Viac ako dve štvrtiny obyvateľov Slovenska zatiaľ nemá skúsenosť s bankovým úverom. Ľudia sa bánk stále obávajú a ak sa odhodlajú vziať si úver, záleží im najviac na tom, aby to šlo rýchlo a s čo najmenej formalitami. Výška úrokov, ktoré budú platiť, je v rebríčku priorít až niekde vzadu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sú úvery na Slovensku podstatne drahšie ako v iných štátoch Európskej únie.
Riaditeľ spoločnosti Symsite Re-search VLADIMÍR DOHNAL však hovorí, že aj úverové prostredie na Slovensku sa postupne začne podobať vyspelým trhom. Existuje podľa neho široký priestor na podstatné rozšírenie úverov, ale aj na razantný pokles úrokov. Pýtali sme sa ho aj na informačnú politiku bánk, na konkurenciu lízingových a splátkových a rýchlopôžičkových firiem.
Banky sa predháňajú v ponuke spotrebných úverov. Dá sa povedať, že si už dnes môže vziať pôžičku ktokoľvek?
Myslím si, že už sú všeobecne prístupné. Určite nie každá banka má v ponuke dostupné úvery, ale veľké banky už áno a sú poskytované v podstate úplne každému. Limitovaná tak v podstate zostala len výška úveru a tá závisí od schopnosti splácať.
Koľko si teda môže obyčajný človek požičať?
Skutočne dostupné pôžičky, ktoré sa zvyčajne aj volajú dostupné, flexipôžičky, minipôžičky a podobne, sa končia pri 100- až 150-tisíc korún. Naopak, normálne pôžičky sa začínajú, povedzme pri 50- až 100-tisíc. Pri nich je potrebné už aj nejaké ručenie. Ďalší rozdiel je v úroku. Pri dostupných pôžičkách sú úroky veľmi vysoké - 20 až 25 percent. Normálne pôžičky majú úroky od 8 až 10 percent.
Bude znamenať dostupnosť úverov aj ich všeobecné rozšírenie?
To je, samozrejme, úplne iná otázka, než dostupnosť úverov. Rozšírenie spotrebiteľských úverov je momentálne okolo 15 percent. To znamená, že 85 percent Slovákov ešte nemalo žiadnu skúsenosť s úverom. Pri splátkových spoločnostiach je to vyššie, penetrácia je okolo 30 až 35 percent.
Ako sa bude rozšírenosť úverov zvyšovať?
V roku 2003 bola penetrácia úverov okolo 7 percent, teraz je už 15, takže vidieť, že sa to veľmi rýchlo rozšírilo. Neviem, k akým číslam sa dostaneme, ale môžeme si pomôcť napríklad pomerom úverov na hrubom domácom produkte: na Slovensku je tento podiel 9 percent, v EÚ je to zhruba 50 percent a v USA viac ako 80 percent. Na porovnanie, v Česku je to 11 percent a v Maďarsku okolo 15 percent. Čiže priestor na rast penetrácie aj objemov je veľmi impozantný.
Od čoho bude závisieť tento rast? Musia ešte banky doplniť svoju ponuku?
Myslím si, že čoraz viac je to na ľuďoch. Teraz už veľa bánk má skutočne dostupné úvery. Bude to rásť najmä vďaka tomu, že ľudia sa budú mať čoraz lepšie. Pri optimistických vyhliadkach do budúcnosti budú mať väčšiu ochotu zobrať si úver.
Čím je človek bohatší, tým ľahšie dostane úver. Ako sa to prejavuje v rozšírení úverov v slovenských regiónoch?
Až 75 percent úverov je stále poskytovaných v Bratislave, pričom ešte pred rokom to bolo 85 percent. Tu je jasne vidieť veľkú koreláciu medzi životnou úrovňou a zadlžením.
Bude rozširovanie úverov súvisieť aj s poklesom úrokov?
Priestor na znižovanie úrokov je obrovský, ale ich pokles bude súvisieť s niečím úplne iným. Predovšetkým - ľudia musia chcieť nižšie úroky. V súčasnosti ich nechcú a je im dosť jedno, aký úrok platia. Zatiaľ im viac záleží na tom, aby sa banky nebáli, aby bol proces úverovania jednoduchší, aby nepotrebovali napríklad toľko dokladov a aby to bolo rýchle. Banky to teraz vedia, ale len čo príde tlak na nižšie úroky, môže sa to zmeniť.
Ľudia možno majú nie celkom racionálny strach z bánk. Ako s tým súvisia obavy zo zadlžovania sa a riziká budúcich bankrotov?
To, že sa budú k úverom dostávať aj chudobnejší, určite spôsobí rast počtu neplatičov, ktorý je teraz veľmi stabilný a nízky. Tí, ktorí si dnes berú úvery sú väčšinou ľudia, ktorí si to vedia zrátať. Neplatiči sú teda problém budúcnosti. Aj splátkové spoločnosti, ktoré majú menšie nároky na svojich klientov, hovoria, že sa nespláca zhruba jedno percento úverov. To je veľmi dobré číslo, ale časom bude rásť.
Patrí budúcnosť bankám, na úkor splátkových alebo lízingových spoločností?
Ešte pred troma štyrmi rokmi boli väčšie splátkové spoločnosti, než banky, lenže už v roku 2003 banky poskytli dvakrát toľko úverov ako splátkové firmy a v roku 2004 už trikrát toľko. Banky ťažia zo svojho dobrého imidžu dôveryhodného partnera a množstva pobočiek. Naopak, výhodou splátkových spoločností je, že sú priamo na mieste predaja. Myslím si, že banky budú trhu dominovať, no splátkové spoločnosti naďalej ostanú na pozíciách, ktoré si vybudovali. Je zaujímavé, že lízingové firmy majú dominantné postavenie pri financovaní kúpy auta, čo je napríklad v Maďarsku doménou bánk.
Kam sa môže hýbať trh s hypotékami?
Toto je oblasť, ktorá sa odlišuje od spotrebiteľských úverov v tom, že tu prebieha skutočný cenový súboj medzi bankami. Výsledkom je, že hypotéky sú skutočne lacné. Banky vedia, že pri hypotéke sa zakladá dlhodobý vzťah a ľudia sú pre hypotéku schopní aj migrovať z jednej banky do druhej. V zásade všade sa úvery na nehnuteľnosti najviac podieľajú na zadlženosti, dosahujú zhruba 60 až 70 percent.
Je ponuka našich bánk porovnateľná s ponukou v EÚ?
V úveroch sa ponuka odlišuje už len veľmi málo. Čo sa týka vkladov, tak tu sú rozdiely väčšie - predovšetkým tam sú mnohé služby spojené s vkladmi zadarmo. V hypotékach už viac-menej máme produkty používané vo svete. Naše banky sú dcérami zahraničných spoločností, takže dochádzalo k rýchlemu presunu know-how.
Bude súboj bánk rozhodujúci aj pri poklese úrokov spotrebných úverov?
Vlani sme robili predikciu vývoja úrokových sadzieb a očakávali sme, že poklesnú, a stal sa opak - úroky išli hore. Pri hypotékach je ešte možné zníženie, ale to závisí od inflácie, úrokov na me-dzibankovom trhu a úrokov NBS, takže žiadny dramatický pokles už nepríde.
Banky veľmi často propagujú najnižší možný úrok, za ktorý poskytujú hypotéky. Koľko ľudí môže takýto úrok získať?
Iba marginálna menšina. Najnižší úrok je marketingová stratégia a v zásade platí, že ho dostane ten, kto ten úver vôbec nepotrebuje, človek s vysokými príjmami a výborným ručením.
Klienti teda musia rátať s vyššou sadzbou. O koľko?
Rozpätia sú veľmi nízke. Napríklad pri hypotékach jeden alebo dva percentuálne body.
To už je aj o komunikácii banky s klientom, ktorú sa teraz snaží upravovať ministerstvo financií zákonom, ten prikáže bankám komunikovať konkrétnejšie a jasnejšie. Je vôbec čo upravovať?
Je pravdou, že vyznať sa v parametroch produktov bánk je veľký problém. Je ťažké zistiť, k čomu sa nejaká účtovná položka viaže alebo koľko stojí nejaký prevod. Nemyslím si, že cesta príkazov a obmedzení, po ktorej sa vydali Česi, je dobrá, pretože bude prirodzene iniciovať snahu všetky obmedzenia obchádzať. Snaha slovenského ministerstva financií je oveľa lepšia, pretože jej cieľom je iba zvýšiť transparentnosť. Krátkodobo to určite nepovedie k poklesu bankových poplatkov, no v strednodobom horizonte možno aj áno. Samozrejme, je ešte otázne, ako to všetko prebehne a či napríklad plánovaný register poplatkov bude účelný pre klienta. Ale banky sami nemajú čisté svedomie a vedia, že je čo naprávať.
Nemali by sa napríklad účtovné položky zaviesť priamo do poplatkov, keďže klienta nezaujíma štruktúra ale výška platby?
Chápem, prečo to banky riešia takto. Ony sami potrebujú vedieť aké majú náklady a podľa toho si zvolili kategórie. Zase klient sa na to pozerá úplne inak a pre neho by to bolo lepšie. Možno o pár rokov tieto problémy zmiznú a dočkáme sa aj toho, že niektoré služby budú aj úplne zadarmo. Tomu však musí predchádzať, aby klienti viac využívali bankové služby, napríklad budú cez banky viac investovať, budú si brať viac úverov.
Poplatky sú teda preto vysoké, že ľudia málo vyžívajú služby bánk?
Oveľa dôležitejšie sú v súčasnosti pre banky výnosy z úrokov, ale tie postupne klesajú. Naopak, výnosy z poplatkov dramaticky rastú, ale stále tvoria iba malú časť - 10 až 15 percent celkových výnosov. Význam poplatkov bude rásť aj ďalej, ale treba si uvedomiť, že poplatky nie sú len za bežné účty, ale platí sa aj za úvery a ďalšie služby.
V medzinárodných porovnaniach vy-chádzala úroveň slovenských poplatkov v regióne veľmi nízka. Znamená to, že budú rásť?
Myslím si, že trh neznesie nejaké skokové zvyšovania. Vyrátali sme, že v roku 2004 to bolo okolo štyroch-piatich percent a takýto mierny rast by sa mohol aj zachovať.
Opozičná strana Smer kritizuje banky za vysoké zisky a plánuje pre ne špe-ciálnu daň. Sú zisky slovenských bánk skutočne neúmerne vysoké v porovnaní so zahraničím?
Stredoeurópske dcéry zahraničných bánk tradične patria medzi najviac ziskové, takže návratnosť kapitálu je veľmi slušná, čo platí najmä pre veľké banky. To súvisí s tým, že chcú rýchlo naspäť investície, ktoré vložili do kúpy bánk. Ale aj tak si myslím, že špeciálna daň by bola kontraproduktívna pre celú ekonomiku.
A pre klienta?
Kto iný by to nakoniec zaplatil, než klient?
Mohlo by sa stať, že banky by prelievali zisky do sesterských firiem?
Samozrejme. Banky majú veľmi efektívne cesty, ako si zisky upraviť legálnym spôsobom.
Na banky chystá bič aj Európska komisia. Jedným z krokov je zavedenie ukazovateľa Skutočnej ročnej úrokovej miery.
Na Slovensku sa stalo, že v smernici, ktorá to upravuje z roku 2002, sa stala hlúpa matematická chyba. Možno legislatívcom vtedy nejaké číslo zo vzorca vypadlo. Ale to číslo na Slovensku existuje, banky ho musia zverejňovať, a hoci nie je úplne presné, pre klienta poskytuje aspoň možnosť porovnávať.
Dôležitým segmentom úverového trhu sú rýchlopôžičkové firmy. A na-opak, predstavujú pre rozvíjajúce sa krajiny dôležitý trh. Prečo sa im u nás tak darí?
Napríklad Provident Financial je veľmi rešpektovaná firmy, kótovaná na burze. Ak si pozriete na ich webstránke informácie o tom, kto tvorí jej klientelu, zistíte že je to napríklad slobodná alebo rozvedená matka s troma deťmi, samozrejme, bez práce. Odpoveď trhu je, že požičiame aj jej, ale vypýtame si za to povedzme 150 percent ročne. Na Slovensku okrem tejto klientely, ktorá sa nekvalifikuje na normálne pôžičky, útočí aj na klientelu, ktorá nie je zorientovaná a je veľmi rada, ak niekto sám príde a ponúkne peniaze. Vzhľadom na to, že banky odmietajú segment klientov, ktorý nie je veľmi bonitný, tak je veľmi dobre, že takéto spoločnosti existujú.
Sú ľudia, ktorým by peniaze nepožičala žiadna úverová inštitúcia?
V zásade každý, kto má nejaký stabilný zdroj príjmov, sa kvalifikuje do nie-ktorej úverovej schémy.
Novým trendom v strednej Európe sa stáva zdieľanie informácií o klientoch. Napríklad v Česku budú banky ve-dieť, ako žiadateľ o úver platí faktúry za telefón. Bude pre človeka naozaj nevyhnutné byť absolútne platobne disciplinovaný, ak bude chcieť úver?
V podstate áno. Vidíme, že v zahraničí to už funguje a myslím si, že to o pár rokov čaká aj Slovensko.
Bude sa tým platobná disciplinovanosť zlepšovať?
Myslím si, že veľmi nie. Málokto neplatí faktúry len tak, väčšinou neplatí z nejakých dôvodov. Skôr to bude mať pozitívny vplyv na cenu úverov. Čím menej bude neplatičov, tým lepšie podmienky budú môcť banky poskytovať.
Stane sa disciplinované platenie faktúr pre banky taký dôležitý faktor ako napríklad výška príjmu?
Toto bude možno jeden z faktorov: banky sú pod tlakom konkurencie, majú veľký balík peňazí, ktorý chcú požičiavať.
Napriek rýchlemu rastu úverov je stále jedna skupina, ktorá sa sťažuje na neochotu bánk. Sú to živnostníci a drobní podnikatelia. Prečo je to tak?
Ja mám pocit, že aj v tejto oblasti sa situácia veľmi zlepšuje. Ale problém malých podnikov existuje všade na svete. Najmä začínajúci podnikatelia majú neadekvátne očakávania a často nekvalitné projekty a neuvedomujú si svoju rizikovosť.
Ak by o úver žiadal začínajúci podnikateľ, ktorý má výborný podnikateľ-ský plán, ale nemá žiadne vlastné pe-niaze, mal by šancu na jeho získanie?
To, že je absolútne bez peňazí, môže byť dosť veľká prekážka. Ak by som bol bankou, nikomu by som nepožičal 100 percent len na zámer. Ak by mal zábezpeku a nejaký 30-percentý podiel vlastného financovania, tak by úver mohol dostať.
Blížia sa Vianoce a ľudia sa budú pre darčeky zadlžovať. Mali by dať prednosť banke alebo splátkovej spoločnosti?
Ak nájdu 0-percentnú akciu v splátkovej spoločnosti, tak niet o čom uvažovať. Splátkové firmy majú dva typy produktov: úverové karty a spotrebiteľské úvery. Väčšinu spotrebiteľských úverov predajú práve v týchto akciách. Sami to nemajú radi, pretože na tom nezarábajú a boli by radšej, keby sa viac využívali úverové karty, ktoré sú podstatne drahšie. Ak je teda akcia na 0-percentné navýšenie, tak je to pre klienta jednoznačne výhodné, nemá tam žiadne skryté náklady.
Ako môžu teda splátkové firmy ponúkať pre seba nevýhodný produkt?
Vďaka budúcemu trhu. Zarobia na niečom inom. Na nulovom navýšení sa podieľajú často tri strany: splátková spoločnosť, obchodná sieť a výrobca. Splátkové spoločnosti vedia, že klienti to majú radi, ale zároveň sa ich snažia presvedčiť na úverovú kartu. Len čo poskytnú úver, posielajú hneď aj úverovú kartu, na ktorej zarobia oveľa viac. Klientom by som odporučil: áno, zoberte si to za nulu a kartu nepoužívajte.
V roku 2009 má na Slovensku začať platiť euro. Mal by človek, ktorý sa plánuje zadlžiť rátať aj s touto zmenou?
Všetky ekonomické fundamenty ho-voria pre to, že koruna bude posilňovať a teda sa oplatí vziať úver v eurách. Lenže tento vývoj je veľmi ťažké predpovedať a napríklad tento rok realita všetky tieto predpoklady vyvrátila. Ľuďom by som odporúčal prirodzený hedžing, teda ak má príjmy v korunách, mal by si zobrať aj úver v korunách. Myslím, že väčšina ľudí aj takto uvažuje.
Autor: JURAJ JAVORSKÝ
