjednotenej a nezávislej Európy, ktorá bude, spolu s Ruskom, vytvárať jeden z hlavných nezávislých pilierov svetovej politiky. Bol to jednoznačný pokus o zdôraznenie rozličnosti záujmov Európy a USA.

Aj táto reakcia bola konjunkturálna, ale nepovažujem ju za reprezentatívnu. Jednoducho, aj Rusko pocítilo veľké ohrozenie. Rusko má dnes 145 miliónov ľudí, o 7 miliónov menej ako pred 10 rokmi. Počet obyvateľov islamských krajín na južných hraniciach Ruska sa odhaduje na 255 miliónov a o dvadsať rokov ich bude dva razy toľko. Aj Amerika, keby sa ocitla v podobnej situácii, by to pociťovala ako ohrozenie. Za juhovýchodnou hranicou Ruska žije 1,3 miliardy Číňanov. Sú to ľudia tvoriví, energickí, dynamickí. Ich hospodárstvo je dnes šesťkrát výkonnejšie ako ruské. Východné oblasti Ruska sa však pomaly vyľudňujú. Obyvateľstvo sa presúva do centra.

A tak sa 11. november stal aj pre Rusko príležitosťou k historickej voľbe. Veľa Rusov sa nazdáva, že majú jedinú možnosť: Rusko sa musí transformovať na európsky štát, prepojený s Európou, a zároveň sa zmieriť s tým, že americko-európske vzťahy sú trvalé a pre Američanov i Európanov oveľa dôležitejšie ako ktorákoľvek ruská alternatíva.

Flirt s Ruskom je i pre Nemcov iba psychologickou hrou. Väčšina Nemcov už dávno vie, že zväzok s USA je nevyhnutný, pretože mimo neho by Nemecko nikdy nemohlo hrať takú dôležitú a konštruktívnu úlohu. To vedia aj Rusi, a preto si myslím, že postupne svoje záujmy prehodnotia.

Putin ako hovorca stredoázijských republík pohorel. Prezidenti všetkých štátov Strednej Ázie zatelefonovali Bushovi a jednoznačne zdôraznili, že o tom, či poskytnú svoje územie pre americké jednotky, rozhodujú výlučne oni. Vyzvali Američanov, aby ich vojenskú infraštruktúru využili.

Myslím si, že aj Rusi časom pochopia, že odďaľovanie Európy od Ameriky je jednoducho utópia, ktorá nie je ani v záujme Kremľa. Chápu, že nezjednotená Európa nebude kontinentom stability a bezpečnosti. Nevylučujem, že Rusko prehodnotí svoje súčasné postoje už v tomto roku. Nestane sa tak zo dňa na deň. Rusko prechádza ťažkým procesom, formuluje novú sebadefiníciu. Cítim však, že svoj postoj zmení aj v takej delikátnej otázke, akou je začlenenie pobaltských krajín do NATO, čo je zásadným predpokladom budúcej spolupráce atlantickej aliancie a Ruska. Skôr alebo neskôr sa Rusko pokúsi, tentokrát už nie z konjunkturálnych dôvodov, prepojiť sa s euroatlantickým spoločenstvom, hoci sa nestane jeho integrálnou súčasťou.

Blízkovýchodné dilemy

Hrozba terorizmu vyžaduje dôsledné vojenské a politické konanie. V prvej etape najmä vojenské. Zároveň je však jasné, že hlavným frontom boja s terorizmom nie je Afganistan. Možno sa otvoria aj nové fronty na Strednom východe, ale najmä v západnej Európe a v Spojených štátoch, pretože práve tam sa pripravovalo to, čo sa stalo a čo sa ešte môže stať. Práve na Západe pracujú tajné teroristické skupiny. Zlikvidovať ich je oveľa ťažšie ako zaútočiť na základne v Afganistane. Bude to vyžadovať medzinárodnú spoluprácu.

Vojensko-politické akcie sa nezaobídu bez politického podhubia. Musíme zohľadniť fakt, že istá časť islamského sveta sa cíti byť ukrivdená a ponížená. Nazdáva sa, že Západ, najmä Spojené štáty, tieto boľačky ignorujú. Tento postoj nie je stopercentne neopodstatnený. Je isté, že iracké obyvateľstvo nemôže za to, že Saddám Hussajn je diktátor, ktorého Západ neodstránil, a preto na to doplácajú iracké deti. O tom treba popremýšľať.

Popremýšľať treba aj o tom, či máme do jedného vreca hodiť Irak i Irán, dve znepriatelené krajiny, ktoré v USA hodnotíme rovnako. Vieme, že prístup do Strednej Ázie by normalizácia iránsko-amerických vzťahov uľahčila, najmä keď vieme, že Irán bol a je nepriateľom Talibanu.

Citlivým problémom je izraelsko-palestínsky konflikt. Jednoznačná podpora Izraela zo strany USA bola a je morálne i politicky odôvodnená, pretože celé roky išlo o ohrozenie existencie štátu Izrael. Faktom je však aj to, že dva národy, izraelský a palestínsky, sa hlboko identifikujú s tou istou krajinou. Palestínsky ľud nemožno naďalej udržiavať v stave ťaživej okupácie, bez nádeje na skoré vyriešenie problému. Aj tu musia USA zohrať zásadnú rolu.

Tento problém je nesmierne citlivý, pretože nám vytýkajú, že ide o ústupky teroristom. Naša odpoveď: ak sú východiská nejakej politiky nie celkom rozumné, ak vytvárajú veľké hrozby, napríklad terorizmus, potom ich musíme premyslieť a prehodnotiť. Isté náznaky v tomto smere už vidím aj v Spojených štátoch.

Vzdáme sa slobody?

Doplatí na boj s terorizmom demokracia? Po 11. septembri sa Amerikou prevalila vlna patriotizmu. Ľudia zareagovali spontánne, zodpovedne, vedeli, že odpoveď na to, čo sa stalo, bude akciou na dlhé lakte. Američania majú hlboko zakorenené zásady demokracie. Všetky prejavy diskriminácie voči moslimom spoločnosť spontánne odmietla.

Americká demokracia bola doteraz mimoriadne bezpečná a otvorená. Vznikla z toho, že Amerika je krajinou slobodných ľudí, ktorí chceli byť Američanmi preto, lebo chceli byť slobodní. V novom storočí však sloboda generuje isté ohrozenia. V takom štáte ako Amerika sa teroristické akcie ľahko plánujú. Táto spoločnosť nestojí na donášačoch, na pozorovaní susedov. Sú to ľudia, ktorí neznášajú prejavy moci. O to viac si cenia záruky individuálnej slobody. V USA neexistujú občianske preukazy. Nikto sa nikde nemusí zahlásiť, hoci milióny ľudí každý rok menia miesto pôsobenia. Vodičský preukaz i poistku môžete získať bez akéhokoľvek dokumentu.

Povolenie na odpočúvanie musí odobriť súd. Vo väčšine amerických štátov možno nosiť zbraň bez akýchkoľvek obmedzení. Chcete si kúpiť tank, prosím. Môžete si ho zaparkovať v záhrade. Po uliciach sa na tanku prevážať nemôžete, pretože ničí cesty.

Keď niekoho policajti zatknú, musia mu hneď, ako mu nasadia želiezka, prečítať pasáž príslušného zákona: „Bez prítomnosti advokáta nemusíte odpovedať na nijaké otázky.“ Máme prístroje, pomocou ktorých dokážeme pozorovať, čo sa deje v dome, ako by bol zo skla. V boji proti terorizmu by to bola veľká pomoc. Lenže to je vylúčené. Presvetlenie domu spadá pod paragraf definujúci prehliadku, a tú bez súdneho príkazu urobiť nemôžete.

Podozrivému nemôžete pichnúť ani sérum pravdy, lebo zákon hovorí, že ide o prostriedok „vynucovania priznania proti sebe“. Je to bizarné zdôvodnenie, pretože cieľom podania séra nie je vynucovanie falošných obvinení proti sebe, ale hovorenie pravdy.

V týchto oblastiach treba mnohé zmeniť. Pôjde to veľmi pomaly. Američania si totiž uvedomujú, že boj s terorizmom je zároveň bojom za našu spoločnosť – aby ostala takou, akou bola. Slobody sa nesmieme vzdať ani kvôli boju s terorizmom. Ak by sme to urobili, náš boj by bol už vopred stratený. Diskusie k tomuto problému sa už začali, ale som presvedčený, že hlboko zakorenené americké tradície zohrajú aj v tomto prípade rozhodujúcu rolu.

* * *

Moje odpovede na štyri vstupné otázky sú v zásade optimistické. Amerika ostane v Európe. Európa, hoci nebude jednotným organizmom, bude súčasťou americko-európskeho spoločenstva. Rusko sa časom prispôsobí, lebo nemá na výber. A americká demokracia nepochybne obstojí v skúške, pred ktorou dnes stojí.

GAZETA WYBORCZA