Jana „Honza“ Krejcarová. FOTO - ARCHÍV CONCORDIA
ji bude mít průvodčí erekci, když Ti bude štípat lístek.“ Úryvok z rozsiahleho listu Jany Krejcarovej (1928-1981), ktorá vstúpila do českej literatúry na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov, si žiada vysvetlenie - autorka ho, samozrejme, adresovala milencovi, a nie verejnosti. Po desaťročiach sa však list spolu s torzom básní - ešte aj dnes sa vymykajúcich českým literárnym konvenciám - V zahrádce otce mého a biografickým dokumentom Clarissa (obe dielka predtým vyšli len v samizdate) objavil až (ale hneď) po páde komunistického režimu v rovnomennej knižke vydavateľstva Concordia. V súvislosti so samizdatom treba povedať, že na prelome 40. a 50. rokov sa ešte nevnímal ako propagácia diel neoficiálnej kultúry, ale fungoval len na účely ich zachovania pre budúcnosť.
O láske, filozofii a poézii
List - najrozsiahlejší text knihy, je syntézou toho najlepšieho z tvorby Krejcarovej. Je nielen gejzírom erotických predstáv a túžob v českej literatúre nevídaným, ktorý však nepôsobí vulgárne vďaka jazykovému majstrovstvu, strhujúcej úprimnosti najintímnejšej spovede a najmä jeho vnímaniu v kontexte celého textu. List je totiž aj elaborátom o filozofii a poézii („Čert ví, proč většina lidí, kteří se zabývají výrobou poezie, má představu, že tato poezie má být někomu k něčemu dobrá, proč se dostávají až do tak absurdní situace, že píší pro lidi, do kterých jim nic není.“), o živote a láske („Máme sice ještě velkou sílu danou nám filosofickým myšlením, máme mnoho času a mnoho jistoty, neboť se velmi milujeme, ale do prdele, jsme taky lidi, ne jenom lidi, jak se to říkává. Právě naopak, lidi se vším všudy, i tak obrovskou věcí jako je láska tohto druhu snad tedy abychom trochu opatrovali a nehazardovali s tím jako s bezcennou a nesmyslnou zamilovaností jakou trpívají ti, co jsou jenom lidi.“).
B. Hrabal: Prekliata poetka
Knižka Clarissa od Jany Krejcarovej, ktorá začiatkom januára práve pred dvadsiatimi rokmi zahynula pri autohavárii, vyšla s povolením jej najbližších priateľov. Tieto tri texty poskytujú odlišný pohľad na ženu s nesmierne komplikovaným osudom a predstavujú úplne inú polohu ako jej oficiálna tvorba. Reflektujú jej vnútorný svet, ktorým očarila a fascinovala viacerých umelcov svojej generácie. „Jestliže Achmatovová o sobě říká, že je černou labutí, Honza byla labutí bílou s poraněnou perutí, ale s krásnýma velikýma očima a se srdcem prokleté básnířky,“ napísal o nej Bohumil Hrabal. Ivo Vodseďálek vo svojej eseji Urbondy (Pražská imaginace 1989) spomína na Krejcarovú ako na vysoko inteligentnú ženu s krásnymi, ale predovšetkým nerealizovateľnými plánmi, nepochopiteľne nepraktickú osobu, žijúcu väčšinou v nepredstaviteľnej biede. To všetko ruka v ruke s nespútaným bohémskym životom, priam patologickým klamárstvom, niekoľkými manželstvami, zanedbávaním rodičovskej starostlivosti a s tým spojenými problémami so zákonom.
Príliš dlhé nechty na revolučné činy
„Tragedie byla v tom, že k dělaní revoluce mám příliš dlouhé nehty a k realizaci buržoasních snů málo nadání a mnoho sklonů,“ vraví autorka v Clarisse, kde vtedajšiu situáciu rozhrania 40. a 50. rokov líči s nostalgicko-erotickým nadhľadom. Bondy v predhovore k tejto knižke poukazuje na pozoruhodnú reakciu ľavicového intelektuála na stalinizmus v Čechách, pričom takéto obhajovanie slobody jednotlivca na stanovisku proklamatívne dekadentnom sa neskôr objavovalo v umeleckej tvorbe často, dokonca aj v českom undergrounde 80. rokov, napríklad v tvorbe J. H. Krchovského.
Jej oficiálna bibliografia je skromná, a hoci takmer všetko z nej považovali jej priatelia len za účelovú zárobkovú činnosť, posledné názory odbornej kritiky nie sú zďaleka také odsudzujúce. Podporuje to aj fakt, že zbierka Adresát Milena Jesenská bola preložená do nemčiny - dlhoročná priateľka Franza Kafku, novinárka Milena Jesenská, ktorá zomrela v koncentračnom tábore, bola matkou Jany Krejcarovej, a zhodou okolností o Jesenskej píše vo svojej práve vychádzajúcej knihe Co se vejde do života prekladateľ, básnik a prozaik Lumír Čivrný, ktorý sa s ňou zblížil v čase, keď mala Jana jedenásť rokov.
Trvalý zápis v českej literatúre
A z toho, čo očarilo jej spolupútnikov (ďalšími boli Vladimír Boudník, Mikuláš Medek, Zbyněk Sekal či Karel Hynek), zostali len fragmenty a jej Texty z terapie sú zatiaľ stále nezvestné. Avšak už len skutočnosť, že výrazne ovplyvnila práve takéto osobnosti prvej vlny českého undergroundu, je zápisom do histórie českej literatúry. „Často diela, ktoré po desaťročiach prestanú byť považované za prvotriedne, predsa len spôsobili určitý literárny posun. Domnievam sa, že to platí i pre poéziu Jany Krejcarovej,“ povedal v roku 1982 Egon Bondy.
ALEXANDER BALOGH
