Tomáš Garrigue Masaryk a jeho syn Jan.

Ráno 10. marca 1948 zažili zamestnanci pražského Černínskeho paláca, kde sídlilo federálne ministerstvo zahraničných vecí, šok. Na nádvorí paláca ležalo nehybné telo v bledomodrom pásikovanom pyžame. Bol to jeden z najobľúbenejších politikov toho obdobia - Jan Masaryk. Bosé nohy mal doráňané, pyžamo natrhnuté. Bolo to dva týždne od februárového prevratu, keď sa k moci dostali komunisti a krátko pred tým, ako sa mala parlamentu predstaviť nová Gottwaldova vláda, v ktorej mal byť jediný nekomunista - Jan Masaryk. Vyšetrovanie sa síce hneď začalo, no ani dnes, po 57 rokoch, nie je úplne jasné, koľkí ľudia stáli za jeho smrťou. Stopy totiž viedli do najvyšších kruhov. Po vyšetrovaní nasledovala séria vrážd, popráv a samovrážd. Zomreli desiatky vyšetrovateľov, príslušníkov ŠtB, ale aj lekári, ktorí prehliadali Masarykovo telo. Čistky siahali do najvyšších kruhov a zmietli aj údajných organizátorov zločinu - Clementisa a Slánskeho.

Vražda bez vraha

Aj keď Masarykovu smrť vyšetrovali niekoľkokrát, viac svetla do prípadu najväčšej politickej vraždy v Československu priniesli až výsledky vyšetrovania Ústavu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu z rokov 2001 - 2003.

„Bola to vražda, aj keď nemáme vraha. Poznáme podozrivých, ale nemáme dôkazy, ktoré by z Masarykovej smrti usvedčili konkrétnu osobu," oznámil vyšetrovateľ Iľja Pravda. Len nedávno ústav vydal správu, kde sú publikované výsledky vyšetrovania a štúdie ľudí, ktorí sa prípadom zaoberali.

27. január 1948. Generálny tajomník Spojených národov Trygve Lie (vľavo), minister zahraničných vecí Jan Masaryk (vpravo) a prezident Dr. Edvard Beneš.

O samovražde uvažoval

Aj keď Jan Masryk patril medzi našich najznámejších politikov, komunistická historiografia ho v učebniciach spomínala len minimálne. Po februári 1948 sa ocitol naraz na dvoch stranách barikády. Na jednej strane bol obľúbeným politikom, významným diplomatom, uznávaným ministrom zahraničných vecí a synom "tatíčka" Masaryka. Na druhej strane sa ako jediný nekomunista stal členom Gottwaldovej vlády. Na rozdiel od ostatných členov predchádzajúcej vlády nepodal demisiu, lebo bol v tom čase chorý.

Hoci zostal v Gottwaldovej vláde, s komunistickou mocou nesúhlasil a nechcel sa na jej vláde ani podieľať. Jeho blízki sa rozchádzali v názore na to, či naozaj uvažoval o samovražde - jedni tvrdili, že takúto možnosť naznačoval, iní hovorili, že uvažoval o emigrácii.

Vyšetrovanie jeho smrti ukázalo, že aj keď o samovražde uvažoval, niekto ho predbehol. Stopy po zločincoch viedli na najvyššie miesta a do Moskvy.

Poslušný nebol

Tomáš Garique Masaryk to so svojím druhorodeným synom nemal ľahké. Jan mal počas štúdií na gymnáziu problémy a nevyhol sa ani niekoľkým reparátom. Nedlho po maturite v roku 1906 napriek výhradám rodičov odišiel do Ameriky. Pracoval tam v poisťovacej spoločnosti, aj ako robotník v zlievarňach.

Po roku, keď sa vrátil z Ameriky, sa začala prvá svetová vojna a stal sa dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády. Nebolo to jednoduché, keďže jeho otec bol v tom čase na čele protimonarchistického hnutia.

Po vzniku Československa sa stal Tomáš Garique Masaryk prezidentom novej republiky a Jan sa dal na diplomatickú dráhu. Najprv vo funkcii chargé d'affaire spoluzakladal československý zastupiteľský úrad vo Washingtone, neskôr bol na ambasáde v Londýne, kde bol od roku 1925 veľvyslancom. Už v tom čase sa objavovali výhrady, že za svoj kariérny postup vďačí otcovi.

V roku 1938 Jan Masaryk na protest proti Mníchovskej dohode z postu veľvyslanca odstúpil. Vstúpil do zahraničného odboja a v Benešovej exilovej vláde zastával post ministra zahraničných vecí. Počas vojny absolvoval niekoľko ciest do USA, kde z poverenia československej a britskej vlády rokoval s americkými predstaviteľmi.

Kúpeľňa bytu Jana Masaryka v Černínskom paláci v Prahe. Z okna na fotografii Masaryk vypadol.

Svoje už splnil

Aj vďaka svojim komentárom v BBC, zmyslu pre humor a prirodzenému vystupovanie sa stal obľúbeným politikom, v ktorom mnohí videli pokračovateľa otcových princípov. V roku 1947, keď sa zhoršil zdravotný stav vtedajšieho prezidenta Edvarda Beneša, sa o Masarykovi dokonca uvažovalo ako o jeho nástupcovi.

V povojnovej vláde sa stal ministrom zahraničných vecí. Komunisti tým nadšení neboli - považovali ho za priveľmi prozápadného a prodemokratického politika a ako píše historik Jan Kalous aj za „playboya". Práve Masaryk rokoval o pripojení ČSR k ponúkanej hospodárskej pomoci USA tzv. Marshalovmu plánu. Československo však nakoniec po rokovaní so Stalinom v júli 1947 pomoc odmietlo. "Do Moskvy som šiel ako československý minister a vrátil som sa ako Stalinov pacholok," povedal po návrate.

Podobne ako jeho otec aj on si našiel ženu s americkými koreňmi. V roku 1925 sa oženil s Frances Craneovou-Leatherbeeovou, matkou troch detí, ktorá sa kvôli nemu rozviedla. Ich manželstvo sa však po šiestich rokoch rozpadlo. Vážnejší vzťah mal neskôr aj s americkou spisovateľkou Marciou Davenportovou. Tá tvrdí, že Masaryk niekoľko dní pred vraždou po nej posielal známym na Západe odkazy, že chce z Československa ujsť.

„Jan povedal Benešovi, že už ďalej nemôže zotrvať v takej pochybnej situácii, do ktorej sa dostal… a že už si svoje splnil a už sa nemieni ďalej podriaďovať," píše v knihe o Masarykovi Davenportová.

Dlažba na nádvorí Černínskeho paláca, kde bolo 10. marca 1948 nájdené telo Jana Masaryka.

Mala to byť jasná samovražda

Krátko potom, ako bolo nájdené telo ministra Jana Masaryka, prišli na miesto činu príslušníci vtedajšej Kriminálnej ústredne. Začali s vyšetrovaním, privolali lekára Josefa Tupého. Ten povedal, že smrť nastala pred 5 - 6 hodinami a pri obhliadke našiel viac dôkazov, ktoré nevylučovali, že Masaryk pred smrťou s niekým zápasil - na tele mal odreniny, ranu na bruchu, prach a omietku za nechtami, ale aj výkalmi zašpinené pyžamo, čo bolo dôkazom silného psychického rozrušenia či strachu. Onedlho po lekárovi prišli do Masarykovho bytu minister vnútra Václav Nosek, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis a hlavný veliteľ SNB generál František Janda. Vzápätí vyšetrovanie prebrala ŠtB.

Okolo poludnia predstúpil Nosek pred poslancov, kde hovoril o „jasnej samovražde z pomätenia zmyslov".

„V dôsledku zhoršujúcej sa choroby nastala v noci u ministra Masaryka nervová kríza. Zistilo sa, že v posledných dňoch trpel nespavosťou a podľa množstva cigaretových ohorkov možno usudzovať, že podobne na tom bol aj počas tejto noci. Ráno nastalo u ministra Masaryka vyvrcholenie dostavením sa prudkej rannej depresie, ktorá sa stupňovala až do náhleho pominutia zmyslov... V nekontrolovateľnom duševnom stave okolo šiestej hodiny rannej sa odobral zo spálne do susednej kúpeľne a z okna vyskočil na nádvorie Černínskeho paláca, kde ho asi o pol hodiny našli mŕtveho," hovoril poslancom Nosek, v čase, keď sa vyšetrovanie ešte len začalo a on sám od lekára vedel, že smrť nastala o niekoľko hodín skôr. Podobnú správu o samovražde onedlho poskytol Nosek aj médiám.

Súčasný minister zahraničných vecí Cyril Svoboda v byte Jana Masaryka. Jediným pôvodným kusom nábytku po Janovi Masarykovi je rozhlasový prijímač na snímke. Dodnes hrá.

Štyri vyšetrovania

Počas 57 rokov, ktoré od tragickej udalosti uplynuli, sa Masarykova smrť vyšetrovala štyrikrát. Od začiatku existovali tri verzie smrti: samovražda, nešťastná náhoda a vražda.

Ako sa neskôr ukázalo, prvé vyšetrovanie bolo neodborné a tendenčné. Vyšetrovaním boli poverení príslušníci ŠtB, ktorých úlohou nebolo prípad objasniť, ale nájsť dôkazy, podľa ktorých išlo o jasnú samovraždu. „Zodpovedajúcim spôsobom napríklad neboli vypočutí všetci dôležití svedkovia, nedošlo k dôslednému zneprístupneniu a obhliadke miesta činu (nebola napríklad obhliadnutá rímsa pod oknom, na ktorej boli stopy, ale ani miesto dopadu tela a pod.), neboli urobené nespochybniteľné kriminalistické expertízy, nebolo zabránené manipulácii s telom pred tým, ako bolo odfotené," spoločne tvrdia historik Jan Kalous a súčasný vyšetrovateľ Iľja Pravda.

Mnoho dôkazov, o ktorých svedkovia hovorili, sa stratilo - napríklad cigaretové ohorky, medzi ktorými bol aj ohorok cigarety ruskej značky, hoci bolo známe, že Masaryk fajčil striktne len jeden druh domácich cigariet.

V byte bol obrovský neporiadok, hoci večer tam mal poupratované. Konečná lekárska správa sa odlišovala od tej, čo pri obhliadke hovoril lekár Tupý, ako sám neskôr priznal žene, na podpísanie pozmenenej verzie ho donútil Nosek. Bol pozmenený čas smrti, vynechané niektoré zranenia, ktoré lekár na tele našiel. Spoločnosť, ale ani Západ verzii o samovražde neuverili.

Na pohreb prišla celá komunistická suita: Peter Zenkl, Antonín Zápotocký, Václav Nosek, Klement Gottwald, Marta Gottwaldová (sprava doľava).

V roku 1969 opäť samovražda

Vyšetrovanie sa obnovilo v roku 1968. Hľadanie pravdy o smrti Jana Masaryka bolo jednou z hlavných tém „pražskej jari". Bolo vypočutých množstvo svedkov, preverilo sa množstvo zanedbaných úkonov, prehovorili ľudia, ktorí sa v roku 1948 hovoriť báli.

Vyšetrovanie sprevádzali debaty v televízii, kde vystupovali zainteresovaní svedkovia, pamätníci a ministrovi spolupracovníci. Tvrdenia, že ho zavraždili či spáchal samovraždu boli tak 50 ku 50. V roku 1969 s nástupom normalizátorov bol vyšetrovací tím vymenený a vyšetrovanie uzatvorené s tým, že šlo o samovraždu alebo nešťastnú náhodu. „Masaryk nepochybne sedel v okne a snažil sa prekonať nespavosť. Tam sa jeho depresívna nálada prehlbovala, až vyústila do náhleho rozhodnutia vyskočiť z okna. Alebo mohol Masaryk v dôsledku telesnej vyčerpanosti v okne stratiť rovnováhu a vypadnúť… Objasňovaním bola vražda vylúčená," uvádza sa v uznesení generálneho prokurátora.

Obhliadací list, ktorý bol po Masarykovej smrti vystavený pod poradovým číslom 259 a nesie pečiatku Karlovej univerzity. Ešte v roku 1948 bol z Československa vyvezený.

Partizánske komando

Otázka Masarykovej smrti sa otvorila aj po novembri 1989.

Vyšetrovanie z rokov 1993 1995 označilo Masarykovu smrť ako nešťastnú náhodu, za ktorú je zodpovedné domáce stranícke vedenie a ním poverené 5-členné "partizánske komando", ktoré údajne Masaryka v byte prepadlo, aby uňho našli kompromitujúce materiály. Podľa vyšetrovateľov sa Masaryk snažil uniknúť zo svojho bytu.

V roku 1996 bolo vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov zastavené.

Posledné vyšetrovanie

V roku 2003 Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu dospel k záveru, že nemohlo ísť ani o samovraždu, ani o nešťastnú náhodu. „Došlo k vražde spáchanej zvlášť surovým a trýznivým spôsobom," uvádza historik Lubomír Boháč, poradca českého Ústavu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu.

„Jan Masaryk bol neznámymi páchateľmi fyzicky napadnutý v služobnom byte ministerstva zahraničných vecí v Černínskom paláci, kam páchatelia nezisteným spôsobom prenikli. Pri potýčke bol zo spálne zatlačený do kúpeľne a odtiaľ pri plnom vedomí násilím vyhodený z okna na nádvorie budovy. Pádom z výšky 14,5 metra utrpel mnohé vážne zranenia, ktorým na mieste podľahol," píše Boháč.

Pre záver vyšetrovateľa bol rozhodujúci posudok experta na biomechaniku Jiřího Strausa, ktorý urobil analýzu pádu: „K pádu tela došlo jednoznačne vystrčením druhou osobou, telo padalo vo vertikálnej polohe s dopadom na nohy." Podľa odborníka Masaryk nespadol priamo z okna, ale z rímsy pod oknom, odkiaľ bol "vystrčený aktívnym silovým pôsobením osobou druhou (minimálne jednou) a nastal urýchlený koordinovaný pád".

Antonín Sum, posledný tajomník Jana Masaryka.

Komunisti a Masaryk

Gottwaldovo vedenie sa tešilo, že ma vo vláde jedného nekomunistu, ktorý je navyše medzi ľuďmi populárny. Prvotnou snahou československých komunistov bolo nájsť kompromitujúce materiály, ktorými by Masaryka mohli vydierať a tým donútiť zostať vo vláde. Riešením bol poverený generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský.

„Slánský pravdepodobne po konzultácii s Moskvou nariadil prehliadku Masarykovo bytu, pod zámienkou objavenia kompromitujúcich materiálov. Technické zabezpečenie bytu, vstupu do paláca bolo povinnosťou Osvalda Závodského, vedúceho funkcionára ŠtB. Akciu vykonali piati partizáni: Augustin Schramm, Vávra-Stařík, Oldřich Kojecký, Jan Hradil a Vilém Krajčírovič," napísal vtedajší poslanec Josef Lesák.

Do akcie boli zapojení aj mnohí ďalší: veliteľ ŠtB Bedřich Pokorný, Bedřich Geminder z ŠtB, šéf 5. oddelenia ministerstva obrany Bedřich Reicin. „Schramm mal dvom zabijakom zabezpečiť prístup do Masarykovho bytu. Mali to byť dvaja pracovníci NKVD vyslaní do Prahy špeciálne na tento účel," píše Šedivý.

Likvidácia likvidátorov

Akcia sa rozbehla po tom, čo Masaryk Benešovi povedal, že na predstavovanie novej vlády nepríde a že sa chystá emigrovať. „Keď sa to dozvedel Václav Nosek, dal zabezpečiť vchody a okolie Černínskeho paláca. Na námestí okolo 23. hodine zaparkovalo asi desať áut. Nosek nariadil odpojiť telefónne linky a sám neskôr skontroloval a zničil Masarykovu korešpondenciu. Likvidáciu mali uskutočniť traja ľudia, všetci traja boli onedlho zlikvidovaní," píše Šedivý.

Ústavu pre dokumentovanie zločinov komunizmu sa podarilo vypátrať jedného člena „partizánskeho komanda" Viléma Krajčeroviča, ktorý sa na akcii zúčastnil. Podľa neho sa na akcii podieľalo 20 ľudí. Keď partizánske komando vošlo do bytu a chcelo urobiť prehliadku, Masaryk protestoval. Kričal, že sa bude sťažovať Gottwaldovi, chcel telefonovať, no telefón nefungoval.

Keď pri prehliadke našli kufor, peniaze a cennosti, ktoré mal pripravené na útek, veliteľ Augustin Schramm sa nazlostil a dal Masarykovi facku. Masaryk začal kričať a jeden zo skupiny tlmil jeho krik perinou. Začal sa súboj pri okne v spálni a Schramm poslal Krajčeroviča preč, aby sa šiel pozrieť, či je vonku všetko v poriadku.

Či to bolo naozaj tak, ako to opísal Krajčerovič, už nemohol nikto dokázať. V jednom mal však určite pravdu - stopy na okne dokazujú, že došlo k súboju: na vonkajšej strane okna boli odtlačky kŕčovito sa držiacich prstov, Masaryk mal za nechtami prach a kusy omietky, a na okennom ráme sa našli zvyšky stolice. Masaryk sa pravdepodobne dostal na rímsu, ktorá bola na priečelí steny pod oknom, kadiaľ chcel ujsť. Podľa biochemika bol odtiaľ silou vystrčený.

Jan Masaryk

14. 9. 1886 - 10. 3. 1948

Nedostatok dôkazov

Hoci pre nedostatok usvedčujúcich dôkazov potrestaný nikto nebol, mená podozrivých, ku ktorým smerujú indície, sú známe. Stopy vedú k ruskej NKVD a jej vtedajšej agentúre v ČSR. Podľa vyšetrovateľa Iľju Pravdu ide konkrétne o majora Augustina Schramma, podplukovníka a agenta NKVD Vojtěcha Kohouta, ktorý bol v tom období vedúcim oddelenia a vzápätí šéfom Vojenského historického ústavu v Prahe, operatívneho príslušníka ŠtB Miroslava Picha-Tůmu, pôsobiaceho v štruktúrach Zemského odboru bezpečnosti, ktorý bol známy svojimi brutálnymi vyšetrovacími metódami a ktorý je zodpovedný za niekoľko ďalších vrážd z roku 1948.

V prípade týchto podozrivých vyšetrovateľ Pravda určil aj konkrétne dôvody obvinení. No vzhľadom na dlhý časový odstup nebolo možné páchateľov usvedčiť a prípad bol odložený.

Úloha NKVD

Agentka NKVD Jelizaveta Paršinová v dokumente Českej televízie spomínala generála Bjelkina, ktorý sa jej vraj na schôdzke vyslúžilých pracovníkov NKVD chválil že to bol on, kto spolu s kapitánom Bondarenkom vyhodil Jana Masaryka z okna. Generálmajor Michail Bjelkin a Bondarenko už nežijú.

Po rokoch sa už nepodarilo zistiť, či so skupinou "partizánov", ktorí prišli v osudnú noc do Masarykovho bytu, boli aj príslušníci NKVD, alebo či prišli až neskôr. Paršinová už umrela tiež a jej syn povedal, že jeho matka sa podieľala na akcii Jan Masaryk.

Pravdu by mohli ukázať archívy NKVD, ruská strana ich však českému Ústavu pre dokumentáciu zločinov komunizmu odmietla sprístupniť.

Odstraňovanie svedkov

V krátkom čase od smrti Jana Masaryka postupne zmizla väčšina ľudí, čo boli do akcie zapojení. Ako prvý bol vo svojom byte zavraždený Augustin Schramm. Z nariadenia ŠtB boli bez súdu fyzicky zlikvidovaní aj viacerí bežní príslušníci ŠtB, ktorí boli na obhliadke miesta.

Po politických procesoch boli popravení aj ďalší z prípadu - vysokí štátni úradníci Vladimír Clementis, Rudolf Slánský, Oto Fischl, Josef Frank, Bedřich Geminder, Bedřich Reicin, André Simone-Katz, Otto Šling, Karel Šváb, Osvald Závodský. Životom zaplatili i ľudia z tzv. partizánskeho komanda.

Za zvláštnych okolností v máji 1948 zomrel - údajne spáchal samovraždu - aj lekár Josef Teplý. Druhý deň po obhliadke Masarykovho tela svojej žene povedal, že Masaryk bol zavraždený a že sú vo veľkom nebezpečenstve. Krátko na to spáchala samovraždu aj Teplého žena. Samovraždu spáchal aj člen ÚV KSČ Jindřich Veselý, ktorý bol na obhliadke bytu.

Mnohí emigrovali. Napríklad ako napríklad Vilém Krajčírovič, ktorý na útek yužil peniaze, ktoré vzal z Masarykovho bytu.

Séria náhlych „samovrážd" nasledovala aj v roku 1968, keď sa obnovilo vyšetrovanie. V priebehu jedného mesiaca spáchalo samovraždu päť príslušníkov ŠtB, ktorí na prípade pracovali. Mjr. Bedřicha Pokorného, ktorý v roku 1948 pracoval na ministerstve vnútra, našli v lese pri Brne s podrezaným hrdlom a obeseného. Lekára Josefa Sommera, ktorý ako člen ŠtB po Teplom mal na starosti obhliadku tela Masaryka, našli s prestrelenou hlavou. V ten istý deň 26. apríla 1968 našli neďaleko Prahy obeseného aj vyšetrovateľa Josefa Břešťanského. O deň neskôr našli obeseného v lese pri Mariánských Lázňach ďalšieho príslušníka ŠtB z prípadu pplk. Jiřího Počepického.

Po obnovení vyšetrovania v roku 1993 spáchal samovraždu vysoký príslušník ŠtB Miroslav Pich-Tůma, ktorý bol nasadený na prehliadku bytu.

Samovražda

O tom, že Masaryk spáchal samovraždu, je stále presvedčený jeho bývalý tajomník na ministerstve Antonín Sum. Podľa neho bola Masarykova smrť dôsledkom „jeho vlastného, osobného rozhodnutia, hoci bolo preňho nesmierne ťažké, protestovať proti bezpráviu a teroru komunizmu v jeho krajine. A predovšetkým tiež ako výrazné varovanie jeho priateľov a Západu pred zvyšujúcimi sa snahami a hrozbami komunizmu ovládnuť Európu a svet".

Tragický skon ministra Dr. Jana Masaryka

Dňa 10. marca vo včasných ranných hodinách ukončil dobrovoľne svoj život naplnený prácou pre vlasť a národ, minister zahraničných vecí Jan Masaryk. Túto smutnú správu o smrti J. Masaryka prinieslo vyhlásenie predsedníctva vlády, v ktorom sa píše: "V dôsledku svojej choroby, spojenej s nespavosťou, rozhodol sa pravdepodobne v okamihu nervovej poruchy zakončiť život skokom z okna svojho úradného bytu do nádvoria Černínskeho paláca.

Deň pred svojím tragickým skonom, tiež vo večerných hodinách minister Masaryk nejavil známky svojej duševnej skľúčenosti, ale práve naopak bol plný životnej aktivity a svojho zvyčajného optimizmu. Podrobné vyšetrovanie prebieha.

Rudé Právo 12. 3. 1948

Podozriví z vraždy

mjr. Augustin Schramm, šéf partizánskeho oddelenia ÚV KSČ, agent NKVD. Zavraždený v máji 1948.

kpt. Miroslav Pich-Tůma, spravodajca Zemského odboru bezpečnosti v Prahe. Samovraždu spáchal v roku 1995.

pplk. Vojtěch Kohout, náčelník l. komunistickej divízie Červenej armády, po vojne osvetový dôstojník, agent NKVD. 10. mája 1948 nápadne rozrušený, niekomu telefonicky oznámil: „Pérák doskákal." V jeho vrecku sa našla pečiatka z Masarykovho bytu.

Josef Vávra-Stařík, bývalý agent SD a gestapa, potom partizán a následne agent ŠtB, mal zohnať partizánov, ktorí v byte hľadali kompromitujúce materiály. V roku 1953 bol popravený.

gen. Michail Iljič Bjelkin, príslušník NKVD sa podľa svedectva sovietskej spravodajkyne Jelizavety Paršinovej chválil, že má podiel na smrti Jana Masaryka.

Autor: Text: MIRKA KERNOVÁ / Foto: ČTK