Acid House (The Acid House) * Veľká Británia 1998 * Réžia: Paul McGuigan * Scenár: Irvine Welsh * Hudba: Oasis, Primal, Screem, The Verve, T-Rex, Nick Cave * Hrajú: Ewen Bremner, Stephen McCole, Maurice Roeves, Kevin McKidd, Martin Clunes * Distributér: Intersonic

Film Trainspotting v roku 1996 znamenal obrovský komerčný úspech britskej kinematografie. Bola to jedna z najlepšie sa predávajúcich výpovedí o zatiaľ poslednej stratenej generácii, ktorá režisérovi Dannymu Boylovi a hercovi Ewanovi McGregorovi otvorila cestu do Hollywoodu. Soundtrack k filmu priniesol zisk porovnateľný so samotným výnosom z filmu a Trainspotting sa stal takmer cez noc celospoločenským fenoménom. Takže bolo len otázkou času, kedy niekto ďalší siahne po textoch Irvina Welsha a pokúsi sa ich dostať na strieborné plátno. O necelé dva roky po Boylovi skúsil šťastie debutujúci režisér Paul McGuigan.

Acid House je adaptáciou troch Welshových poviedok z rovnomennej zbierky. McGuigan pri ich spracúvaní kládol podobne ako jeho predchodca dôraz na dialógy plné čierneho humoru a dôkladný výber hudby. Výsledok však dokázal, že ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté.

Každá z troch poviedok v Acid House je iná, vo všetkých však zohráva úlohu osobné nešťastie. Vždy trochu inak. Raz je to náhodné prevtelenie duše hrdinu do novorodenca (Farebný svet), nešťastné manželstvo s nymfomankou (Mäkkýš) či paradoxne stretnutie so samotným Bohom (Mäsiarka). Podľa situácie sa mení spôsob rozprávania a použitých prostriedkov filmovej reči. Kým v jednej poviedke sa zasmejete na absurdnosti situácie a surreálnej premene smoliara Boaba Coyla na hmyz, druhá vás uzemní až prílišným realizmom s príchuťou sociálnej drámy. Acid House sa tak mení z absurdnej frašky raz na smutný dojímavý príbeh, inokedy na rozsiahly hudobný videoklip.

V každom príbehu cítiť rukopis vtipného rozprávača, chýba tu však zásah skúseného režiséra a dramaturga, ktorý by dal všetkým trom príbehom jednotiacu tému. Acid House je tak výberom chvíľami lepších, inokedy menej vydarených momentov, ktoré spája predovšetkým meno autora predlohy Irvina Welsha. A priamočiary, chvíľami až naturalistický spôsob rozprávania typický pre čoraz viac súčasných britských režisérov. To síce bezpochyby priláka do kín mnohých priaznivcov Trainspottingu, no samotnému filmu to príliš nepomôže.

Danny Boyle dokázal vo svojej úspešnej adaptácii Welshovej novely rozprávať vtipne a príťažlivo, pričom nezabudol svoje rozprávanie vypointovať. To sa McGuiganovi celkom nepodarilo. Acid House tak navždy ostane predovšetkým menej úspešným a menej známym nasledovníkom svojho predchodcu.