Deväť zápasov odohral Chorvát Ivan Ljubičič v tomto ročníku Davisovho pohára. Deväť ráz dvíhal ruky po premenenom mečbale. Lepšiu bilanciu už 26-ročný holohlavý rodák z Banja Luky (9. hráč svetového rebríčka) nemôže mať. Väčší počet zápasov pravidlá nedovoľujú. Tri víťazstvá dosiahol v prvom kole v Los Angeles proti domácej Amerike (s Roddickom a Agassim), rovnaký kúsok zopakoval vo štvrťfinále s Rumunmi i v semifinále s Rusmi. Ani rozbehnutý Davydenko, ktorý s ním dovtedy neprehral, si s ním neporadil.

Vo štvorhre sa vždy tešil s partnerom Mariom Ančičom, s ktorým si vlani v Aténach vybojoval v debli bronzovú medailu. "Domnieval som sa, že ten bronz bol mojim životným úspechom, ale to, čo v tejto sezóne prežívam v Davis cupe je omnoho krajšie," tešil sa Ljubičič.

Ljubičič cup

"Premenujte Davisov pohár na Ljubičičov," vyhŕkol po septembrovom postupe do finále najskúsenejší chorvátsky tenista Goran Ivaniševič. Syn elektrikára z Banja Luky, kde žil až do svojich trinástich rokov, sa podobným vyhláseniam bránil. "Netajím, je to úžasná bilancia, ale dôležitejší je konečný úspech. Nie je podstatné, koľko víťazstiev v Davis cupe dosiahnem, ale to, či ten pohár konečne získame. Ak nie, nemalo to žiaden veľký význam," tvrdil skromne Ljubičič. Tri body v jednom dueli Davis cupu dokázal získať už vo februári 2003 v boji o záchranu vo Svetovej skupine s USA. Ako deviaty hráč histórie súťaže.

Ak tri body dokáže urobiť aj proti Slovákom stane sa po Johnovi McEnroeovi druhým tenistom, ktorý vyhral v jednom ročníku všetkých 12 zápasov. Američan to dokázal pri spanilej jazde svojho tímu v roku 1982. "To sa už prekonať nedá, len vyrovnať a ľudí aj tak zaujímajú len nové rekordy. Ja túžim po inom. Doviezť šalátovú misu do Chorvátska. Cesta do finále proti Slovákom bola úmorná a náročná. Zostáva nám spraviť posledný krok. Ak sa nám to podarí, budeme na tento ročník dlho spomínať," pokračoval Ljubičič.

Už vie ako vyhrávať

Až na súboj s USA, kde s Agassim v losangelskom Staples Centre otváral program 1. kola, musel vždy doháňať náskok súpera. Chorvátska dvojka Mario Ančič totiž prehrala úvodný súboj vo štvrťfinále s Rumunom Pavelom i v semifinále s Rusom Davydenkom. O to železnejšie nervy musel potom preukázať Ljubičič. "Nebola to ľahká situácia, ale snažil som sa koncentrovať len na samotný zápas. Nemyslieť na štatistiky. Je to neuveriteľné, ale zabralo to aj proti Rumunom i proti Rusom. Za tie roky, čo sa motám okolo tenisu, som sa naučil znášať tlak. Viem, čo robiť, aby som uspel."

Kľúčovým faktorom jeho úspechu je podanie. "Vždy, keď bolo treba získať bod, tak som ho servou získal," tešila sa chorvátska jednotka, na ktorej adresu znelo v zaplnenej splitskej hale "Lubo, Lubo".

Zlákal ho Edberg a Wimbledon

Ljubičiča k tenisu prilákali televízne prenosy z Wimbledonu. Keď mal deväť rokov, otec Marko rozhodol, že je najvyšší čas, aby jeho synovia začali športovať. O tri roky starší Vladan sa dal na futbal, mladší Ivan si vybral tenisové kurty. Aj vďaka Švédovi Stefanovi Edbergovi, ktorého považoval za svoj veľký idol. Bol starší ako ostatné deti, no chuťou a húževnatosťou doháňal stratu. Keď mal dvanásť, vyhral svoj prvý turnaj. Keď neskôr v Belehrade triumfoval na Rucanor Cupe a zarobil si 1500 mariek, kúpil si na pamiatku zlatú reťaz. Hrdo ju nosil okolo krku. Otec už tušil, že láska k tenisu bude v jeho prípade trvalejšia.

Plány im prekazila vojna na Balkáne. V máji 1992 sa celá rodina rozhodla vysťahovať z Banja Luky. Autobus bral len ženy a deti, otec musel zostať doma. Zvyšok rodiny sa dostal do Ľubľany a odtiaľ do Rijeky, kde strávil ďalší mesiac. S otcom sa Ivan a Vladan stretli až po polroku odluky.

V apríli 1993 akceptoval Ivan pozvánku od talianskeho klubu Le Pleiadi a spolu s ďalšími siedmimi talentovanými hráčmi sa presťahoval do mestečka Montcalieri neďaleko Turína. Nasledujúce tri roky strávil na Apeninskom polostrove, kde vyrástol ľudsky i tenisovo. Po príchode nevedel ani slovo po taliansky, neovládal karty, rozšírenú kratochvíľu v miestnom klube, a tak od svitu do mrku búchal do loptičky. Ivan priestory klubu, kde s ostatnými aj býval, dlhé mesiace takmer neopúšťal. Trénoval do úmoru. Keď sa vrátil do Rijeky, začal hrať za Chorvátsko. A čoskoro sa stal šampiónom do 16 rokov, aby sa vzápätí v Istrii tešil z prvých bodov do rebríčka ATP.

Prvý triumf prišiel v Lyone

Po presťahovaní do Záhrebu sa stal členom miestneho klubu Mladost, kde ho trénersky viedol Neven Hodalič. A na rebríčku stúpal čoraz vyššie. Dostal sa až do finale juniorky Wimbledonu, kde ho zdolal Bielorus Volčkov. Pomohla mu i spolupráca s talianskym koučom Ricardom Piattim (od júna 1997), ktorý trénoval Furlana, Pescosolida či Camporeseho. Hoci si dlho nerozumeli. "Snažil som sa na kurte spoliehať na inštinkt, ale Ricardo chcel odo mňa niečo nové. Nerozumel som mu, hoci mi bolo jasné, že problem sa skrýva vo mne," vravel Ljubičič na konci roku 1998, ktorý končil ako 293. hráč rebríčka.

Prelom prišiel v nasledujúcej sezóne. Ivan sa konečne chytil a na challengeri vo francúzskom Besancone po prvý raz v kariére triumfoval v seniorskom finále. Na turnaji ATP v Casablance sa dostal až do tretieho kola, kde ho zastavil Španiel Ferrero. Vzápätí v Monte Carle vyprášil Kafeľnikova 6:1, 6:2, ktorý sa o týždeň neskôr stal svetovou jednotkou. "Vtedy bol svetová dvojka, nemal som čo stratiť. Vyšlo mi všetko a bonusy za zdolanie svetovej dvojky mi v rebríčku pomohli k veľkému skoku," spomínal Ljubičič. Rok končil na 77. mieste.

V lete 2000 už mal za sebou prvý víťazný turnaj ATP. V Lyone zdolal Kuertena, Gaudia, Safina a vo finále i El Aynaouiho. Na druhý deň bol po prvý raz v kariére v prvej tridsiatke (29.), no rok končil na 37. mieste. Po prvý raz zimoval v najlepšej dvadsaťpäťke až vlani. Aj vďaka delovým podaniam, ktoré sú poznávacím znamením jeho hry. V roku 2002 dosiahol za rok 716 es, o rok neskôr 650, vlani 625. Poslednú sezónu je doslova nezastaviteľný. Vyhral turnaj vo Viedni, Záhrebe i v Metz, zahral si finále v Dubaji, Rotterdame, Paríži, Madride i v Marseille. Dnes je svetovou deviatkou. Teší sa na dovolenku a potápanie v mori s manželkou Aidou (brali sa vlani v novembri).

Prílohu autorsky pripravili

ONDREJ GAJDOŠ,

RASTISLAV HRÍBIK

FOTO:

PAVOL MAJER, MIROSLAVA CIBULKOVÁ,

DUŠAN BARBUŠ, TASR, REUTERS, ČTK, SITA

Uzávierka prílohy: 28. novembra.