Schlinkov román prečíta čitateľ naraz, je to totiž dielko malé - a čo je dôležitejšie - čítavé. Milostné príbehy sa tak čítajú asi odjakživa. Čitateľ po niekoľkých desiatkach strán zistí, že je to vlastne román, ktorý „spracováva“ ústrednú tému nemeckej povojnovej literatúry: tému viny Nemcov za zločiny druhej svetovej vojny. Návraty do tohto obdobia histórie minulého storočia boli spracované tisíckrát a zdá sa, že neexistuje spôsob, ako povedať niečo nové. Spojiť kus histórie s milostným príbehom je napokon spôsob stále platný a môže byť zaujímavý i literárne.
Začiatok románu nič veľké nesľubuje: milostný román puberťáka a o dvadsať rokov staršej ženy, ktorá ho uvedie do stavu dospelosti tým najstarším spôsobom na svete, nie je v ríši príbehov asi tým najlepším. Spisovateľ však použije jeden neobvyklý detail: žena od chlapca nevyžaduje manželstvo ba ani lásku, ale stačí jej, keď jej číta nahlas z kníh. Na vysvetlenie tejto záhady si musí čitateľ počkať až do polovice knihy, keď žena chlapca opustí a bez vysvetlenia odíde do akýchsi temných nemeckých diaľav.
Hannu, tak sa totiž hlavná hrdinka volá, stretne mladý muž až po rokoch a vo veľmi neobvyklých súvislostiach, vykonáva totiž ako študent práv akési praktiky na súdnych pojednávaniach, a tak svoju bývalú stretne - ako obžalovanú. Ako bývalú dozorkyňu koncentračného tábora v Osvienčime. Až tam, pri súdnych procedúrach si hlavný mužský hrdina uvedomuje, že jeho bývalá milenka je vlastne analfabetka, ktorá radšej priznáva všetky zločiny, i tie, ktorých sa nedopustila, len aby neodhalili jej nedostatok.
Bývalý milenec a „predčítač“ je silno šokovaný a trápia ho výčitky svedomia. Patrí totiž k novej generácii, ktorá sa od generácie svojich rodičov, Hitlerových spoluvinníkov, snažila dištancovať. Snaží sa svoju lásku položiť na rovnakého menovateľa, s akou deti milujú rodičov a uvedomujú si, aký zložitý a nesúmerný je pomer tohto citu k uvedomovaniu si kolektívnej viny. „Nebolo možno dištancovanie sa od rodičov obyčajnou rétorikou, hlukom či revom, ktoré mali prehlušiť skutočnosť, že k láske k rodičom patrilo i zapletenie sa do ich viny?“ pýta sa autor.
Na tomto mieste čitateľ vytuší i čosi autobiografického, kus vlastného života prežitého v Nemecku, ktoré pomerne rýchlo vyrástlo z trosiek a stalo sa krajinou hospodárskeho zázraku. Bernhard Schlink (1944) je totiž občianskym povolaním právnik, nie hocijaký, lebo sa podieľal „okrem iného na vypracovaní návrhu novej ústavy NDR po roku 1989 a v ťažkej dobe sa zúčastnil i parlamentných konzultácií v Prahe čo sa týka predpokladu fungovania federácie v SRN a vtedajšom Československu.“
Literát, ktorý dosiahol medzinárodný ohlas, je akosi navyše vo svojej vlasti známy predovšetkým sériou detektívnych románov, v ktorých vystupuje „súkromné očko“ Selby, nemecká karikatúra Phila Marlowa. Karikatúra už preto, lebo tento detektív má vo svojom životopise tiež temnú nacistickú minulosť.
Nuž teda: román o vine a treste, aj o zmysle ľudského života, ktorý býva občas absurdný a často tragický. Nie je to román tézovitý, a nie je v ňom ani náznak riešenia problémov, ktoré navŕšila história. Látka filozofická je do jeho príbehu vtkaná veľmi nenápadne a jemne: sú v tomto románe stránky, ku ktorým sa čitateľ môže vracať.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
