j nemocnici v Nebraske asistoval pri operáciách lekárovi, z ktorého sa o rok neskôr stal šéf chirurgie na jednej z najznámejších kliník na svete – Mayo Clinic. No a keďže sa stali priateľmi, R. A. Hinder ho pozval na Floridu, aby videl, ako také prestížne pracovisko funguje. Trojmesačnú stáž absolvoval MUDr. Ostrihoň na sklonku minulého roka.

Korene slávnej kliniky siahajú ešte do devätnásteho storočia. Vtedy dr. Mayo a jeho synovia po tom, čom tornádo zničilo Rochester, otvorili v meste špitál s 27 lôžkami. Postupne začali s projektom, sústrediť pod jednou strechou komplexnú medicínsku opateru. Tak sa rokmi vyprofilovalo pracovisko, ktoré dnes zamestnáva 25-tisíc ľudí a kde liečili okolo 5 miliónov pacientov. Napríklad aj jordánskeho kráľa, ktorý bojoval s leukémiou. Mayo Clinic má tri centrá – v Minnesote, Arizone a na Floride, pracovalo tu niekoľko laureátov Nobelovej ceny a na konte má viacero prvenstiev. Ako prví izolovali hormón kortizón, prví aplikovali streptomycín pri liečbe tuberkulózy a dokázali, že prsné silikónové implantáty nespôsobujú rakovinu. Na špičkovej úrovni sú tu transplantačné programy i tzv. jednodňová chirurgia, ktorá je pre Slovensko iba hudbou budúcnosti. A dostať sa sem na stáž nie je vôbec jednoduché.

„Keď ma doktor Hinder pozval, najprv som sa pokúšal vybaviť si pobyt sám, aby som ho nezaťažoval. Odpísali mi, že to zvážia a do pol roka mi dajú odpoveď. Tak sa do toho musel vložiť on a hneď to bolo vybavené. Dozvedel som sa, že som tam prvým Slovákom, ak nerátam jednu internistku, ktorá je však dcérou emigrantov. No a pred pár rokmi tam pracoval jeden chirurg z Martina, ale on bol v Minnesote.“

o o o

Na Floridu mal MUDr. Ostrihoň cestovať asi dva týždne po 11. septembri.

„Pod dojmom toho, ako bola situácia v USA vykresľovaná, som radšej zatelefonoval, či má vôbec význam tam chodiť. Ale uistili ma, že áno. Že sa naozaj čosi deje, naznačovalo iba množstvo amerických zástav, ktoré boli doslova všade. A z Military shopov zmizli plynové masky a z lekární antibiotikum, ktoré označili za schopné zvládnuť antrax. No a, samozrejme, platili sprísnené bezpečnostné opatrenia. Napríklad domov som si zobral ako suvenír gravírovanú ceduľku s mojím menom a emblémom kliniky. A zrazu som do Bratislavy dostal mail, že ju musím poslať naspäť. Aby ju niekto nezneužil.“

Na Floride platia zákony, že ak lekár nemá licenciu vydanú v tomto štáte, nesmie sa pacienta ani dotýkať, nieto ešte operovať.

„V Nebraske to bolo iné, tam som asistoval skoro každý deň. Tu som sa smel len dívať. Každé pondelňajšie ráno sa začínalo tzv. videokonferenciou. V areáli kliniky sú dve nemocnice, kde sa operuje, takže v pondelok si všetci chirurgovia – každý vo svojej nemocnici – posadali, a cez okruhovú televíziu debatovali o zaujímavých prípadoch. No a potom sa začali operácie. Operačných sál je dvadsať, chýba však trinástka. Údajne nerátajú ani trináste poschodie, ale to som si zabudol overiť. Môj hostiteľ sa špecializuje na operácie pažeráka a žalúdka. Tam to nie je ako u nás, že každý chirurg musí robiť všetko. Chirurgovia sa špecializujú, takže som ho nevidel robiť iné ako žalúdky a párkrát pruh. Operácie sú väčšinou laparoskopické, to znamená, že chirurg nerozreže brucho, ale zavedie sa doň kamera a všetko, čo lekár robí, sleduje na monitoroch. U nás na operačke máme laparoskopy len dva, lebo je to drahé, ale aj z toho jeden nefunguje. Tam materiálne problémy nie sú.“

Čo ešte MUDr. Ostrihoň floridským chirurgom závidel?

Napríklad „celú skriňu“ jednorazových nástrojov.

„Raz nimi niečo scvaknete a dvadsaťtisíc je preč. U nás ich nemocnica kúpi zopár, a to si potom chirurg zváži, kedy ich použije. Tam sa tieto drahé nástroje používajú bežne ako u nás špachtle do krku.“

Na rozdiel od Slovenska sa v USA venujú chirurgii bežne aj ženy.

„U nás je žena-chirurg v podstate raritou, tam som ich raz pri operácii narátal deväť. A išlo im to veľmi dobre. Veľmi rád som sledoval najmä jednu lekárku pôvodom z Filipín. Pri chirurgickej práci mala trochu orientálny prístup, pracovala veľa rukami. Úplne som žasol, čo dokázala bez nástrojov.“

Najviac sa však slovenskému chirurgovi páčilo, aký tam na operačkách vládne pokoj.

„Som chirurg, poznám dobre, aké napätie občas na sále vznikne. Starší doktor je poloboh, ktorý kričí, hádže nástrojmi, to som neraz videl, keď som bol ako mladý lekár na praxi. Tam som za celý ten čas nezažil ani náznak stresu. A to väčšinu operácií robili rezidenti, teda chlapci a dievčatá dva – tri roky po skončení medicíny. Iba keď prišla zložitejšia časť, nastúpil špecialista, ale oni odoperovali celý zvyšok. Nie ako u nás, keď vás pustia iba držať háky. Lenže tam je chirurg hrdý, že niekoho vychová. To na Slovensku tiež nie je bežné, skôr funguje – ja ho to naučím, a čo keď náhodou bude lepší ako ja?“

K pokojnej atmosfére prispieva aj hudba. Sálové sestry už vedia, kto čo rád počúva, a podľa toho vyberajú operatérom cédečka.

„To donedávna u nás tiež neexistovalo, teraz už máme aspoň pustené rádio.“

Najväčší dojem však na slovenského lekára urobili transplantácie.

„Na stene mali nástenku, kde si robili farebné guľôčky – za každú transplantáciu inej farby. Iba transplantácií pečene som narátal 256 za rok. Na porovnanie, na Slovensku sme doteraz spravili štyri – päť. Tam sa už z tejto náročnej operácie pomaly stáva výkon, ktorý nemusí pacienta ohroziť na živote. Človek sleduje transplantačný tím a má pocit, tak tu sa nemôže nič stať. Ale je to rehoľa. Operatéri, ktorí sa venujú transplantáciám, nemajú žiaden súkromný život. Je to absolútna obeť medicíne. Musí byť k dispozícii 365 dní v roku, každú hodinu. Neexistuje, že by mali darcu i príjemcu, a nebol lekár. Termín – nedalo sa – nepoznajú.“

o o o

Keď doktor Hinder neoperoval, bral Vladimíra Ostrihoňa na vizity a vyšetrenia pacientov po operácii.

„S tým sme však neskôr museli prestať, lebo kým ma popredstavoval všetkým ľuďom, strašne to zdržiavalo. Tam totiž nikdy nepríde na kontrolu iba sám pacient, ale vždy aj s bratom, sestrou, manželkou i starými rodičmi. Bolo ma treba predstaviť, aby si príbuzní nemysleli, že ten muž, ktorý ich nevyšetruje, a iba sa prizerá, je dajme tomu z pohrebnej služby. Keď sa dozvedeli, že som chirurg zo Slovenska, padlo zopár zdvorilostných fráz a vyšetrovanie sa predlžovalo. Tak som to radšej zrušil. Na vizity som však chodieval. Na rozdiel od Slovenska na ne nechodí kopa lekárov, ale iba ošetrujúci doktor plus rezident. Mimochodom, rezident, to je tiež človek, ktorý nemá súkromie. Rezidentúra je prípravou na špecializáciu, čosi ako u nás atestácia. Máva napríklad trinásťdňové služby, a to dostáva minimálny plat. A nevidel som jedinú miestnosť, kde by si mohol pospať.“

ooo

K areálu Mayo Clinic patria aj dva hotely so špeciálnou dopravnou službou, ktorá pacientov vozí na vyšetrenia.

„Platiť si hotel je lacnejšie než nemocničnú izbu. Na ilustráciu, býval som u priateľov, ktorých syn mal kožné problémy, tak podstúpil bežné vyšetrenia – krvný obraz, sedimentáciu. Hneď to stálo 860 dolárov a od toho sa odvíjajú ceny. Ale zase, ľudia nezneužívajú lekárske služby. Že by si človek povedal, kam by som už chodil, v nemocnici si posedím v teple a zadarmo a ešte si dám aj tlak zmerať. Tam by hneď účet narástol. Práve preto sa veľa zdravotných problémov rieši ambulantne, takzvanou jednodňovou chirurgiou. Pacient príde, v ambulancii mu zoperujú dajme tomu pruh, čo trvá asi 20 minút, a o dve hodiny ide domov. U nás by si poležal aspoň dva – tri dni. Keď sa od nich máme niečo učiť, tak toto, ako minimalizovať pobyt v nemocnici. Lebo čo sa týka zručnosti, slovenskí lekári by obstáli bez problémov.“