Tajuplný chrám v centre Paríža ukrýva vo svojej veži, ale najmä v podzemí, veľké tajomstvá spletitých ľudských osudov. Osud kňaza, ktorého spaľuje zakázaná vášeň k mladučkej Cigánke s pochybnou povesťou, osud muža, ktorého výzor odpudzuje, ale ktorého prostota a čistota vedie k činom, na aké by málokto nabral odvahu. Osud básnika, ktorého nikto neuznáva, nikto nemiluje, a on trpí láskou a osamelosťou. A napokon osud krásneho dievčaťa, ktorého mladosť a naivita strháva do víru života a pripravuje mu kruté vyvrcholenie. Za všetkým hľadajte ženu. Aké príznačné.
Román Victora Huga má všetky aspekty - romantiku, tajomstvo, lásku, túžbu, nenávisť, krásu, škaredosť - dokonale vyvážené. To dokáže v literatúre len skutočný gigant, akým Hugo bol a je. Sám hovorí: "Akí úbohí sú ľudia, ktorí nespievajú, a umrú so všetkou hudbou v sebe." On naozaj vyspieval-vypísal všetko, čo v ňom bolo. Stal sa bardom francúzskej literatúry. Jeho pohreb sprevádzal miliónový dav obdivovateľov.
Počas života dosiahol obrovské uznanie, angažoval sa aj politicky, ale najmä občiansky. Bol presvedčeným zástancom slobody, bojoval za ňu aj v časoch Dreyfusovej aféry. Musel opustiť Francúzsko, lebo pohŕdal Napoleonom III., a hoci ten mu udelil milosť, dvadsať rokov žil v Londýne. Tam vznikli jeho Bedári, ktorí mali tiež obrovský úspech.
Hugo je majster záhady. Esmeralda, tancujúca so svojou kozičkou, nie je obyčajnou Cigánkou, jej narodenie je zahalené tajomstvom. Jedinou zmienkou o jej pôvode je ružová topánočka. Quasimodova škaredosť je zas dokonca príťažlivá, keď si ho vieme prestaviť v celej úbohosti, biede a navyše aj hluchote.
"Odrazu videla nad Phoebovou hlavou inú hlavu, fialovo-zelenú, kŕčovitú tvár s pohľadom šialenca. Pri tejto tvári bola ruka držiaca dýku. Bola to tvár a ruka kňazova. Vylomil dvere a bol tu. Phoebus ho nemohol vidieť. Pred týmto hrozným javom ostala ako meravá, nemá holubica, ktorá zdvihla hlavu práve vo chvíli, keď sa morský orol díva guľatými očami do jej hniezda." |
Hluchotu hrbatému hrdinovi spôsobili zvony chrámu, za ktorých povrazy dennodenne ťahá, aby ľuďom oznamovali čas a významné udalosti. Oddane poslúcha svojho dobrodinca Klaudia Frolla, až kým nepochopí, že on ublížil tej, ktorú miluje. Jeho pomsta je strašná, jeho vernosť láske prekračuje i hrob.
Vykreslenie kňazovej vášne patrí medzi najdokonalejšie časti knihy. Askéza a vášeň - desivé protiklady v jednom človeku môžu viesť len k tragédii, za ktorú platia nevinní. Kňaz je odpudivejší ako Quasimodo - najmä pre svoju krutú snahu zakryť ohavnosť, ktorú spáchal. Jeho hľadanie dokonalosti nemôže existovať s jeho slabosťou, ale on, ako všetci zbabelci, si svoj čin vie ospravedlniť.
Romantická literatúra pracovala s veľkými citmi a veľkými činmi. Možno práve potláčanie a zakazovanie citov hnalo ľudí do absurdných skutkov, ktoré je niekedy z civilného pohľadu ťažké pochopiť. Vkaždom prípade je k týmto skutkom veľmi ťažké zaujať neutrálny postoj, aj keď genialita Viktora Huga v tom veľmi pomáha - jeho autorská licencia na romantiku sa strieda s triezvymi, ale geniálnymi opismi chrámu. Vie, že zaujať len drámou nestačí, preto je román mnohovrstevný. Hugo dokáže čitateľa upútať, fascinovať, ale aj upokojovať.
Fascinuje zas protikladmi v postavách, ale aj protikladmi v samotnom človeku. Vie, čo v ľudskej bytosti drieme, a na rozdiel od iných to vie aj presne opísať.
Autor: ds